Ochutnávka

Búrlivý vetrisko vyčíňa, kašle na nočný kľud, fúka od severu, opiera sa do všetkého bez akéhokoľvek rešpektu. Okná praskajú, dvere búchajú, lietajú aj nezvyčajné veci. Oči má zatvorené, ale o spánku nemôže byť ani reči. Zadriemať sa jej podarilo, len keby ju z driemot nevytrhol nejaký nepríjemný zvuk, netuší čomu sa poďakovať, ale za všetkým hľadaj vietor. V podvečer od susedov lietali kvetináče, zrejme muškáty, suseda ich s obľubou pestuje, má ich skutočne krásne, stačí pozrieť hore, červená či ružová riava. U nich na balkóne sa nič podobné nenájde, škoda, kvety má rada, starká jej vedela ulahodiť. Ešte pažítka a žerucha by sa našla, aj to nie vždy, minulú sezónu sa do zeminy dostali malé mušky. Tmavé čierne, bol ich plný byt, stačilo vziať kvetináče dovnútra, aby sa ostrihala pažítka. Knihy poskytovali rôzne rady, ako sa ich zbaviť, matka ich skúsila niekoľko, ale želaný výsledok sa nedostavil. Žeruchu veľmi nemusí, ale pažítka jej celkom vyhovuje, najradšej má nátierky.

Len keby mohla spať, oči má zatvorené, ale stále ju čosi vyrušuje, na streche niečo klepoce, taký plechový zvuk. „Spíš?“ zisťuje u Petry. Nič, len tiché pokojné odfukovanie. Nechápe, spí ako zarezaná, žiadne zvuky nerieši, to len ona sa s nimi trápi. V byte je tma, aj matka je už v posteli, chýba len ocko, objaví sa až skoro ráno, práca v sklade vyžaduje aj nočné zmeny. Zvláštne, nevie si predstaviť pracovať v noci, ona by určite zaspala, jedine, že sa na to dá zvyknúť. Posadí sa, natrasie vankúš, je akýsi zdeformovaný, položí si hlavu. Príjemnejšie, otočí sa k stene, tak to bude lepšie, oči privrie a viac sa nestará.

Zaženie sa rukou, ozve sa hrmot, budík sa prevráti. Hnusný zvuk, zašomre si pod nos a rukou šmátra  povedľa postele, nie a nie ho nahmatať. Nepotrebuje ho, to určite nie, len keby prestal vyspevovať. „Pobudíš celý dom,“ povie matka, len čo sa objaví vo dverách. „Snažím sa,“ bráni sa a napráva pokazené. Keby radšej povedala dobré ráno, ale ona nie, ešte ani oči nerozlepila a už sa do nej pustila. Budík, taká hlúposť, nikto z jej spolužiakov nevstáva na budík, ona musí, matka vymyslela, vraj treba si zvykať. A načo? Samostatnosť, to je argument, v dnešnom svete sa vraj nič iné nenosí, kto nie je samostatný, nepresadí sa. Smiešne, oveľa viac ako nejaký budík, by potrebovala mať fungujúce nohy, keď už ruky nie. To by bola samostatnosť, postaviť sa, ísť len tam, kam chceš, bez pomoci, len tak. Za týchto okolností by sa samostatnosti nebránila, túži po nej už veľmi dlho, táto túžba je ukrytá niekde hlboko v jej srdci.