BLOG
Tomáš Mikulík
Tomáš Mikulík
1 494

Zrod modernej slovenskej politiky a prvý veľký konflikt (dokončenie)

Rok 1898, T. G. Masaryk, S. H. Vajanský, slovenskí študenti v Prahe vs. starí bardi z Martina. Zápas o budúcu podobu slovenského národa. Ideový konflikt, útoky, dokonca nadávky. Človek by povedal, že za tých 120 rokov sa toho v politike zase až tak veľa nezmenilo. Ale aj preto sú dejiny zaujímavé, škoda že nás o takýchto veciach viac neučili v škole :)

Naposledy sme povedali o jednom zaujímavom spore o ďalšie smerovanie slovenského národa. Epický stret starej a novej školy. Ako to dopadlo?

Po týchto nenávistných prejavoch Masaryk pochopil, že je potrebné do debaty vrátiť trochu viac faktov a verejnosti lepšie osvetliť, prečo mohla byť staršia generácia slovenskej inteligencie nie riešením, ale súčasťou slovenského problému. V spolupráci s Karelom Kálalom, ktorý sa o dianie na Slovensku živo zaujímal, zverejnili na pokračovanie štúdiu pomerov vo vtedajšom Slovensku. Považovali to za nevyhnutné, pretože slovenský kultúrny život vyzeral podľa nich ako hnisavá rana, ktorú bolo treba vyrezať a následne pozitívnymi nápadmi riešiť. Snaha to bola nanajvýš konštruktívna a snažili sa otvoriť so starou generáciou dialóg, ale z ich strany prichádzali len falošné škriepky a ignorácia jadra veci. Nehľadali riešenie slovenskej otázky, len hájili svoje kroky. V rámci seriálu odznelo niekoľko krutých právd, ktoré však autorský pár považoval na nevyhnuté povedať, pretože bez toho by sme naďalej žili len v romantickej predstave, aké sme my obete a všetci nám len robia zle. A bez toho aby sa vyčistil stôl a povedalo sa všetko čo sa malo, nemohla sa slovenská otázka pohnúť dopredu. Kľúčové bolo, že dovtedy sa o dianí na Slovensku hovorilo jednostranne. Teda iba o útlakoch Maďarov. Preto sa seriál sústredil na to, čo vlastne robia Slováci. Čo sa verejnosť dozvedela?

Kálal si dlho myslel, že politický a pracovný program skupiny z Turčianskeho Sv. Martina, teda z okolia Vajanského je dobre utajený a pozná ho len niekoľko osôb. V skutočnosti zistil, že nijaký program neexistoval. Pracovalo sa náhodne, kto chce, ako chce. Nijaký program, vo všetkom nejasno. Národnie noviny boli podľa neho skôr listom „pre pánov“, inak si nevedel vysvetliť jeho nezáujem o neutešený stav všeobecného školstva. Podľa platného zákona mali mať dedinské školy cez leto 4 mesiace prázdnin. V skutočnosti ale boli prázdne 6 mesiacov, pričom 33 tisíc slovenských detí do školy vôbec nechodilo. Toto bolo veľmi zlé, ale Národnie noviny o tom mlčali. Podľa neho sa Národnie noviny stali modlou, ktorá sa nesmela kritizovať. A tí čo si to dovolili (hlasisti), boli zo strany Vajanského a spol. označení za uličníkov, blbcov a zradcov. Národnie noviny sa podľa Kálala správali ako bohovia na Olympe a metali bleskom do každého, kto v nich neveril. Politická činnosť Vajanského nemala nijaké pozitívne výsledky, len rozohňuje nenávisť Maďarov voči Slovákom, odvrhuje osvetu českú osvetu a šikovných a mravne schopných ľudí vykresľuje národu ako kreténov a prašivé ovce, aby ich dielo znemožnil. Keďže absentuje kritika a kontrola, ľahko sa vodcovských kruhoch rozmáha pohodlnosť, povrchnosť a ak sa pridruží panskosť a pôžitkárstvo, mravná nákaza je nablízku.

Mravnej nákaze v radoch slovenskej spoločnosti venoval Kálal celú jednu časť seriálu. Aby netrepal len od stola, bol v kontakte s viacerými Čechmi a Slovákmi, aby mal čo najlepšie informácie zo všetkých oblastí života. Väčšinu slovenskej inteligencie obvinil z pôžitkárstva, duchovnej zabahnenosti a pýchy prejavovanej vo vzťahu k prostému ľudu. Jedinú nádej vidiel v sedliakoch a robotníkoch, ktorí by mohli národ povzniesť. Zemanstvo bolo zvrhlé a odrodilé, úradníci väčšinou pôžitkárski a v putách maďarizácie, kňazstvo väčšinou bez ideálov a zápalu, stredné školy boli maďarské. Slovenská inteligencia bola vtedy neskutočne ľahostajná a ľahkovážna a mal po stretnutí s ňou strašný dojem. Riešenie nevidel nikde inde než vo vzdelaní a mravnosti, inak sa Slováci mohli ťažko zrovnoprávniť – aspoň ako rovnocenný národ v Rakúsko-Uhorsku. Politici okolo Vajanského dráždili Maďarov nadávkami, pričom ich mali radšej konfrontovať s faktmi zo života Slovákov v kontexte platných zákonov. Tam kde boli Slováci poškodzovaní, mali sa dovolávať prirodzeného práva v súlade s princípmi humanity. Možno by nedosiahli všetko, ale aj kompromis by bol lepší ako vtedajší stav. Namiesto toho politici z Martina provokovali Maďarov, aj keď vedeli, že za to budú zatvorení (aj Vajanský sedel pár mesiacov). Toto martýrstvo však slovenskému národu nijako nepomohlo, skôr naopak. Kálal mal s písaním tohto seriálu problém a citlivo vnímal to, že práve v čase jeho zverejnenia išiel Vajanský zrovna sedieť za poburovanie, ale na konci dňa to nehralo až takú rolu. Toto sa nakoniec muselo dostať na svetlo, hlavne viaceré tieto fakty boli „verejným tajomstvom“ o ktorom sa vedelo, ale veľmi sa o tom nahlas nehovorilo. Kálal preto na konci vyzval nespokojencov zo Slovenska, aby sa pridali k tvorivej práci.

Vajanský a spol. celú kritiku odmietli a autorom odkázali, že veci nerozumejú a že nemajú ani dobrú vôľu. Obvinili ich z nenávisti a tak podobne. Neskôr Vajanský ešte nepriamo reagoval na tento seriál v románe Kotlín, kde metaforicky odmietol názory hlasistov a Masaryka skarikoval v postave Babingtona Papáčka, ktorý bol netolerantný, suchopárny a necitlivý. Masaryk na to dokonca odpovedal a povedal, že Vajanský má značný literárny talent a spisovateľské zručnosti, bohužiaľ práve na ňom vidieť duchovný úpadok Slovenska. Podľa Masaryka Vajanský síce žije na Slovensku, ale Slovensko nepozná, nepozoruje ho, neštuduje, ale namiesto toho si vymyslel vlastné imaginárne Slovensko. Podľa jeho je román dokumentom kultúrneho úpadku Slovenska, na vykonaných chybách si mala budúca dorastajúca generácie inteligencie ujasňovať akú skutočnú prácu Slovensko pre svoju budúcnosť potrebuje.

Napriek tomu, že Masaryk a Vajanský mali ideový spor, ktorý sa týkal hlavne Ruska, ich rodiny vychádzali spolu dobre. Vajanský sa ku koncu života v Rusku sklamal a pred smrťou svojej dcére povedal, že v oceňovaní Ruska sa mýlil a Masarykovi krivdil. Masaryk sa v roku 1926, na desiate výročie Vajanského smrti zúčastnil slávnostného otvorenia novej budovy Matice Slovenskej, Štefánikovho ústavu a odhalenia pomníka Vajanskému. Na znak definitívneho zmierenia navštívil v roku 1931 jeho hrob v Martine aby si uctil jeho pamiatku.

A ako skončil prvý veľký spor v slovenskej politike? V roku 1904 prestal Hlas vychádzať, ale namiesto neho sa vyrojilo viacero iných. Kvas ktorý Masaryk hodil do slovenského kultúrneho a politického zmýšľania, fungoval. Vznikol Prúd, Slovenský Týždenník, Slovenský Denník, Naša Zástava, Slovenský Obzor. Niektoré vychádzali aj v Budapešti, kde žilo 200 000 Slovákov a kde pôsobil aj Hodža. Duch Masarykovho realizmu zapustil korene predovšetkým v mladej slovenskej generácii inteligencie, ktorá vystriedala staršiu romantickú generáciu inteligencie. Tento duch sa uplatnil nie len na zhromaždeniach a redakciách, ale aj v súdnych sieňach a konečne po roku 1905 aj v maďarskom parlamente. Akonáhle sa mladá slovenská generácia dozvedela, na čo slovenský národ trpí a čo je to obrodenie mravné i politické a s akými prostriedkami sa dá získať, bola stávka napoly vyhratá.

Masaryk odmietal, aby sa Uhorsko osamostatnilo od Rakúsko-Uhorska, pretože nechcel, aby 2 mil. Slovákov boli vydané definitívne na pospas Maďarom. „V Uhorsku majú Česi 2 mil. bratov Slovákov, krv z krvi našej, kosť z kosti našej, ktorí sa nesmú vydať na pospas maďarizácii.“ 8 mil. národ (Čechov a Slovákov) nesmie obetovať takému národnému nepriateľovi jednej svojej slovanskej duše, nie to ešte celú štvrtinu. Namiesto toho preferoval Česko-Slovenskú vzájomnosť, kultúrnu a politickú jednotu v rámci Rakúsko-Uhorska, kde môžu Maďari vládnuť, ale nie utláčať iné národy. História ukázala, že to nakoniec dopadlo ešte lepšie, ako Masaryk v roku 1907 (keď toto povedal) dúfal.

 

Keď som čítal tieto state v duchu som sa musel smiať. Podobnosť s dneškom je viac ako zjavná, napriek tomu, že tento veľký spor sa odohrával pred 120 rokmi. Generácia staršej inteligencie to možno so Slovenskom nemyslela zle, ale zvolili pohodlnú stratégiu spoliehania sa na to, že to za nás vybaví niekto íný (Rusko). Namiesto systematickej duchovnej práce si užívali život, ktorý mal bližšie k pánom ako k pospolitému ľudu. Absencia duchovnej práce vyústila v absenciu konkrétneho programu a preto ak sa niečo robilo, tak náhodne a spontánne. Veci sa preto dopredu veľmi nehýbali. V takejto situácii by bolo otázkou času, kedy by sa ľud mohol opýtať, načo má živiť takýchto zástupcov inteligencie, ktorý pre neho len málo urobí. Preto bolo treba nájsť vinníka zlej situácie a tým boli samozrejme Maďari. Čiastočne právom, pretože sa Slovákov snažili pomaďarčiť, hlavne v spomínanom období počas posledných 50 – 60 rokov Rakúsko-Uhorska (zabudnite na 1000-ročný útlak). Lenže čo robili zástupcovia Slovákov? Nadávali a provokovali Maďarov. Čo robili Maďari? S radosťou ich pozatvárali. Ako to pomohlo Slovákom? Nijako, ešte viac im to škodilo. Lenže táto hra fungovala pomerne dlho, až kým sa neozvala faktická a racionálna kritika takýchto pomerov. Keďže staršia generácia už stihla sama seba presvedčiť, že jedine ona môže zastupovať slovenský národ a nikto nemá právo kritizovať, škaredo zaútočila na kritikov. Išlo totiž o veľa. Mohli prísť nie len o pohodlný život, ale utŕžiť aj veľkú hanbu. To, že namiesto diskusie o riešení problémov slovenského národa v Uhorsku použili len nahnevaný osobný útok na druhú stranu, ktorú označili nevyberanými výrazmi, aby ich zdiskreditovali, hovorí o tom, že mysleli len a len na seba. Schovať sa za slovenskú vlajku, označovať sám seba za jediného možného predstaviteľa národa a nadávať druhej strane do klamárov a podobne je trápne. Čo je pozoruhodné, zažili sme podobných predstaviteľov v našej politike aj o 100 rokov neskôr v čase existencie samostatnej SR. A tiež razili názor, že ich kritika je útokom na slovenský národ a čo je národné sa nekritizuje, nech by sa tam dialo čokoľvek.

Zaujímavá bola aj druhá strana, mladá generácia. Tej bol na začiatku slovenský národ ukradnutý, podobne ako im bola ukradnutá aj ich vlastná budúcnosť. Aj ich to sra… hnevalo, ale zároveň neboli ochotní s tým aj niečo urobiť. Po tom ako ich inšpiroval príklad Masaryka v českej politike, dobehli pomalý štart a urobili kus dobrej roboty. Neskôr to už možno aj preháňali od nadšenia, to keď chceli „v mene pokroku zbúrať všetko čo treba“. To sú niekedy až také revolucionárske myšlienky a podobne kroky nie vždy dopadnú dobre. Ako nováčikovia by sa možno aj nechali zastrašiť starými bardmi z Martina. Tí boli schopný zneužiť svoju autoritu a označiť kritikov najhoršími nadávkami, aké boli schopní nájsť. Opäť podobnosť s dneškom. Ak niekto dokáže takto zúrivo útočiť na kritiku, je pravdepodobné, že kritika asi mieri do živého a kritizovanému ide o všetko a má toho na rováši dosť. Našťastie dostali podporu z Čiech (Masaryk + Kálal) a hra bola opäť vyrovnaná. Treba pripomenúť, že Kálal si nepotreboval nič vymýšľať, mnohé veci písal s ťažkým srdcom, ale s vedomím, že pokiaľ sa naďalej budeme pretvarovať že určité problémy neexistujú, veci sa nikam nepohnú. Zároveň Slovákom veľmi škodilo, že Martin mal monopol na zastupovanie Slovákov. A preto keď sa rozhodli, že nebudú robiť nič, len nadávať na Maďarov a občas zorganizovať nejaké národné slávnosti, verejnosť si inú možnosť ani nevedela predstaviť. Tu našťastie dopomohol príklad z Čiech a mladá generácia mohla vytiahnuť voči maďarským utláčateľom oveľa silnejšie zbrane. Fakty, argumenty, paragrafy. Samozrejme, že nedosiahli všetko čo chceli. Ale zároveň ani Maďari si už nemohli robiť čo chceli. Pre mňa je táto udalosť zrodom modernej slovenskej politiky a novej úrovne bratstva s Čechmi, ktorí nás nechceli nechať Maďarom na pospas.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Som slušný človek s veľkou hubou :) (dovolil som si citovať klasika).

Blogy

|