Denník N

Ako opozícia premrhala šancu. A prečo sa to stalo

Zo zasadnutia NR SR 7. septembra 2010 v Bratislave. Na snímke vpravo predseda NR SR Richard Sulík v rozhovore s podpredsedom parlamentu Robertom Ficom (v¾avo). FOTO TASR – Pavel Neubauer

Slovensko má novú vládu s podporou v parlamente. Čo urobila opozícia pre to, aby to tak nebolo?

Disclaimer: Autor sa posledné tri týždne zúčastnil protestov. Je bývalý volič Mostu, zároveň si však je istý, že v slušnej diskusii to nie je argument na spochybnenie obsahu.

Po mesiaci spoločenských a politckých turbulencií má Slovensko vládu bez Fica a Kaliňáka. Pred dvoma týždňami by to bol úspech, dnes, keď viac ako stotisíc ľudí požaduje v uliciach predčasné voľby, už menej.

Novým predsedom vlády totiž bude človek, o ktorého samostatnosti sa dá úspešne pochybovať, a šéfom vnútra bude minister zdravotníctva, ktorý nemá s rezortom žiadne skúsenosti, ministrom vnútra byť nechcel a stal sa ním, až keď to už nemal kto zobrať.

Na ministerstve zdravotníctva ho nahradí štátna tajomníčka, ktorá tiež nechcela byť ministerkou a vopred hovorí, že sa toho všetkého bojí. Nová ministerka kultúry už stihla porozprávať o Sorosovi a potom sa za to ospravedlniť.

Minister Richter ministrom ostáva, rovnako aj minister Gajdoš. Raši ako odborník na investície je už len čerešničkou na torte.

Akosi to nevyšlo. Nevyšlo to politicky. Tu je otázka: čo celý ten mesiac robila opozícia?

Pripomeňme si.

Boli to novinári, ktorí prišli s väčšinou odhalení, lebo presne to majú v popise práce.
Boli to občania, ktorí na občianskych nie politických protestoch masovo plnili námestia od Krtíša po Vancouver.
Bol to prezident, ktorý tlačil na rekonštrukciu vlády alebo predčasné voľby, a keď návrh na rekonštrukciu dostal, odmietol ho prijať, kým nezmiznú aspoň tie najhoršie mená.

Každý si urobil svoju prácu – okrem opozície. Nechápme sa zle, búšila do vlády presne tak, ako mala, organizovala tlačovky, okrem toho organizovala tlačovky a tiež ešte… organizovala tlačovky. Samozrejme, presne to je jej práca, ale nie je to celá práca.

Okrem komunikácie smerom k svojim voličom a oslovovania nových totiž existuje ešte aj práca politická.  Platí to najmä v situácii, ktorá panovala minulý týždeň. Vláda visela na šnúrke od gatí, tá šnúrka sa volala Most a bolo verejne známe, že prinajmenšom veľká časť jeho členov a poslancov chce z koalície odísť.

Práve vtedy prichádza miesto na politickú prácu. Neznie to pekne, ale aj tá je súčasťou politiky. Prichádza čas na stretnutia a rokovania zhruba s týmto obsahom: vieme, že ty, pán poslanec, chceš koalíciu prestať podporovať. Vieme aj to, že to nie je ľahký krok, a práve preto sme ti ochotní poskytnúť pomoc. Nie finančnú, ale na začiatok o tebe nebudeme hovoriť ako o zradcovi a zlodejovi. Uľahčíme ti to, ide nám predsa o to isté: aby vláda nemala podporu.

To, čo zaznieť malo a nezaznelo, ideálne ako verejná výzva – vystúpte, ste vítaní – sa dvoma slovami volá exit strategy. Džentlmenská dohoda, ktorá umožní človeku uniknúť z nepohodlnej situácie bez toho, aby stratil tvár. V konečnom dôsledku z nej ťažia obe strany.

Zaznamenali ste niečo také? No vidíte. Povedal to aj prezident, citujem: Žiaden iný politik ma o existencii inej parlamentnej väčšiny, či o rokovaniach o inej parlamentnej väčšine neinformoval. Ešte raz – žiaden politik ma o rokovaniach o inej parlamentnej väčšine neinformoval. Potrebujete štyri hlasy a nerokujete o nich? V poriadku, ale potom na vine nie sú ani novinári, ani ľudia, ani prezident. Na vine je… nechajme to tak. Problém je totiž omnoho hlbšie, dá sa povedať, že v úplnej podstate hlavných opozičných strán.

Parlamentná opozícia si totiž roky budovala pascu, do ktorej nakoniec spadla. Vládne strany tak dlho označovala za zlodejov, bláznov a zradcov, až sama uverila tomu, že nič horšie nikdy pod Slnkom nechodilo. Nie, nikto tu koalíciu obhajovať nejde (nie, ani zakuklene). Ak to však robíte ako opozícia, dostanete sa do slepej uličky a máte nakoniec hneď trojitý problém.

1. Uveríte tomu, že súčasná koalícia je stelesnené zlo a rokovania nemajú zmysel.
2. S ľuďmi, ktorí vedia, že ich považujete za zradcov, sa rokuje pomerne ťažko.
3. Zle sa to komunikuje aj smerom k voličom, lebo predsa so zradcami sa nerokuje.

Lenže ako potom chcete niekoho presvedčiť?

Bohužiaľ, politika je aj o kompromisoch, napríklad za účelom dosiahnutia vyššieho cieľa, ktorým predčasné voľby zrejme sú. Čakať, že sa niekto len tak rozhodne hlasovať v rozpore s tým, čo sám podpísal, je naivné. Ako vraví poslanec Uhrík, nie som politik, ale toto sú základy. Ak niekoho chcete dostať na svoju stranu, musíte mu ponúknuť spôsob, ako to čo najelegantnejšie urobiť.

Neurobili ste to.

Namiesto toho ste zozbierali ovocie toho, čo roky robíte, čo vám mnohí roky vyčítajú a vy roky nerozumiete: polarizujete, delíte na dobrých a zlých, hovoríte o zradcoch a zlodejoch. Iste, práve z tohto dôvodu to u vašich voličov funguje, ale akonáhle potrebujete osloviť niekoho mimo svojho tábora, presne z toho istého dôvodu zlyhávate. Viete, kto nepolarizuje a rastie? Boris Kollár.

Novinári si svoju prácu robia, my v piatok v uliciach budeme. Prezident si svoje miesto zastal, to vy ste nepochopili, čo naznačoval. Teraz to už povedal takmer explicitne.  Stále nerozumiete? Žiaden politik ma o rokovaniach o inej parlamentnej väčšine neinformoval,

Nesplnili ste si domácu úlohu. Premrhali ste šancu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie