Návrat k Veľkej noci
Živo, reálne a prítomne
Posledné týždne čelíme sami sebe intenzívnejšie. Spoločenské udalosti produkujú napätie, ktorému sa nedá vyhnúť. Niektorí sa vyjadrujeme, iní mlčíme, iní sa snažíme uchopiť veci z tej strany, kde máme pocit, že to má buď nejaký originálnejší zmysel alebo práve či aspoň tak. Určite však všetci cítime, ako vo vzduchu víria otázky o podstate – o nás, ktoré rozhodne znejú úprimne, otvorene, neprehliadnuteľne.
Opäť sú tu sviatky, ktoré ponúkajú výživné prieniky do obrazných pokladov. Na webe možno nájsť kde-čo, ale aj e-knihy od takých osobností ako napríklad Henri Nouwen. Jeho slová, pretkané podstatnými autobiografickými drobnosťami, ma dnes inšpirovali ku krátkej propagácii dielka, ktoré súvisí s uvažovaním nad slávnym obrazom Rembrandta. Volá sa jednoducho: Návrat márnotratného syna. Holandský literát svoju pozíciu vo svete dlhý čas vnímal ako zhodu s mladším márnotratným synom, kým si nepriznal túžbu po nehe, ktorú maliar vložil do prijatia položením rúk otca na syna. Keď si pripustil krízu života, vyprahnutie, zdôveril sa priateľovi a ten mu povedal, že v ňom vníma staršieho syna na pravej strane v obraze. Všimnime si držanie rúk tohto syna. Priateľ sa nemýlil, potreboval v zrkadle uvidieť svoj negatívny prístup k tomu, čo vlastne už mal a dostával, čím žil, ibaže to súdil, nechápal, nerozlišoval správne. A potom stretol ženu, ktorá ho upozornila, že sa ho týka aj postava otca.
Platí to v každom čase, že obrazy o tom, že nás vždy niečo presahuje pred zrkadlom vlastnej pamäti, srdca a duše, je potrebné vziať do tých pomyselných rúk autorov, ktorými všetci nejako sme. Len potom vzklíčia oddych a povzbudenie – živé, reálne a prítomné.
*
Z rozprávok k úprimnosti
ťažíme vedomí.
Na ranách rozmrazením
kŕmime na noc dni.
Pod krídla pohľad vkladáš,
po rieke rozdáš čas.
Kým si bol, v očiach svieti,
čím budeš, radosť v nás
*