Krivolaká životná púť Maxima Gorkého

Po smrti otca na choleru vyrastal u deda, ktorý ako bývalý dôstojník mal despotické sklony. Ako 11-ročný osirel úplne a musel pracovať, aby vôbec prežil: bol poslíčkom, umýval riad na parníku na Volge, aj nakladal tovar, pomáhal maľovať ikony… Od 15. rokov sa túlal po Rusku, dva roky pracoval v pekárni v meste Kazaň, kde sa neúspešne snažil o získanie vzdelania. To ho deprimovalo do tej miery, že sa pokúsil o samovraždu, čo zachytil v poviedke Prípad z Makarovho života. Po návrate do rodného mesta chcel nastúpiť do armády, ale neprešiel zdravotnou prehliadkou. Znechutený sa opäť vybral na potulky rozsiahlym ruským cárstvom od Besárabie cez Krym, donské stepi a Kaukaz až do Tbilisi, kde v novinách Kaukaz uverejnil svoju prvú poviedku Makar Čudra. Podpísal sa pod ňu už svojím pseudonymom Gorkij – teda Horký, čo odvodil od svojho neľahkého dovtedajšieho života. Možno niekedy vtedy si povzdychol: „Bez slnka nekvitnú kvety, bez lásky niet šťastia, bez ženy nie je láska, bez matky nie je ani básnik, ani hrdina.“

Pamätník Maxima Gorkého v Nižnom Novgorode

„Komu je práca radosťou, pre toho je život šťastím.“

V Tbilisi prežil rok ako robotník v železničných dielňach, koncom roka 1892 sa vrátil do rodného Nižného Novgorodu, od roku 1895 žil v Samare, kde sa oženil. Nebolo to však šťastné manželstvo, keďže mladík dával prednosť spoločnosti herečky Márii Fjodorovnej Andrejevej. Postupne rozbiehal svoju literárnu aktivitu, čo mu v roku 1902 vynieslo miesto čestného akademika. Na príkaz cára Mikuláša II. bola však táto voľba označená za neplatnú, čo vyvolalo protest niektorých literátov, okrem iných aj Antona Pavloviča Čechova. Zapojil sa do revolučného proticárskeho vrenia, po krvavej nedeli 9. (22.) januára 1905 zverejnil proklamáciu, za čo ho zavreli do Petropavlovskej pevnosti, z ktorej mohol odísť až po protestoch kultúrnej verejnosti. V tom čase sa prvýkrát stretol s Vladimírom Iljičom Leninom, s ktorým začal vydávať noviny Novaja žizň, a podobne ako on aj Maxim Gorkij volil emigráciu do škandinávskych a západoeurópskych krajín, do USA a napokon v roku 1906 našiel nový domov na talianskom ostrove Capri, kde ho navštevovali významné osobnosti, okrem Lenina napríklad Anatolij Lunačarskij, ale i neskorší československý prezident Tomáš G. Masaryk. V tom čase sa aktívne zapájal do činnosti sociálno-demokratickej strany.

„Ak nájdeš v živote cestu bez prekážok, určite nevedie nikam.“

Po návrate do vlasti v roku 1913 sa pridal na stranu boľševikov, no s udalosťami v októbri 1917 nesúhlasil s odôvodnením, že na revolúciu ešte nedozrel čas. Aktívne vystupoval proti násilnému, vojenskému presadzovaniu komunistických ideí a v roku 1921 sa rozhodol opäť opustiť Rusko a usadil sa v talianskom Sorrente. Počas liečenia v kúpeľoch Mariánske Lázně sa dozvedel o Leninovej smrti, ale až v roku 1928 nabral odvahu, aby sa po Stalinovej výzve vrátil do Ruska. Režim z neho urobil hviezdu, pripol mu na hruď Leninov rad a pridelil mu dom, v ktorom si za štátne peniaze zhromažďoval cenné umelecké diela, o jeho živote natočili trojdielny film a rodný Nižnij Novgorod sa premenoval na Gorkij. Ako šesťdesiatnik sa stal nadšeným agitátorom, navštívil mnohé mestá Sovietskeho zväzu, ale i neslávne známy gulag na Soloveckých ostrovoch, o ktorom napísal nadšené svedectvo ako o veľkom výdobytku komunistického režimu: „Tu dochádza k procesu základnej premeny v psychike ľudí zaťažených vlastnou minulosťou; sociálne nebezpeční sa menia v sociálne užitočných, kvalifikovaných robotníkov a uvedomelých revolucionárov“.

Nevšedné je, že hoci Gorkij nevstúpil do komunistickej strany, napriek tomu jej verne slúžil, čo sa prejavilo na prvom všezväzovom zjazde spisovateľov v roku 1934, na ktorom predniesol hlavný prejav a stal sa predsedom. Na tomto poste zostal až do svojho úmrtia 18. júna 1936. Jeho manželka prehlásila, že bol na pokyn Stalina otrávený, chýbajú však dôkazy pre toto tvrdenie. So štátnymi poctami ho pochovali pri Kremeľskom múre.

 „Za všetko, čo je vo mne dobré, vďačím knihe.“

Gorkij bol plodným spisovateľom, ktorý na rozdiel od Tolstého či Dostojevského vsadil na socialistické ideály. Keďže sa najmä počas pobytu v západnej Európe tešil popularite, jeho diela sa prekladali a prispieval tak nimi k propagácii socializmu. Hlavnými postavami v jeho poviedkach a románoch nie sú ľudia z vyššej spoločnosti, ale tuláci, alkoholici, prostitútky, žobráci, ľudia z periférie, ktorí vnášajú do deja drsnosť a násilie. Sociálne analýzy ho priviedli k socialistickému realizmu, ktorého sa stal jedným z prvých a významných predstaviteľov. Ako príklady tvorby Maxima Gorkého môžeme spomenúť sociálno-psychologický román Foma Gordejev (1899), Život zbytočného človeka (1908),  Mestečko Okurov (1910), Život Matveja Kožemjakina (1911), Podnik Artamonovcov (1925) a predovšetkým sociálno-politický román Matka (1906) s realistickým zobrazením života v chudobnej robotníckej kolónii, ktorý Gorkij napísal ako učebnicu revolúcie, čo rozpoznal tlačový komitét a podal na Gorkého trestné oznámenie za navádzanie k ťažkým zločinom. Čitateľsky zaujímavé sú aj tri diely Gorkého autobiografie, predovšetkým prvá časť, v ktorej popisuje neradostné detstvo. Vo vlastnom živote a prežitých skúsenostiach našiel námety aj pre svoje poviedky. Z jeho dramatických pokusov si získala najviac uznania dráma Na dne, ktorá mala premiéru v roku 1902 a dodnes patrí medzi najhranejšie z ruskej dramatickej spisby. V Berlíne sa dočkala 500. reprízy. Významné sú aj jeho úvahy, medzi nimi najmä Nečasové úvahy ako polemika s boľševikmi a ich revolúciou.

Foto: Google Sites, Pinterest, Britannica.