Denník N

Zrod občianskej spoločnosti

Protest v Bratislave (Foto N – Tomáš Benedikovič)
Protest v Bratislave (Foto N – Tomáš Benedikovič)

Spoločnosť, ktorá nechce prijať zodpovednosť za seba, nie je dospelou spoločnosťou. A život v slobode a demokracii vyžaduje dospelú spoločnosť, občiansku spoločnosť. V občianskej spoločnosti si občania plne uvedomujú, že skutočnú moc majú oni sami. A volení zástupcovia sa svojim voličom zodpovedajú. A zodpovedajú sa im každú jednu sekundu vo funkcii, nie iba raz za štyri roky počas volieb.

V jeden chladný februárový deň sme sa dozvedeli strašnú správu, ktorá nedávala žiadny zmysel. Mladý novinár a jeho snúbenica boli zavraždení. Nebola to obyčajná vražda, mala to byť výstraha. Výstraha pre každého, kto by sa snažil narušiť status quo, „pokoj na biznis“. Inak povedané – o mafiu sa nestaraj, do mafie nezapáraj.

Ako to však v živote býva, veci získavajú zmysel až v širšej perspektíve. Tak to bolo aj s vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Ich smrť sa totiž nestala výstrahou, ich smrť sa stala obeťou. Obeťou boja za slobodu. Obeťou boja za slušnosť. Smrť totiž dáva zmysel vtedy, keď sa po nej zrodí nový život. Tak sa to deje aj v prírode, že smrť starého stromu dáva priestor a živiny novému životu. Čo má byť tým novým životom v prípade smrti Jána a Martiny?

November 1989 nám dal slobodu a demokraciu, nenaučil nás však v slobode a demokracii žiť. Žiť v slobode a demokracii je totiž z istého hľadiska oveľa ťažšie, ako žiť v neslobode a totalite. So životom v slobode a demokracii ide totiž v tesnom spojení zodpovednosť.

Prijať zodpovednosť za svoj život aj za život spoločnosti je ťažké, pretože zodpovednosť prináša potrebu rozhodovania, prekonávania prekážok a nevzdávania sa po akomkoľvek neúspechu. Človek žijúci v neslobode, totalite a bez zodpovednosti za svoj život sa nemusí rozhodovať, pred prekážkou môže zastať alebo sa rovno otočiť naspäť a všetky svoje neúspechy môže delegovať na niekoho iného. Takýto človek však nikdy nedospeje, pretože dospelosť vyžaduje prijatie zodpovednosti.

A presne tak isto je to aj so spoločnosťou. Spoločnosť, ktorá nechce prijať zodpovednosť za seba, nie je dospelou spoločnosťou. A život v slobode a demokracii vyžaduje dospelú spoločnosť, občiansku spoločnosť. V občianskej spoločnosti si občania plne uvedomujú, že skutočnú moc majú oni sami. Delegujú ju síce na svojich volených zástupcov, ale treba povedať, že iba delegujú, neodovzdávajú im ju úplne, ako je to v totalitných systémoch. A volení zástupcovia sa svojim voličom zodpovedajú. A zodpovedajú sa im každú jednu sekundu vo funkcii, nie iba raz za štyri roky počas volieb.

Ale ako som napísal, nie je dospelosti bez zodpovednosti. Preto ak chceme, aby naša spoločnosť bola dospelou, aby bola skutočnou občianskou spoločnosťou, musí každý jeden z nás prijať za ňu zodpovednosť. Každý jeden si musí uvedomiť, že o svojom živote aj o živote svojho spoločenstva, či až celej spoločnosti môže tiež rozhodovať, že mu to právo nikto nesmie zobrať. A rovnako nikto iný nezoberie na seba jeho diel zodpovednosti. To, ako naša spoločnosť vyzerá, je súčtom činov, prípadne nečinnosti každého jedného z nás.

Ako to je však naozaj? V tejto chvíli ťažko povedať, vieme však, ako to bolo v blízkej či vzdialenejšej minulosti. Naša spoločnosť bola vždy rozdelená. Ak nechcem zachádzať do čias 2. svetovej vojny, či boľševickej totality, tak už od vzniku Slovenskej republiky sme mali zhruba tretinové rozdelenie.

Tretina sa vzdávala svojej moci aj zodpovednosti v prospech nejakého silného vodcu, alfa samca, ktorému verila, že za nich vyrieši všetky životné problémy. Tretina, ktorej zodpovedá na voľbách nezúčastnená časť voličov pri volebnej účasti pravidelne okolo 60 %, nechcela rozhodovať o ničom a nahovárala si, že aj tak nedokáže nič zmeniť.

Posledná tretina čiastočne aj verila, že o svojom živote dokáže rozhodovať sama, avšak vo veciach verejných predsa len čakala na nejakú silnú zjednocujúcu osobnosť, čo pôjde v čase nepohody prvá na barikády. Najprv to bol Dzurinda, potom Radičová, Kiska a teraz niekoľko mladých aktivistov. Nakoniec sa však vždy ukázalo, že jedna ani niekoľko silných osobností proti systému, ktorý chce brať moc a zodpovednosť ľuďom a chce si ich privlastňovať, až tak veľa nedokážu a nakoniec buď tak uverili vlastnej moci, že sa v nej utopili, alebo sa unavili a zvolili dobrovoľný odchod.

Nie je sa až tak čomu čudovať, systém je vždy silnejší ako jednotlivec. Preto nestačí vymeniť jednotlivcov. Nestačí stiahnuť z kamier tie najviac provokujúce figúrky a vymeniť ich za nemastné-neslané instantné náhrady. Nestačí dokonca ani vymeniť všetkých, pretože to sme tu už tiež mali a nakoniec sa „materiál unavil“.

Musí sa totiž zmeniť systém. Musí sa u nás zrodiť funkčná občianska spoločnosť plná ľudí, ktorým záleží na tom, v akom štáte žijú, ako ho politici a úradníci spravujú. A táto občianska spoločnosť musí dýchať na krk tým politikom a úradníkom. Pretože žiadny z nich, či už v koalícii alebo v opozícii, nemá mať automaticky našu dôveru.

Novovymenovaná vláda si nielenže nezaslúži 100 dní, ale ani jednu sekundu. Od okamihu schválenia jej musíme my, občania slobodnej a demokratickej Slovenskej republiky, dýchať na krk. A dôveru od nás by si nezaslúžila ani vláda, ktorá by vzišla z predčasných volieb, prípadne tých riadnych v roku 2020, a ktorá by bola zložená zo súčasnej opozície.

Dôveru si totiž nezaslúži žiadny politik. Pre politikov totiž musí platiť prezumpcia viny, akékoľvek zlyhanie musí byť potrestané. Politik totiž dostáva moc od ľudí, ale s mocou ide predsa aj zodpovednosť. Naši politici však vždy radi prijímali moc, ale zodpovednosti sa vyhýbali. A mohli sa jej vyhýbať, pretože im nikto, okrem obdivuhodných jednotlivcov a malých skupín, poriadne nedýchal na krk. Pretože sme nemali funkčnú občiansku spoločnosť.

To však zmenil Ján Kuciak. Mladý muž, ktorý sa zodpovednosti nebál, ktorý sa sám rozhodol, že svojou prácou zmení spoločnosť, v ktorej žije. Bez ohľadu na vlastnú bezpečnosť a pocit istoty. A on je nám príkladom, hoci bohužiaľ veľmi tragickým, že to ide.

Zvykne sa hovoriť o nezmyselnosti smrti, jeho smrť má však hlboký zmysel. Jeho smrť totiž dala život občianskej spoločnosti. Každý týždeň v piatok vyšli na námestia v desiatkach miest nielen na Slovensku, ale v celom svete, desaťtisíce ľudí. Nevyšli však podporovať nejakých politikov, ako sa to snažia nahovoriť ľuďom iní politici.

Vyšli preto, lebo vďaka smrti Jána Kuciaka pocítili zodpovednosť za svoju krajinu, za svoju spoločnosť. Vyšli preto, že sa im už nepáči politický systém, ktorý slúži iba sám sebe, a chcú ho zmeniť. A už pre nich nie sú dôležité silné vedúce osobnosti, nepotrebujú záštitu prezidenta ani politických strán, nie je dôležité, kto zorganizuje protest, pretože sami chcú meniť Slovensko. Chcú lepšie Slovensko, chcú fungujúce Slovensko, chcú slušné Slovensko.

Viem to, lebo sa pohybujem medzi nimi. Počúvam, čo hovoria, čítam, čo píšu. Žiadni hrdinovia, žiadni spasitelia sveta. Normálni ľudia, ktorí chcú žiť normálne životy v normálnej spoločnosti.

Ak to vydržíme, ak sa nenecháme sklamať politickými hrami, ak nám ostane vedomie našej moci a vedomie toho, že politici slúžia nám, nie my im, tak sa marec 2018 stane dôležitým medzníkom v našej histórii. V takom prípade sa totiž o marci 2018 bude písať v učebniciach dejepisu ako o mesiaci, v ktorom sa na Slovensku zrodila občianska spoločnosť. A to je ten nový život, ktorý nám dala smrť Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Teraz najčítanejšie