Rozpor v myslení a konaní – možná príčina psychickej poruchy
Dôležitou otázkou v psychiatrii by nemalo byť, čo je práve s vami (depresia,bludy, halucinácie,…), ale skôr, čo sa vám prihodilo, že ste sa do takéhoto stavu dostali. Na to, čo sa stalo, čo spustilo bludy a vnieslo chaos do môjho života a následne ma odtrhlo od reality, sa nik z odborníkov za štrnásť rokov, čo sa liečim, neopýtal. Takto je nastavený systém psychiatrie u nás. A to je možno chyba.
Dnes už viem hľadieť na to, čo sa mi stalo pragmaticky, bez sebaľútosti a bez hnevu na druhých.
Do mojej blízkosti sa pred rokmi dostal človek, ktorý sa neustále žaloval, vyplakával, rozprával mi o krivdách, čo zažil a za svoje „nešťastie“ vinil druhých. Snažila som sa ho chápať, problém som videla i v tom, že išlo o polosirotu, ktorá od mala vyrastala bez matky a otec sa o ňu tiež veľmi nestaral. Veľa sme sa spolu rozprávali. Bola som empatická.
Tento človek takmer na všetky udalosti svojho života hľadel s pocitom krivdy, duševnej bolesti. Aj na fyzickú chorobu, ktorá ho trápila. Jeho výčitky a svojské správanie však neminuli ani mňa. Zasiahli ma nepripravenú. Vtedy som ešte nevedela, že ľudia, čo sa takto ľutujú môžu byť tichými zlodejmi energie a pokiaľ im nevieme pomôcť, je lepšie sa od nich odpojiť. Zarážal ma fakt, že druhí sú k tomuto človeku často „tvrdí“, že si ho nepripúšťajú k sebe. Ja som chcela byť lepšia, ha, ha… Nechápala som, že je to ich podvedomá obrana.
Keď som sa chcela od tohto človeka odpojiť, už bolo neskoro, nešlo to tak jednoducho ako som si to predstavovala. Delila som ľudí na tých na jeho strane a na tých na mojej strane. Ťahalo sa to. Nechcela som sa sporiť, no moja duša pri výčitkách adresovaných mne kričala: „Nie, nerobte mi to! Nechajte ma na pokoji…“ Čítala som v tom čase bibliu a tam som nachádzala útechu. Snažila som sa držať Ježišovho učenia. Keď som dostala úder na jednu stranu tváre, nastavovala som v tichosti aj druhé líce, v duchu som si vravela: „Bože, odpusť im nevedia , čo činia…“ Avšak z toho, že som sa prestala brániť, bola moja duša akoby zmätená. Rozpor v mojom myslení a konaní dospel až tak ďaleko, že som prepadla bludom a šialenstvu.
Skončila som na uzavretom oddelení psychiatrie, kde ma nadopovali liekmi tak, že som dva či tri týždne o sebe takmer nevedela. Vraj som bola na lieky rezistentná a precitla som až po neviemkoľkom elektrošoku. Nik sa ma nepýtal, čo sa mi stalo, ako sa mi to prihodilo, nik to neriešil. Skonštatovali, že som chorá, že sa mi spustila vrodená dispozícia, narušila sa chémia v mozgu a že po elektrošokoch, ktoré ma vrátili do reality, musím brať lieky – roky a možno i doživotne. Žiadna iná alternatíva, ani psychoterapia – iba lieky, antipsychotiká, antidepresíva, plus nejaké benzodiazepamíny. Trvalo dlho, kým som znova začala normálne fungovať.
Keď sa mi epizódy šialenstva potom ešte niekoľkokrát vrátili, postupne som dala na rady lekárov, ktorí vraveli: „…zanechajte prácu, je to pre vás stresujúce a každý stres vám spúšťa chorobu“. Práce som sa držala zubami-nechtami, no keď po ďalších epizódach naliehala aj rodina, ostala som z vlastnej vôle bez práce na invalidnom dôchodku.
Stále mi však v mysli vŕtali okolnosti prvéj epizódy. Sama seba som sa pýtala, čo sa vlastne vtedy pred štrnástimi rokmi stalo. Podarilo sa mi postupne od človeka, ktorého som síce ľutovala, no i vinila za moju chorobu, postupne odpútať. Dnes existuje dosť ďaleko odomňa bez toho, aby som mala voči nemu výčitky svedomia či pociťovala voči nemu hnev. Cítim i teraz, že prahne po mojej spoločnosti, pretože som k nemu ostala naďalej empatická, otvorená, úprimná a on to cíti. Už ho neviním za to, čo sa mi stalo. Spolužitie s týmto človekom je však mojou nočnou morou. Neraz sa s hrôzou a úzkosťou budím zo sna, v ktorom s ním žijem v jednej domácnosti. Viem, že nemôžem existovať blízko neho. Pochopiť to a nemať voči tomuto človeku výčitky svedomia, mi pomohla moja psychologička, ku ktorej som začala chodiť z vlastnej iniciatívy zhruba pred rokom. Povedala mi: „Ten človek sa stále ľutuje. Nech by ste robili čokoľvek, nezavďačíte sa mu. Je lepšie držať si od takýchto ľudí odstup, nepripúšťať si ich k sebe. I keď robia psie oči.“ Pochopila som, že to, čo sa stalo pred štrnástimi rokmi sa stalo tak ako sa stalo, vyvinulo sa to do dnešnej podoby a je to dobré tak ako to je. Už nemám potrebu riešiť náš vzťah.
To, s čím chcem niečo urobiť, je môj zdravotný stav. Myslím, že som mala šťastie v nešťastí. Nedostala som sa k vysokým dávkam liekov, beriem nízke dávky antipsychotík a antidepresív, benzodiazepamíny veľmi zriedkavo. Môj stav je stabilizovaný, no lieky ma citovo oplošťujú. Pociťujem síce radosť i smútok, no ani neviem, kedy som sa naposledy veľmi tešila alebo plakala.Občas ma však z normálu prepadajú mánie, občas depresie. Chcem sa vrátiť späť k sebe, naučiť sa žiť so svojimi náladami, a tak som nastúpila na cestu znižovania psychiatrických liekov. Pevne verím, že to, čo sa mi stalo, som už v sebe ako-tak vyriešila, pochopila to a postupne, keď sa mi to pri znižovaní liekov bude vracať, že to zdarne doriešim.
