Denník N

Návrat k Veľkej noci

Živo, reálne a prítomne

Posledné týždne čelíme sami sebe intenzívnejšie. Spoločenské udalosti produkujú napätie, ktorému sa nedá vyhnúť. Niektorí sa vyjadrujeme, iní mlčíme, iní sa snažíme uchopiť veci z tej strany, kde máme pocit, že to má buď nejaký originálnejší zmysel alebo práve či aspoň tak. Určite však všetci cítime, ako vo vzduchu víria otázky o podstate – o nás, ktoré rozhodne znejú úprimne, otvorene, neprehliadnuteľne.

Opäť sú tu sviatky, ktoré ponúkajú výživné prieniky do obrazných pokladov. Na webe možno nájsť kde-čo, ale aj e-knihy od takých osobností ako napríklad Henri Nouwen. Jeho slová, pretkané podstatnými autobiografickými drobnosťami, ma dnes inšpirovali ku krátkej propagácii dielka, ktoré súvisí s uvažovaním nad slávnym obrazom Rembrandta. Volá sa jednoducho: Návrat márnotratného syna. Holandský literát svoju pozíciu vo svete dlhý čas vnímal ako zhodu s mladším márnotratným synom, kým si nepriznal túžbu po nehe, ktorú maliar vložil do prijatia položením rúk otca na syna. Keď si pripustil krízu života, vyprahnutie, zdôveril sa priateľovi a ten mu povedal, že v ňom vníma staršieho syna na pravej strane v obraze. Všimnime si držanie rúk tohto syna. Priateľ sa nemýlil, potreboval v zrkadle uvidieť svoj negatívny prístup k tomu, čo vlastne už mal a dostával, čím žil, ibaže to súdil, nechápal, nerozlišoval správne. A potom stretol ženu, ktorá ho upozornila, že sa ho týka aj postava otca.

Platí to v každom čase, že obrazy o tom, že nás vždy niečo presahuje pred zrkadlom vlastnej pamäti, srdca a duše, je potrebné vziať do tých pomyselných rúk autorov, ktorými všetci nejako sme. Len potom vzklíčia oddych a povzbudenie – živé, reálne a prítomné.

 

*

 

Z rozprávok k úprimnosti

ťažíme vedomí.

 

Na ranách rozmrazením

kŕmime na noc dni.

 

Pod krídla pohľad vkladáš,

po rieke rozdáš čas.

 

Kým si bol, v očiach svieti,

čím budeš, radosť v nás

 

*

 

Teraz najčítanejšie

Eva Sládeková

Už dávnejšie niekto literárne a ešte inak spracoval hľadanie strateného času. V súčasnosti je to tak živá potreba... Ak chceme byť ľudskí alebo dokonca sami sebou, je nutné nájsť si čas, v ktorom sa pravidelnejšie usadíme a budeme sa učiť pustiť všetko z rúk, dopriať aj myšlienkam slobodu plynúť v tom vlastnom kruhu. A takto konečne svoje dýchanie a malé stopy vo svete premeníme na dar, modlitbu a pokoj.