Denník N

Ako mi taxikár núkal, aby som mu zaplatila svojim telom

Protest taxikárov proti službe Uber. foto N – Tomáš Benedikovič
Protest taxikárov proti službe Uber. foto N – Tomáš Benedikovič

Odvčera nefunguje Uber. Uberom som začala jazdiť z jediného dôvodu – a to toho, že som vždy videla, s kým idem, aké ma ten človek hodnotenia a nikdy som sa ako žena v tom aute necítila zle. Áno, stretla som rôznych vodičov, príjemných i menej príjemných, ukecaných či mĺkvych. Ale vždy normálnych a profesionálnych. Moja posledná jazda taxíkom však bola úplne o niečom inom.

Bola som prváčka na vysokej škole a často som chodievala domov aj neskoro v noci. Oťukávanie sa s novými spolužiakmi, párty do rána, študentský život. V noci som sa nikdy nebála chodiť sama domov, lebo nepodporujem mýtus, že násilníci sú chlapi, čo na mňa čakajú v tmavých uličkách. A duplom som neverila tomu, že jedného dňa sa ocitnem v situácii, kedy sa budem reálne bať cudzieho muža, ktorý doslova takto číha na ženy. Len nie v tmavej uličke, ale vo vykúrenom taxíku.

Išla som z nejakej študentskej párty v Mlynskej doline a keďže nočnými autobusmi by mi to trvalo nehorázne dlho, vygooglila som si prvú taxislužbu, ktorej ceny vyzerali ako-tak normálne a zavolala som tam. Sľúbili mi, že o desať minút budem mať auto a budem sa môcť pokojne dostaviť domov. O desať minút po mňa prišiel chlapík vo veku 50+, ku ktorému do auta som nasadla. Nebola som opitá, vulgárne oblečená, takže nie, „nepýtala som si to“, ako sú ľudia zvyknutí myslieť. Začal trápnymi vtipmi so sexuálnym podtónom a otázkami, kam to ja v noci taká pekná idem. Neodpovedala som mu a len som mu vysvetlila, že je mi nepríjemne, keď sa takto so mnou rozpráva. Zasmial sa, že som citlivka a so vtipmi neprestal. Taxameter nabiehal a nabiehal a keď sme boli skoro v cieli, poznamenala som, že teda tarifu má dosť vysokú. Za párkilometrovú cestu Bratislavským obchvatom si naučtoval viac ako desať eur. Povedal, že to uňho tak chodí a vtipkoval, že ak na to nemám, nemám chodiť taxíkom. Povedala som mu, že na to mám. Vtedy mi seriózne, bez blbých vtipkov, navrhol, aby som tých desať eur zaplatila inak. „Ako inak?“ nepochopila som. „No vieš, si pekná, dal by som si povedať…no sebou by si mohla zaplatiť. To sa u nás robí, my s tým nemáme problém“.

Kilometer k môjmu domu som prešla pešo. Nevedela som, čo mám robiť, bolo skoré ráno, bola som unavená a trasúc sa som zaľahla do postele. Ráno som volala na dispečing tej taxislužby, ale bolo mi povedané, že meno zamestnanca nevedia zistiť, nepovedia mi ho, oni majú veľa objednávok a nepotrebujú problémy. Zložili mi. Volala som znovu, ale nik mi nedvíhal. Jeho licenciu som nevidela, jeho meno nepoznám. Netušila som, ako mám volať na políciu a či to vôbec bude na niečo dobré.

Možno aj tento chlapík protestne jazdil proti Uberu. Možno aj on lepil nemiestné nálepky na Uber autá. Možno aj on prispel k tomu, že túto službu zrušili. Lebo v Uberi by sa mi takéto niečo, takéto poníženie, nikdy nestalo. Lebo vždy by ho dokázali vypátrať. V Uberi som sa cítila bezpečne a do taxíka som odvtedy nevstúpila. A ani nevstúpim. Ešteže ide jar, budem chodiť do podnikov v meste a vracať sa radšej pešo. Alebo na bicykli. Nie, tým, že zakázali Uber, ma neprinútia, aby som ku ním nasadla. A aj keď nie všetci sú takí, nech sa najprv nemilosrdne zbavia kolegov, ktorí „takí“ sú. Veď ku konkurenčnému Uberu zákazníci šli z nejakého dôvodu. Nech sa skúsia nad tým dôvodom zamyslieť.

Teraz najčítanejšie