Unavená

Perina vytiahnutá až na uši, nie, vstávať nechcem, nemôžem, nedokážem vyliezť ani z postele. Pootvorené oči sú známkou zobudenia, len keby ju tie viečka poslúchali, práve naopak, tlačia sa dole tak intenzívne. Odoláva, snaživo ich otvára, je to ako plávať proti prúdu, toľko námahy, cíti sa unavená.

Zelená lúka, celá sa pred ňou rozprestiera, krásna sýta farba, asi na okraji lesa, obďaleč vidí niekoľko stromov. Nie, to nie je všetko, črtá sa tam ešte čosi, chce vidieť viac, približuje sa len pomaličky, opatrne. Okná, áno presne tak, celá z dreva, akási chalúpka, vyzerá zanedbane, ale aj rozprávkovo. Cíti sa tak zvláštne, potrebuje nazrieť dovnútra, len tie obavy, je to také obmedzujúce, neodváži sa. Postáva v diaľke, celá sa chveje, ako to len spraviť, odrazu zbadá niečo malé, neznáme, veď je to postava, maličký mužíček, aká smiešna červená čiapka. Chytím ho, pomyslí si a natiahne ruku, je preč, siahla do prázdna. Ktosi sa smeje, poriadne nahlas, ten smiech sa jej tlačí do uší, oči nasmeruje za zvukom. Vidím ťa, kričí, len čo zbadá červenú čiapku o kúsok ďalej, zase to nevyšlo, ruka je prázdna. Hra pokračuje, pri strome, za ním, nevšíma si nič len jeho, aj chalúpka je preč, akoby tu nikdy nebola. Ale je tu krásne, záplava kvetov, všetky možné od výmyslu sveta, a tých jemnulinkých nezábudiek, chce sa jej kričať, toľká nádhera. Ale kde je piadimužík, viac sa neukázal, namiesto neho zbadá ženu, vlasy svetlé, šaty snehobiele, veď to je víla. A keby jedna, tých tu je, tancujú, veselia sa, aj ona sa chce zapojiť, táto zábava sa jej páči. Pobehne, chce sa dostať medzi ne, po inom netúži, len si s nimi zatancovať. Nie, sú preč, a s nimi všetka tá nádhera, ach bolia ju nohy, kráča po malých ostrých kamienkoch, jej chodidlá sú celé doráňané.

Prudko sa strhne, otvorí oči, je spotená, rukou prechádza po nohe, ešte raz a znova, je v poriadku, bol to len sen. Leží len tak bez pohnutia, premýšľa, dáva do súvislostí, možno zmena času, veľmi zle spala.