Denník N

Prečo nechcem byť rozumná

Preco nemozem prijat tuto vladu hoci prezident tak urobil? Preco chcem chodit dalej do ulic? Preco aj ked nie som fanusik opozicie, chcem predcasne volby?
Lebo uz nedokazem dalsie dva roky zit v toxickom prostredi nevyriesenych kauz, kde sa nam podvodnici smeju do tvare.
Lebo si myslim, ze po tom co sme sa nadychli, uvideli a uverili, ze to moze byt lepsie a ze my to dokazeme, AK TERAZ BUDEME ZNOVU SKLAMANI, MOZEME SPADNUT DO ESTE HLBSEJ BEZNADEJE. (Z toho isteho dovodu preco my socialni pracovnici, nechceme vzbudzovat prilisne nadeje u ludi bez domova. lebo ti uz boli uz tolko krat sklamani, ze ak im to znovu nevyjde, hrozi, ze vzdaju vsetky snahy o zlepsenie.)
Lebo odmietam prijat, ze ako obcania sme bezmocni a musime prijat vnutenu vladu, ktora nema predpoklady na objektivne vyriesenie kauz, ktore trapia nasu spolocnost.
Lebo mam obavy, ze hnev je tak silny, ze ak prestaneme chodit do ulic, budu sa niektori radikalizovat a ini padnu este do hlbsej apatie.
Myslim si ze nasi politici sa boja ulice ale nie platformy.
Preto si myslim, ze treba ist do ulic.
Teraz a kazdy piatok.
A dokedy bude treba.

Posledny tyzden sa stali pre mna dve vazne udalosti.
Prezident menoval novu vladu. Prask. Bratislavski organizatori protestov nahle zrusili piatkovy protest. Prask.
Hnev, sklamanie. Ako s tym nalozit?
Mnohi ludia v mojom okoli su dezorientovani. Hnevam sa. Kolegovia spoluorganizatori levickych protestov niektori bezradne pozeraju na Bratislavu. Ved ku nim sa pridali. Tlacim ich – „Hned potvrdme, ze Levice idu dalej. Bratislava ma svoje dovody. My sme tu sami za seba.“ Hnevaju sa, ze som netrpezliva a nenecham im cas. Maju pravdu, tlacim. Lebo mam velky strach. Mam strach, ze sa ta krehka obcianska sila rozsype. Ta obcianska sedadovera a dovera, ze to moze byt lepsie.
A znamky toho uz vidim okolo seba.
Hudobnici odvolavaju hranie na zajtrajsom levickom proteste, lebo vraj uz nie je taka jednota a uz s tym nie su tak stotozneni. (Nastastie hlavni spikri Jozef Hasto a Eugen Korda mi potvrdzuju ucast.
Nakoniec nastastie ideme dalej. Ulava!

Aj na sebe citim ako mi udalosti poslednych dni oslabili nadej. Nechce sa mi ani citat spravy na ktorych som denne sto krat visela. Citam si nove kauzy ludi z vladnej strany a uz necitim iskru a nadej, ze s tym nieco urobime, ale vidim tam, ze zas vyhravaju. A este budu. dva dlhe roky.

Nemozme prestat protestovat, lebo sa nic nezmenilo. Vazim si vsetku pracu, ktoru urobil bratislavsky tim protestov. Ale nemozem suhlasit s tym, ze diskusia sa z námestí presúva do parlamentu. Tam kde stale ostava vladna strana a koalicia, ktora nema tolko slusnosti odist.

Pocujem „rozumne“ a pragmaticke riesenia: Ze predcasne volby nie su rozumne, hrozi vlada nesystemovych stran. Ze radsej nechajme opozicii cas sa pozviechat. Nie som za predcasne volby lebo by som bola fanusikom opozicie. Sama zcasti moze za tento stav nasej spolocnosti.
Ale som za zmenu. Lebo uz nemozem takto. Nedokazem prijat sucasne zlo len z dovodu, ze mozno pride potencialne horsie.

Hodnoty dostavaju na frak. Po dvoch rokov mozu uplne ustupit pragmatizmu. To nechcem.
Chcem slusne Slovensko, ktore hori za pravdu.
Kde hodnoty neznamenaju naivitu ale realny fakt.
Preto pojdem do ulic. dokedy treba.

Teraz najčítanejšie