Dve tragédie spojené s 22. marcom

Dedinka Chatyň sa krvavo zapísala do dejín 2. svetovej vojny. V roku 1943 mala 157 obyvateľov. V jej okolí pôsobili bieloruskí partizáni, ktorí neďaleko dediny prepadli nemecký konvoj a zabili niekoľko vojakov a štyroch dôstojníkov z 1. kompánie 118. práporu Schutzmannschaft. Medzi nimi bol aj kapitán Hans Woellke, nadšený hitlerovec a olympijský víťaz vo vrhu guľou z roku 1936.

Hans Woellke patril k Hitlerovým obľúbencom

Pomsta nedala na sebe dlho čakať. Ešte v ten istý deň, 22. marca 1943, nacisti zavraždili 30 ľudí z dediny Kozyry, ktorí si v lese chystali drevo, a popoludní obkľúčili Chatyň. V trestnom oddiele neboli len Nemci, ale aj domáci, najmä ukrajinskí kolaboranti. Všetkých obyvateľov vyhnali z domov, nahnali ich do stodoly, ktorú obložili slamou a podpálili. Ak sa zúfalí ľudia pokúsili utiecť z tohto pekla, dostali sa do guľometnej paľby. Výsledkom masakry bolo 149 mŕtvych nevinných ľudí, vrátane 75 detí. Len jednému obyvateľovi a siedmim deťom sa nejakým zázrakom podarilo utiecť a zachrániť si život. Tri deti utiekli ešte pred obsadením dediny, 7-ročný Viktor sa zachránil pred ohňom pod telom mŕtvej matky, 12-ročný Anton po zranení nohy predstieral mŕtveho, ťažko popálený 56-ročný kováč Juzif sa po odchode vrahov prebral a v spálenisku našiel svojho syna, ktorý mu zomrel v náručí, dve popálené dievčatá ušli cez les do susednej dediny Chvorsteni, kde však zahynuli pri ďalšom nacistickom útoku.

Veliteľ jednej z čiat, Ukrajinec Vasyl Meleško, bol odsúdený a popravený v roku 1975. Ďalší kolaborant, náčelník štábu, Hryhoryj Vasjura dostal 25-ročný trest, ale už v roku 1955 ho prepustili. Paradoxne v ďalších rokoch sa mu celkom darilo pri budovaní sovchozu a dokonca chodil do škôl hovoriť deťom o hrôzach vojny. Za najvyšší prejav drzosti možno považovať fakt, že chcel nosiť na hrudi Rad Vlasteneckej vojny. Vtedy sa dostala na povrch jeho temná minulosť a v roku 1987 aj on skončil na popravisku.

Chatyň nebola jediná bieloruská dedina, ktorej obyvatelia na vlastnej koži spoznali hrôzu vojny a fašistického besnenia. Počas trojročnej okupácie bolo vypálených 5 295 bieloruských obcí, niektoré aj viackrát. Odhaduje sa, že počas vojny zahynulo 2 230 000 Bielorusov, čo je zhruba štvrtina vtedajšieho obyvateľstva krajiny.

Obec Chatyň už nebola obnovená. Na jej mieste 5. júla 1969 odhalili pamätník. Jeho autori – sochár S. I. Selichanov a architekti J. M. Grado, V. P. Zankovič a L. M. Levin – vychádzali z osudu spomenutého kováča Juzifa a za svoje dielo získali Leninovu cenu. Chatyň, ktorú si mnohí mýlia s rovnako tragickou Katyňou, sa stala cieľom oficiálnych zahraničných návštev. Medzi tými, ktorí sa poklonili pamätiam obetí nezmyselného vraždenia boli napríklad americký prezident Richard Nixon, kubánsky vodca Fidel Castro, indický premiér Rádžív Gándhí alebo palestínsky prezident Jásir Arafat.

Tragédia Chatyne sa stala námetom literárnych diel a filmov. Najznámejším je román Choď a pozeraj sa od Alesa Adamoviča, ktorý sa ako mladík pridal k bieloruským partizánom. Román prepracoval na scenár a rovnomenný film pod režijným vedením Elema Klimova patrí medzi vrcholné diela sovietskej kinematografie.

Pred rokom sa rozniesla z Londýna do celého sveta správa o teroristickom útoku priamo v centre mesta, na Westminsterskom moste. Popoludní auto, za ktorého volantom bol 52-ročný Khalid Masood, začalo vrážať do bezbranných ľudí. Útočník potom vystúpil z auta a nožom pobodal niekoľkých ľudí. Polícia nemala inú možnosť ako šialenca zastreliť.

Obeťami útoku, ku ktorému sa prihlásil Islamský štát, sa stali piati ľudia, ďalší, hlavne zahraniční turisti, boli zranení. Britská polícia v súvislosti s útokom zadržala 12 ľudí, ale pre nedostatok dôkazov ich musela prepustiť.

Útočník bol rodákom z juhovýchodného Anglicka a jeho pôvodné meno bolo Adrian Russell Elms. Potom, čo sa stal moslimom, prijal nové meno Khalid Masood. Je pravdepodobné, že sa k islamu dostal ako učiteľ angličtiny v Saudskej Arábii v rokoch 2005 – 2009. Po návrate do Anglicka sa aj naďalej živil ako učiteľ, v roku 2012 si v Birminghame založil vlastnú školu. Nebol však žiadnym neviniatkom. Britská MI5 mala o ňom záznamy ako o držiteľovi zbraní a narušovateľovi verejného poriadku. V roku 2000 ho poslali na dva roky za mreže, keď v krčmovej bitke vážne poranil muža. Krátko po návrate z väzenia opäť porezal na tvári 22-ročného mladíka, takže sa opäť ocitol na lavici obžalovaných. Jeho následné pôsobenie v Saudskej Arábii zrejme zakorenilo v jeho mysli radikálne idey vodcov Islamského štátu.

Foto: net.