Denník N

Michel Houellebecq a otázka identity

„Moslimský vodca ale hlavne geniálne pochopil, že voľby sa nevyhrávajú na poli ekonomiky, ale na poli hodnôt.“ (M.H., Podvolenie)

Michel Houellebecq, enfant terrible francúzskej literatúry, obviňovaný niektorými literárnymi kritikmi zo šírenia islamofóbie, na otázku reportérov z The Guardian, či sa považuje za islamofóba, odpovedá: “Pravdepodobne áno”, avšak zároveň placho dodáva, že slovo fóbia znamená skôr strach než nenávisť. Houellebecq má strach práve z tej mizivej fundamentálnej frakcie islamu, ktorá sa podpisuje pod teroristické útoky v jeho krajine, pretože ako dodáva “je to práve zopár jedincov či rezolútna menšina, ktorá píše dejiny.”

Jeho román Podvolenie je dystópiou, ktorá vykresluje konverziu Francúzska na islam. Dekadentná, hodnotovo vyprázdnená Európa sa vzdala svojej viery ako i tradičného spôsobu života v prospech statusového, spotrebného a kariérneho módu existencie. Už to nie je rodina, ktorá plní úlohu starostlivosti o chorých a starých, ale štátne inštitúcie. Vytráca sa dôvera v demokraciu, médiá či elity, pretŕhajú sa prirodzené medziľudské vzťahy. Zostáva osamelosť, strach, absencia zmyslu.

Houellebecqov hlavný hrdina a rozprávač François je vyhasnutou postavičkou bez ideálov. Je akademikom na prestížnej Sorbonne avšak s chladným záujmom o spoločenské či literárne dianie; je postavou sans elán vital. Jeho jediným skutočným zmyslom je vyhľadávanie nezáväzného intímneho kontaktu so študentkami. François je samotár, apatická postava bez smeru a orientácie, ktorá v konečnom dôsledku reaguje na nové spoločenské výzvy pragmaticky.

Islam má byť odpoveďou na stratenosť postmoderného človeka. Románové postavy však neakceptujú konverziu z metafyzických či eschatologických dôvodov, ale prijímajú islam ako akýsi praktický návod na život, spolu s novým patriarchálnym usporiadaním spoločnosti, v ktorej je úlohou ženy udržiavať domáci krb a sústrediť sa na úlohu matky. François konvertuje na islam, pretože mu to zaručí vyšší plat, stabilné miesto a okrem iného i štátom posvätenú polygamiu, čo sú motívy, ktoré akoby uzatvárajú auru tejto postavy, ktorou je povrchnosť.

Houellebecqov román je nihilistický, smutný, no zároveň je i veristickým pamfletom našej doby, ktorá vytesnila otázku zmyslu na perifériu uponáhľaného dňa, ako ono nechcené enfant terrible. 

Moderný európan žije v  relatívne slobodnom a bezpečnom priestore, v ktorom si môže dovoliť “byť sám sebou”. Avšak toto bytie samým sebou je práve častokrát zaplatené povrchnosťou, ktorej dotiahnutím do dôsledkov je deprivácia. Umberto Eco v jednej zo svojich esejí z roku 1991 spomína manažéra, ktorý okázalo narába so svojím mobilným telefónom, pôsobí na svoje okolie sebavedomým dojmom dôležitého a úspešného človeka. Podľa Eca však mobilný telefón v tomto prípade nie je symbolom moci, ale práve naopak ním manažér ohlasuje svoje zúfalé podriadené postavenie, v ktorom je povinný vyskočiť do pozoru aj keď sa práve miluje. Fakt, že si to neuvedomuje je potvrdením jeho sociálneho vyhnanstva, pretože ten kto má skutočnú moc na telefóne byť nepotrebuje, naopak, je stále akoby “na porade”. Tak ako je manažér otrokom ilúzie svojho sociálneho vzoru z titulky časopisu Forbes, sa i my snažíme kopírovať isté spoločenské vzory a transponujeme tak ono “byť sám sebou” na “byť niekym iným”. “Byť niekym iným” je akoby nevyhnutnou maskou, ktorú nosíme aby sme neboli neviditeľní. Ak nám ju strhnú zostane len trápne prázdno. Verejný priestor je zaplavený maskami. Je exhibíciou masiek, akýmsi nekončiacim karnevalom komodít či zážitkov, ktorých hodnota stúpa spolu s počtom vzhliadnutí na facebooku.

Táto záplava masiek je súčasťou širšieho celku, ktorý Guy DeBord nazýva spektáklom. Spektákel je akýsi obraz, je reprezentáciou reality, no zároveň definuje i vzťah jednotlivca k druhému z pozície diváka. Ide o jednosmerný vzťah, oslobodený od dialógu, občianskej či ľudskej aktivity. Spektákel sa môže manifestovať skrze reklamu, sociálne siete, bulvár, propagandu či zábavný priemysel. Čím viac sa u jednotlivca prebúdza túžba po týchto obrazoch, tým menej rozumie vlastnej existencii a vlastným túžbam. Jazykom spektáklu je znak a znakom spektáklu je zase povrchnosť.

Houellebecqov François je v istom zmysle tragická, tak trochu kafkovská postava spektáklu. Je to samotár, emocionálne spustlý, živý na predvarenej strave zo supermarketu; jazdí na veľkom aute, ktoré nepotrebuje, jeho kariéra na univerzite ho nezaujíma a jediným naplnením sa zdá byť už len sex. Podľa Antonioniho, neustále sa zväčšujúca priepasť medzi morálnym a vedeckým (scientific) človekom vedie k napätiu a frustrácii, ktorých katalyzátorom sa stáva sexuálna deviácia, ako “symptóm emocionálnej choroby našich čias.” François je odcudzenou postavou, ktorá neprejavuje záujem o čokoľvek a už vôbec nie o islam ako náboženstvo. “Prvý raz v živote som začal premýšľať o Bohu, vážne uvažovať o idei akéhosi Stvoriteľa vesmíru, ktorý sleduje každý môj čin a moja prvá reakcia bola veľmi jasná: proste strach.” François je pasívnym pozorovateľom no zároveň je v centre historického diania. Zásadný moment Françoisovho spektáklu je jeho pragmatická no zároveň i tak trochu indiferentná konverzia na islam a to najmä v záujme udržania si pozície na univerzite ako i prísľubu mnohoženstva. “..príde nový školský rok a samozrejme študentky – pekné, zahalené, plaché. [..] Každá z tých dievčat sa bude cítiť šťastná a pyšná ak si ju vyberiem, poctená, že so mnou môže zdieľať lôžko. Budú hodné lásky a ja ich dokážem milovať.”

V kontexte Françoisovej postavy by sme mohli hovoriť o tom čo Durkheim nazýva anómia – akási nevoľnost jednotlivca, ktorého absencia hodnôt a pocit alienácie vedie k strate zmyslu žiť. Je to stav kedy spoločnosť nie je schopná poskytnúť jednotlivcovi základné morálne hodnoty, resp. sprostredkovať mu ich. Môžeme tiež hovoriť o akomsi nesúlade medzi osobným či skupinovým štandardom a širším spoločenským štandardom, čoho dôsledok je práve odcudzenie jednotlivca. (E.Durkheim) Podľa Antonioniho treba hľadať príčinu tohto odcudzenia sa v industrializácii a príliš rýchlom technologickom rozvoji, kedy si človek ani nestihol dostatočne uvedomiť situáciu, v ktorej sa ocitol.

Slovami Marxa “ľudia si tvoria svoje vlastné dejiny, ale netvoria ich svojvoľne, za okolností, ktoré si sami zvolili, ale za okolností bezprostredne existujúcich, daných a zdedených.” Tieto okolnosti vo významnej miere určuje technologický pokrok a mobilita. Žijeme v informačnej dobe, ktorá má úžasný potenciál ľudí spájať a “svet zmenšiť”, avšak to čo pozorujeme v západnom svete je skôr kultúrna separácia a názorová polarizácia spoločnosti. Stret kultúr nie je spojením v globalizovanom svete, ako si to veľmi želal Fukuyama, ale rozdelením na myoni. Podľa Baumana vstúpila Európa do novodobej éry budovania národov s heslom “integrácia prostredníctvom separácie”. Na to aby sme zistili kým sme, musíme vedieť kým nie sme. Spoločnosť akoby dospieva k sebaidentifikácii skrze definíciu tých “iných”. Podľa Huntingtona bude práve kultúrna identita udržiavať vzorce súdržnosti rozpadu a konfliktu. V tomto svete “nehrajú najdôležitejšiu úlohu ideologické, politické a ekonomické rozdiely, ale rozdiely kultúrne. [..] ..pri definovaní vlastnej identity sa ľudia odvolávajú na svojich predkov, náboženstvo, jazyk, dejiny, hodnoty, zvyky a na inštitúcie.” (S.Huntington) To čo tvrdí Huntington nie je nepodobné tomu ako koncipoval spoločnosť Émile Durkheim, keď písal o anómii : “..človek nemôže priľnúť k hodnotám a podrobiť sa pravidlám, ak v nich nenachádza niečo, čo by ho presahovalo, s čím by bol bytostne spätý. Ak sa oslobodí od všetkých sociálnych noriem a konvencií, opustí sa a demoralizuje ho to.” Durkheimovská spoločnosť je de facto konzervatívna, reštriktívna, tradičná. Hobbesovská.

Jonathan Haidt sa vo svojej knihe Righteous Mind snaží objastniť prečo sú republikáni (konzervatívci) historicky úspešnejší v amerických voľbách než demokrati (liberáli). Hodnoty demokratov sú podľa Haidta postavené na pluralite, oslavujú kultúrnu diverzitu, podporujú imigráciu, cítia solidárne, odmietajú uzákoniť angličtinu ako národný jazyk a skôr nenosia odznak americkej vlajky. Na druhej strane, republikáni obhajujú národnú a kultúrnu jednotu, tradície, sú patrioti. Republikáni uprednostňujú princíp zásluhovosti pred solidaritou a tvrdšie tresty pri porušení pravidiel. Podľa Haidta sa republikáni na rozdiel od demokratov snažia budovať svoju kampaň na hodnotách ako loajálnosť, rešpekt k autorite a akési národné, kultúrne a náboženské posvätno, čo sú hodnoty durkheimovskej spoločnosti. Skrze tieto hodnoty sa snažia kreovať auru ostrova spolupatričnosti, pevného základu, niečoho trvalého, nemenného v neustále sa meniacom a strach budiacom mori neurčitej budúcnosti. Konzervatívni voliči túžia po návrate do lona. Je to túžba osamelého davu po stratenom raji, obraz ktorého sa postupne presúva do roviny mýtu. Podľa Boymovej, to čo nasleduje po revolučných zmenách v spoločnosti je obvykle obdobie neistoty a s ním spojená epidémia nostalgie. Po Veľkej francúzskej revolúcii to bola nostalgia po ancien régime, po páde komunizmu zase nostalgia po „zlatom veku stability”. Dnes tu máme fašistov, ktorí oslavujú blahobyt Slovenského štátu, delegimitizujú šoa a tendenčne tým vytvárajú na temnej minulosti akúsi pozlátenú auru. Podľa Lowenthala je “minulosť obdivuhodná skôr ako ríša viery než faktu” . Ako naratív je akokoľvek nepravdepodobná konšpirácia možná skôr než zložitá historická skutočnosť.

Podľa Baumana je v kontexte existenčných podmienok vačšina jednotlivcov v spoločnosti preťažovaná povinnosťami, ktoré prekračujú ich nosnú kapacitu; pritom nie je dostatočne vynaliezavá a šikovná na to, aby sama iniciatívne niesla zodpovednosť za vývoj spoločnosti, a preto rada vymení slobodu za bezpečnosť. Budúcnosť vzbudzuje obavy či už z príchodu “iných” alebo neblahých dôsledkov technologického pokroku na zamestnanosť. Zo strachu pred neistou budúcnosťou sa utiekame do minulosti v jej bájnej podobe ako do akejsi utópie, či ako by Bauman povedal – retrotópie.

[..a pre tých, ktorí ste vydržali čítať až do konca: Už toto leto plánujeme otvoriť nový kultúrny mestský priestor v Banskej Štiavnici a zahájiť prvé podujatia. Pozývam Vás sledovať našu stránku (zatiaľ len jej torzo, ale snáď sa to najbližšie dni a týždne zlepší) www.eleuzina.sk ]

Teraz najčítanejšie