Dva osudné Gagarinove lety

Minulé storočie malo viacero osobností, ktoré sa pozitívne či negatívne zapísali do histórie ľudstva. Mohli by sme ich menovať celé desiatky, no podľa môjho názoru k top pozitívnym osobnostiam 20. storočia určite patrí Jurij Alexejevič Gagarin, ktorý tragicky zahynul pred 50 rokmi.

Lietadlá ho fascinovali už ako dieťa

Jurij Alexejevič Gagarin sa narodil 9. marca 1934 v dedine Klušino v Smolenskej oblasti v kolchozníckej rodine: otec bol stolárom a tesárom a matka dojičkou. Mal troch súrodencov: staršieho brata Valentina a sestru Zoju a mladšieho brata Borisa. V septembri 1941 sa ich dedina stala súčasťou okupovaného územia, do ich domu sa nasťahovali nemeckí vojaci a Gagarinovci si museli vykopať provizórnu zemľanku a v nej prežiť.

Z vojnových čias pochádza prvé stretnutie malého Jurija s lietadlami. Videl ich prelietavať nad dedinou. Stalo sa, že raz pri Klušine pristál poškodený Jak-1, a keď si sedemročný Jurij mohol sadnúť do pilotnej kabíny, bol to preňho zážitok na celý život.

Vojna síce rozdelila rodinu, no nikto z nej nezahynul a po skončení krviprelievania sa zišla v mestečku Gžatsk (neskôr premenované na Gagarin). Jurij sa mal stať zlievačom v podniku na výrobu poľnohospodárskych strojov. Po skončení učilišťa v Ljubercy pri Moskve však nadaného chlapca poslali na ďalšie štúdium do Saratova. V jeho životopise z tých čias sa uvádza, že napriek malej výške (165 cm) vynikol ako basketbalista, ale aj ako trubkár v školskej kapele. Vo fyzikálnom krúžku dostal za úlohu pripraviť prednášku o Konstantinovi Ciolkovskom a o kozmických letoch, čo bolo ďalším výrazným krokom na jeho ceste životom.

Počas štúdií v Saratove sa Jurij A. Gagarin prihlásil do pilotného kurzu, no nezobrali ho. Rovnako pochodil aj s prihláškou na školu civilného letectva. Nevzdal sa a na tretí pokus, v roku 1954, sa stal členom saratovského aeroklubu a nasledujúcu jar sa vzniesol v kabíne Jak-18 k oblakom. Na jeseň ho prijali na vojenskú leteckú školu v Orenburgu, ktorú ukončil v roku 1957 s vyznamenaním. Sám si vybral službu v neľahkom prostredí severného Ruska, pri Murmansku, kde lietal na MiG-och. Do nového domova za polárnym kruhom si priviedol aj manželku Valentinu Ivanovnu Gorjačevovu, ktorá bola zdravotníčkou a s ktorou mal dve dcéry: Jelenu a Galju.

Deň D

Občas sa stretneme s tvrdením, že Gagarinova cesta k sláve bola „hodinou“ záležitosťou, presnejšie trvala hodinu a 48 minút, keďže toľko trval jeho let vesmírom. V skutočnosti to bola cesta omnoho dlhšia a hoci na nej nemožno nevidieť štipku romantiky a dobrodružstva, bola to púť ťažká a náročná.

Na jeseň 1959 sa v Sovietskom zväze uskutočnil nábor do tímu kozmonautov. Prihlásilo sa okolo 2 200 adeptov. Medzi tými, ktorí uspeli, bol aj Jurij A. Gagarin. Takmer rok trval náročný výcvik, po ktorom šéf kozmického programu Sergej Koroljov mal povedať meno toho, kto naplní veľkú túžbu ľudstva. Rozhodol sa pre Gagarina. Svoju úlohu zohrali nesporne technické kvality mladého, 27-ročného pilota, ale aj jeho zodpovedný prístup k povinnostiam, skromná povaha, jeho rodinný pôvod, ktorý v tom čase zohrával dôležitú úlohu pri schvaľovaní na najvyšších miestach, ale i meno, keďže meno jeho náhradníka Germana Titova neznelo príliš rusky

12. apríla 1961 o 7,07 min. stredoeurópskeho času zahrmeli na kozmodróme Bajkonur v kazašskej stepi motory lode Vostok 1. „Nu, pajechali!“ ozval sa Jurijov hlas z kabíny. Po pár minútach sa mohol dívať ako prvý človek na našu matičku Zem z vesmírnej diaľavy. Jediný oblet planéty, ktorý absolvoval, trval 108 minút a Gagarin, ktorý sa pri poruche pristávacieho modulu katapultoval, pristál na padáku v Saratovskej oblasti.

Bol Gagarin prvým?

Niektoré zdroje uvádzajú, že Gagarin v skutočnosti nebol prvým človekom vo vesmíre, že neúspechy a tragédie sa dlho tajili, inak by sa stali čiernou škvrnou na komunistickom systéme. Spomínajú sa mená Ivan Kovrigin, Alexander Sjachovskij a najmä Vladimír Iljušin, syn slávneho konštruktéra. Iljušin údajne obletel Zem päť dní pred Gagarinom, ale na Zem sa vrátil ťažko zranený. „Prvý vo vesmíre nebol Gagarin, ale Iľjušin. V súčasnej dobe leží v bezvedomí v jednej z moskovských nemocníc,“ informovala 22. apríla 1961 nemecká agentúra DPA. „Iľjušin prišiel do skupiny dvesto fyzicky, psychicky i politicky zdatných pilotov až o dva roky neskôr, a to vďaka svojmu otcovi. Bol veľmi ctižiadostivý, let podnikol s plným vedomím podstupovaného rizika.“ O Iljušinovom lete zrejme Gagarin nemal najmenšie tušenie. Podľa ďalších zdrojov Iljušin obletel zemeguľu, ale stratil rádiové spojenie, preto urobil ešte dva oblety a pristál na čínskom území, pričom sa ťažko zranil. Správa o tom by nebola dobrou propagáciou ZSSR a jeho politického zriadenia. Preto letel Gagarin, ktorý mal to veľké šťastie, že prežil a pristál na území Sovietskeho zväzu.

To sú informácie zo zdrojov, ktoré môžu a nemusia hľadať za prvým letom do kozmu senzáciu. „Zodpovedne môžem vyhlásiť, že je to absolútny nezmysel,“ prehlásil v jednom rozhovore Koroljov blízky spolupracovník Boris Čertok. „Pravda je taká, že v rámci programu s ľudskou posádkou sme pred Gagarinom uskutočnili iba dva bezpilotné lety, keď na mieste vyhradenom pre kozmonauta bola figurína. Volali sme ju Ivan Ivanyč, ale nebol to živý človek.“

Hrdina

Bol som vtedy školáčikom, no dobre si spomínam na tie chvíle, keď sa zo ZSSR rozniesla do sveta správa o Gagarinovi a jeho lete. Stal sa hrdinom. Hrdinom skutočným, nielen tým, že mu na hruď pripli hviezdu. V jeho čine bolo veľa odhodlania, vôle a odvahy. Bola to pravá, nefalšovaná odvaha, podopretá niekoľkoročným úsilím, skúsenosťami, vedomosťami, zručnosťou.

Po tejto misii čakala na Gagarina ďalšia, preňho určite náročnejšia a zložitejšia. Tento úspech sovietskej kozmonautiky bolo treba náležite pretaviť v propagáciu ZSSR a celého komunistického systému. Už po troch dňoch ho privítali v Moskve nadšené davy i najvyšší predstavitelia krajiny, na ktorej čele bol vtedy legendárny Nikolaj Sergejevič Chruščov. Prvá Gagarinova zahraničná cesta viedla do Prahy, v Londýne raňajkoval s britskou kráľovnou, v Havane sa objal s Fidelom Castrom, ktorý si písal vtedy len tretí rok svojej vlády na socialistickom ostrove…

Pred Gagarinom sa otvárali všetky dvere. Stal sa vedúcim skupiny kozmonautov i poslancom Najvyššieho sovietu. Mohol si plnými dúškami užívať chvíle slávy. Občas to vraj trošku prehnal, aj pôvodne skromnému mladíkovi sa pritrafilo, že mu sláva prerástla cez hlavu. Novinári a historici píšu napríklad o jeho nebezpečnej jazde na motorovom člne s nejakým promile alkoholu v krvi počas pobytu na Kryme, keď ho museli záchranári vyťahovať z rozbúrených vĺn Čierneho mora, ale aj o romániku s mladou zdravotnou sestrou, ktorý sa skončil skokom z druhého poschodia s vari tvrdším pristátím ako bolo to po lete vesmírom. Nuž, aj Gagarin bol muž z mäsa a kostí. Na druhej strane si ďalej zodpovedne plnil svoje povinnosti, veril, že opäť vzlietne do vesmíru, ba že sa raz bude prechádzať po Mesiaci, no pri všetkej tejto svojej viere kládol dôraz na čo najväčšiu bezpečnosť, na teoretickú i praktickú prípravu kozmonautov a na technickú kvalitu kozmických lodí.

Nikita S. Chruščov s prvými kozmonautmi Titovom (vľavo) a Gagarinom.

Stretnutie Gagarina s Fidelom Castrom

Tragický let Sojuza 1

Gagarinov let znásobil sovietsko-americké vesmírne súťaženie. Vlial doňho novú esenciu. Kozmické lety sa zrazu stali bežnou súčasťou diania okolo nás, aj za cenu toho, že viac ako na techniku sa kládol dôraz na prestíž.

Tri roky po triumfálnom Gagarinovom lete došlo k zmene na čele sovietskeho vedenia. Chruščova vystriedal Brežnev. Ten síce nemohol vynechať Gagarina z programu oficiálnych štátnych stretnutí a podujatí, no nebolo to už s takou prirodzenou úctou ako za čias Chruščova. 14. januára 1966, dva dni po svojich 59. narodeninách, zomrel Sergej Pavlovič Koroljov, šéf sovietskeho kozmického programu a hlavný konštruktér sovietskych rakiet, s ktorým Gagarina spájali dlhoročné korektné pracovné vzťahy. Pre Gagarina to bola veľká strata.

Rok 1967 bol v ZSSR v znamení osláv 50. výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Ich súčasťou mala byť aj skúška nového radu kozmických lodí Sojuz. Predpokladalo sa, že prvý poletí opäť Gagarin, no nakoniec sa musel zmieriť s pozíciou náhradníka Vladimira Michajloviča Komarova, ktorý už mal tiež vesmírne skúsenosti ako veliteľ lode Voschod 1. Štart v apríli 1967 sa Gagarinovi a jeho kolegom videl predčasný. Pri kontrole totiž objavili na novej lodi vyše 200 nedostatkov, ktoré mohli spôsobiť tragédiu. Nepomohla žiadosť kozmonautov o odloženie štartu. Otázne je, či sa vôbec dostala na najvyššie miesta, alebo uviazla v byrokratickom aparáte, v ktorom vládol väčší strach o vlastný flek ako o život kozmonautov. Komarov videl a cítil, že let v Sojuze 1 nie je preňho vyznamenaním, ale doslova trestom smrti. Vedel to aj Gagarin. Nepomohla však ani jeho intervencia cez najlepšieho priateľa v KGB Venjamina Russajeva.

Loď Sojuz 1 odštartovala 23. apríla 1967. Po nej mal vyletieť na obežnú dráhu druhý Sojuz s dvoma kozmonautmi, vo vesmíre sa mali lode spojiť a všetci traja piloti sa mali vrátiť na Zem spoločne. Taký bol plán…

Komarovov osud sa začal napĺňať krátko po štarte. Pohon bol nedostatočný, navigácia zložitá… Keď zrušili štart druhého Sojuzu, šance na to, že sa Komarov vráti živý na Zem, poklesli. Obavy kozmonautov sa naplnili. Život ich priateľa a kolegu sa skončil v krutých plameňoch na druhý deň letu, 24. apríla 1967, pri pokuse o návrat.

Smrť pri cvičnom lete

Vari najviac zasiahla havária Sojuza 1 a nezmyselná smrť priateľa práve Jurija A. Gagarina. Cítil podiel viny, hoci zo svojho postu urobil azda všetko preto, aby tragédii zabránil. Údajne hneď pri prvom stretnutí s Brežnevom mu v hneve šplechol do tváre pohár koňaku. Pri pohľade do Gagarinovho života a jeho povahy to nepokladám len za legendu.

Neubehol ani rok a Gagarin nasledoval svojho priateľa do večnosti. O jeho smrti sa pohovorilo a popísalo vari viac ako o jeho vesmírnom lete. Dodnes nie je celkom jasné, čo sa stalo 27. marca 1968, čo bolo príčinou havárie lietadla MiG-15, s ktorým Gagarin absolvoval bežný cvičný let s inštruktorom Vladimirom Serjoginom. Objavili sa rôzne teórie i pseudoteórie.

V ten deň mali absolvovať tri cvičné lety. Cestou na letisko sa Jurij Gagarin zastavil v nemocnici, kde bola hospitalizovaná jeho manželka, a potom sa ponáhľal na letisko. Prešiel lekárskym vyšetrením, u veliteľa si vyzdvihol plán letu a u technikov si preveril stav stroja. Vyštartovali 19 minút po 10. hodine. O 11 minút neskôr žiadal Gagarin o zmenu smeru, s čím súhlasila aj riadiaca veža. Bolo to však posledné, čo z jeho úst zaznelo. O pár sekúnd sa vysielačka odmlčala.

„Najskôr sme počuli výbuch a potom sme z miesta, odkiaľ sa ozval, videli vyšľahnúť vysoké plamene a stúpať hustý dym. Kúdol mohol byť vysoký aj 300 metrov,“ vypovedali traja kolchozníci, ktorí pracovali 27. marca 1968 predpoludním v dedine Novoselo. Keď na miesto tragédie prišli záchranári, našli trosky stíhačky rozmetané v okruhu asi 400 metrov. Telá pilotov nenašli. Zostali z nich iba útržky kombinéz a kúsky tkaniva. „Nedokážem vôbec opísať, čo som vtedy cítil. Pozostatky tohto výnimočného človeka, ktorého som mal rád ako brata, sa zmestili do malej zinkovej schránky,“ spomínal po rokoch Gagarinov priateľ a bývalý kozmonaut Alexej Leonov. Vyšetrovanie ukázalo, že lietadlo sa k zemi rútilo pod uhlom takmer 80° a rýchlosťou 720 km/h. Čo však bolo príčinou havárie, je dodnes záhadou. Spomína sa zlyhanie prístrojov, zrážka s meteorologickým balónom, ale aj fámy, že piloti boli opití, že leteli príliš nízko naháňajúc čriedu jeleňov a napokon sa uvádza aj incident s Brežnevom, ba zásah vesmírnych bytostí či vplyv nejakého paranormálneho javu.

Pred štyrmi rokmi sa dostali na verejnosť informácie kozmonauta Alexeja Archipoviča Leonova, člena vyšetrovacej komisie. Podľa nej sa MiG dostal do stopy turbulencie iného lietadla Su-15, ktorého pilot porušil predpisy a letel v nižšej výške. MiG sa tak dostal do vývrtky a nekontrolovateľne sa zrútil na zem. „Vedeli sme, že mal byť v ten deň testovaný Su-15, ale mal letieť vo výške 10 000 metrov alebo vyššie, nie vo výške 450-500 metrov. Bolo to porušenie letového postupu,“ vyjadril sa pre médiá Leonov, ktorý v roku 1965 ako prvý kozmonaut vystúpil z vesmírnej lode do voľného priestoru. „Už vtedy som tvrdil, že Jurijov stroj sa dostal do turbulencie iného lietadla. V rovnakom priestore zalietavali v tom čase nové stíhačky Suchoj, Su-15. Dodnes si myslím, že jedna z nich zostúpila pre zlé počasie do nedovolenej letovej hladiny, prekonala zvukovú bariéru práve blízko Gagarinovho migu, ten sa turbulenciou dostal do vývrtky a neovládateľný sa zrútil.“

Takto, krátko po 34. roku veku, sa tragicky zavŕšil život Jurija Alexejeviča Gagarina, človeka, ktorý sa navždy zapísal do histórie ľudstva. O tri dni neskôr ho so všetkými najvyššími poctami pochovali na čestnom pohrebisku pri Kremeľskom múre v Moskve. Ešte v tom istom roku prijalo mesto Gžatsk nové pomenovanie Gagarin. Gagarinovo meno nesie i planétka č. 1772 a kráter na odvrátenej strane Mesiaca. A nám, o čosi skôr narodeným, dodnes znie v ušiach pesnička „Dobrý deň, majore Gagarine…“, ktorú na poctu veľkého kroku ľudstva v apríli 1961 aktuálne vyslal do éteru známy, vtedy obľúbený brniansky skladateľ a dirigent Gustáv Brom. Zrodila sa vraj behom dvoch hodín, najväčší problém bol s tým, kto ju naspieva. Nakoniec sa toho musel chytiť sám Gustáv Brom.

Napr. na http://www.youtube.com/watch?v=eO1Xmhfr3vM

„Keď som v kozmickej lodi obletel Zem, videl som, aká je naša planéta krásna. Ľudia, chráňme a rozmnožujme túto krásu, neničme ju!“ vyjadril sa Gagarin v jednom rozhovore. A v dobrej nálade vraj k tomu dodal, že „z výšky vyzerajú všetky ženy rovnako.“ Nuž, nemožno mu nedať za pravdu.

Foto: GettyImages, RT.com, Wikimedia, Pinterest