Nikdy na vás nezabudneme
Všetko raz prehrmí. A skoro všetko raz ostane zabudnuté.
Zlé veci vytesníme, čo bolo bolo, a to, ako to bolo, si budeme konštruovať každý podľa seba, svojich vlastných zážitkov a schopností. Nebudeme si pamätať, že organizátori zrušili posledný protest. Budeme si pamätať tie protesty, ktoré boli. Zabudneme, kto na nich vystupoval, aj čo hovoril. V pamäti nám ostanú iba chvíle, ktoré najlepšie vystihli ten otras, ktorý sme zažili a zažilo celé Slovensko.
Zažil som tri také momenty. Prvým bola minúta ticha v dave 20 tisíc ľudí na námesti Slobody v Bratislave. Druhým bola veta sestry Jána Kuciaka, keď povedala, že „guľku do srdca dostala celá naša rodina a všetci sme tak trochu zomreli.“ A ten tretí je, ako sme spoločne recitovali hymnu.
V JEDNOTE JE SILA
Pochopil som, že „v jednote je sila“ nie je nejaké heslo, nejaký „claim“. Je to liek. Zabral presne vo chvíli, keď som to potreboval, lebo mnou stále viac otriasali pocity, ako som si iba postupne uvedomoval, čo sa vlastne stalo a prečo. Musel som sa nejako ubrániť hnevu a pocitom zúfalstva, lebo tie vedú k zlobe a ľahostajnosti. Potreboval som niečomu veriť a prišlo to vo chvíli, keď som zažil, ako sme ten otras prežívali na námestiach spoločne.
VEĽKÝ ŠÉF
Že tie udalosti potom boli také, onaké, že napokon odstúpil nejaký Robert Fico, čo tu bol akože veľký šéf, ale keď odchádzal tak vyzeral skôr ako nejaký zakomplexovaný chudák, je vedľajšie. Aj keď to má všelijaké dôležité súvislosti, ostane mi to napokon asi jedno.
VRAŽDA
Ján a Martina by dnes ráno vstali, naraňajkovali sa a išli do práce. Hľadali by ďalej pravdu a verili, že to má zmysel aj pre nás ostatných, ale niekto ich dal zavraždiť a preto sú mŕtvi.
Zavraždili ich.
Ostali sme tu teraz sami a ak by mala ostať len jedna vec, ktorú si budeme pamätať už navždy, tak nech je to táto: NIKDY NA VÁS NEZABUDNEME!
