O slovách odsúdenia
Prudential Center v Bostone je symbolom úspechu a bohatstva a tak trochu novodobým chrámom. Na jednom mieste je sústredené finančné a kongresové centrum, luxusné hotely a drahé butiky, reštaurácie a kaviarne. Keď sa vyveziete na 52. poschodie Prudential Tower, výstižne nazvanom Top of the Hub, máte na dlani celé mesto. Keď sa však zveziete dole, nájdete medzi kaviarňami a reštauráciami v hluku všadeprítomného davu Kaplnku sv. Františka, ktorá už 35 rokov slúži všetkým návštevníkom mesta prichádzajúcim na kongresy, konferencie, či za prácou. Účasť na bohoslužbe v kaplnke v centre úspechu zasvätenej paradoxne sv. Františkovi, patrónovi chudoby a jednoduchosti, má pre mňa vždy nesmierne čaro. O to viac v túto, kvetnú, nedeľu.
Kvetná nedeľa je dňom, kedy sa prvýkrát počas Veľkého týždňa v kostoloch čítajú či spievajú pašie. Tento rok je to pre mňa iné. V rukách nemáme bahniatka, ale palmové listy. Omša je v angličtine. Nesedia okolo mňa ľudia hovoriaci slovensky, ale ľudia všetkých možných rás a národností. A pašie nie sú spievané, ale čítané. Kňaz číta slová, ktoré povedal Ježiš, kantorka číta slová, vyslovené Petrom či Pilátom, a jeden muž číta samotný príbeh. My všetci ostatní, zhruba stovka ľudí rôzneho veku, čítame, čo v tomto vypätom procese odsúdenia Ježiša hovoril ľud. Keď to zisťujem pri prvých slovách, ktoré ako „ľud“ vyslovujú všetci okolo mňa, prekvapuje ma to a hneď si uvedomujem, že o chvíľu budeme všetci naraz tri krát opakovať slová „Ukrižuj ho!“. Čakám, aké to bude….. je to tu: „Ukrižuj ho!“, zaznelo zo všetkých úst, vrátane tých mojich. Som prekvapená, aké jednoduché je to vysloviť. „Ukrižuj ho!“, vyslovujeme rovnaké slová druhý krát, ešte hlasnejšie. Opäť to bolo jednoduché, a ja som si uvedomujem, ako často tieto slová pomyselne vyslovujem, keď si pred niečím zakrývam oči a nechcem, aby mi to vstupovalo do života. Človek s iným názorom, niekto slabý či zranený, čo mi pripomína moju slabosť, niekto, koho posúdim a odsúdim. Moje prekvapenie narastá. „Ukrižuj ho!“, zaznieva po tretí krát aj z mojich úst a ja som v tom momente usvedčená sama pred sebou. Zamrazilo ma a v ústach mám trpkú pachuť. Došlo mi to. V minulosti som sa počas čítania Pašií častokrát seba samej pýtala, ako to mohli ľudia chcieť, ukrižovať Ježiša, vysloviť tie slová: „Ukrižuj ho!“, dnes som v tom dave aj ja a vyslovujem ich aj ja. A nie len dnes. Je to často. Som usvedčená z toho, že odsúdiť je ľahké. Odsúdiť to, čo mi je neznáme, čo ma vyrušuje, čo sa mi zdá slabé, nedokonalé či akokoľvek iné, čo ma vyhodí z komfortnej zóny. Odsúdiť a tým „zniesť zo sveta“ či potlačiť to, čo nechcem vidieť. A pritom mi to môže priniesť, tak ako priniesol Ježiš, poznanie, skúsenosť, stretnutie, obnovu, hĺbku, život a spásu. Týmto opätovným uvedomením si mojej hriešnosti, usvedčením z človečenstva a vzdaním sa ilúzie mojej dokonalosti sa pre mňa začína Veľký týždeň. Palmový list, ktorý som si priniesla z kaplnky v srdci chrámu úspechu, je položený na mojom stole a bude pre mňa až do oslavy vzkriesenia pripomienkou tejto skutočnosti, ktorú tradícia nazýva šťastnou vinou.