Denník N

Počas kolonoskopie jej v prešovskej nemocnici perforovali črevo, do dvoch týždňov zomrela. Podľa úradu bolo všetko lege artis

Moja mama bola do prešovskej fakultnej nemocnice poslaná nefrológom na hospitalizáciu na interné oddelenie. Počas týždňa absolvovala rôzne vyšetrenia. Po 9 dňoch hospitalizácie ju mali poslať domov. Počas kolonoskopického vyšetrenia jej ale spôsobili perforáciu hrubého čreva, potom čakala na operáciu 7 hodín. Mama do dvoch týždňov zomrela na infekciu a zlyhanie viacerých orgánov. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou mi napísal, že všetko bolo lege artis.

Keď som bol tretí deň na dovolenke, nečakane mi zavolala mama a oznámila mi, že ju lekár (nefrológ) posiela do nemocnice. Chvíľu som nechápal a ostal zarazený, ale potom som to zhodnotil tak, že je to v poriadku. V nemocnici jej na internom oddelení urobia všetky možné vyšetrenia a nemusí lietať od lekára k lekárovi. V piatok teda mama nechala čerstvo naložené uhorky a uvarený džem na kuchynskej linke, vyschnuté prádlo pri žehliacej doske, zbalila si nutné veci, objednala si taxík a v piatok na poludnie sa nechala hospitalizovať. Ju, ani nikoho z rodiny ani len nenapadlo, že sa už domov z prešovskej fakultnej nemocnice nevráti.

S akou zbierkou chorôb prišla 78 ročná žena do nemocnice? Sarkoidóza II. štádium, reumatoidná artritída III. štádium, poškodenie obličiek z prerenálnych príčin (vplyv NSAID, antireumatologických liekov), diagnostikovali jej ešte vaskulitídu (zápal steny cien, sprevádza reumatické ochorenie).

Prvé dni sme si telefonovali, diskutovali o vyšetreniach, ako sa cíti, či sa o ňu starajú a podobne.
Dostala infúziu aj krv, posielali ju každý deň na vyšetrenia. Gynekologické, gastroendoskopické, urologické, plánovalo sa vyšetrenie reumatológom. Keď mi mama povedala, že ju posielajú aj na kolonoskopiu, tak sa mi to nepozdávalo a povedal som jej, nech na ňu nejde. Intuícia. To isté jej povedal môj brat a môj dospelý synovec, ktorý za ňou pravidelne chodil do nemocnice, pretože ja aj brat sme boli obaja mimo Slovenska. Kolonoskopiu dva razy lekárke na internom oddelení odmietla, na tretí raz sa dala presvedčiť. Smola. Mohla ešte žiť.

Po siedmych dňoch hospitalizácie v piatok 14. júla 2017 bola o cca  13:00 na kolonoskopickom vyšetrení. V piatok na diaľnici pri Benátkach mi pípla od brata SMS: „Mame prederavili črevo, ide na operáciu.“ Bolo po dovolenke. Na druhý deň sme sa zbalili a išli domov.

Našiel som ju na pooperačnom oddelení (JIS). Pred dovolenkou som pri odchode dával pusu energickej večne ma poučujúcej dôchodkyni, teraz predo mnou ležala nešťastná opuchnutá unavená pacientka s hadičkami vedúcimi do tela a z tela, modrinami na rukách a opuchnutými nohami. Dúfal som, že všetko bude v poriadku a mama sa dá do poriadku. Energie mala pred príchodom do nemocnice dosť. Starala sa o svoju obľúbenú záhradku, zametala pred panelákom, umývala schody, na oslavy piekla a vyvárala, tri týždne pred tým bola na stretnutí spolužiakov z gymnázia v Giraltovciach, k lekárom chodila sama peši, alebo mestskou dopravou.

Zisťoval som, čo sa vlastne stalo, kto jej perforoval hrubé črevo, za akých okolností, neskôr som si hľadal informácie aká je štatistika poškodenia pacienta pri vyšetrení kolonoskopiou.

Mama do nemocnice prišla, keď bolo dovolenkové obdobie. Čo som sa dozvedel, tak  vyšetrenia kolonoskopiou v prešovskej fakultnej nemocnici celý týždeň ťahala lekárka, ktorá už pár rokov mala byť na dôchodku, MUDr. Žolobaničová. Perforovala mojej mame hrubé črevo. Únava, nepozornosť, uponáhľanosť, prepracovanosť?

Keď som sa pýtal jednej sestričky na JIS čo je to za lekárku a ako je to možné, tak mi odvetila, že pani doktorka to nepobabrala prvý raz.  Jedným dychom dodala, že nemocnica šetrí, lekárov špecialistov je nedostatok, preto prax vykonávajú aj dôchodcovia, ktorí by si už mali zaslúžene užívať oddych a rozhodne by nemali vykonávať náročnejšie diagnostické úkony. Od troch na sebe nezávislých ľudí som sa tiež dozvedel, že pani doktorka sa k pacientom správa škaredo, niekedy dokonca vulgárne a riaditeľstvo nemocnice už dostalo na jej správanie niekoľko sťažností. Záver? MUDr. Žolobaničová je po desaťročiach praxe jednoznačne vyhorená.

Aká je štatistika poškodenia pacienta pri kolonoskopii?

Lekári ktorí vykonávajú endoskopické vyšetrenia vám budú tvrdiť, že aká len je tá kolonoskopia bez rizika a nič vám nehrozí. Ale ono hrozí!

Koľkým pacientom môže byť spôsobená pri kolonoskopii perforácia hr. čreva?
Prečítal som si rôzne údaje. Lekári vykonávajúci vyšetrenie kolonoskopiou väčšinou udávajú riziko v pomere 1:5000 dokonca až 1:10000.  Ale napríklad nemocnica vo Veľkej Británii East Kent hospital udáva číslo 1:1000. Keďže lekári a nemocnice si nechcú odradiť svojich „zákazníkov“, tak číslo 1:5000 je veľmi ťažko možné považovať za objektívne. Domnievam sa, že lekári svoje chyby nebudú verejne prezentovať, ale prirodzene ich zamlčia, zakryjú, zamaskujú. Medzi lekármi často vládne falošná kolegialita, jeden druhého kryje, a teda lekármi uvádzané štatistické údaje je potrebné brať skepticky.

Informácie z nemocnice v Kente (UK): http://www.ekhuft.nhs.uk/EasySiteWeb/GatewayLink.aspx?alId=325923

Kládol som si otázku, či už chybu neurobili lekári na internom oddelení. Bolo naozaj nutné, aby kolonoskopiu absolvovala? Neexistujú iné bezpečnejšie diagnostické metódy?

Trvalo mi 15 minút gúglovania, kým som si našiel poznatky o rizikách kolonoskopie na webe National Center for Biotechnology Information, U.S. National Library of Medicine aj so štatistikami.
Zdroj informácii nájdete tu: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC2811793/

Stručne uvádzam.
Najčastejšie miesto perforácie v hr. čreve je v rektosigme (tam aj mame bolo pretrhnuté črevo).
Pri sigme je často aj divertikula – dutina smerujúca von, riziko pretrhnutia je vyššie (mama to mala).
Pacienti nad 75 rokov majú 4 až 6 násobné riziko perforácie (mama mala 78 rokov).
Pacienti s viacerými komorbiditami majú ešte väčšie riziko perforácie, v štúdie sa zmieňuje aj chronická pľúcna choroba a obličková nedostatočnosť. Obidve choroby moja mama mala a kvôli obličkám bola hospitalizovaná.

Čo nasledovalo po perforácii hrubého čreva?
S pretrhnutým črevom, šíriacou sa infekciou v brušnej dutine čakala na operáciu 7 hodín! V nemocnici.

O 13:00 mame MUDr. Žolobaničová pretrhla hrubé črevo. O 15:05 ju prepustili z interného odd. a odoslali na JIS v odbore chirurgia. Tam ju ale podľa prefotených lekárskych záznamov, ktoré mám k dispozícii, prijali o 15:58 , operovať sa začalo až o 20:05. Podľa odpovede z Úradu pre zdravotnú starostlivosť museli mamu tak dlho pripravovať na operáciu preto, lebo mala nedostatok kália (draslíka).

Ak vám nebodaj niekto pichne nôž do brucha a vás odvezú do prešovskej nemocnice, tak sa pripravte na to, že ak silne nekrvácate, tak vám zrejme budú skúmať hladinu draslíka v krvi. Ak ju máte nízku, tak si zrejme budete na operáciu musieť počkať. Podávajú vôbec v prešovskej nemocnici vnútrožilovo draslík?

Môj sused, bývalý primár, mi k tomu povedal, že operácia po perforácií mala byť urobená čo najskôr a že mamu nechali veľmi dlho čakať a ostatné v odpovedi od úradu sú výhovorky.

Ja si myslím, že čakala preto tak dlho, lebo boli dovolenky, práve sa začal víkend, personál nebol okamžite k dispozícii. Inak si to dlhé čakanie na operáciu vysvetliť neviem. Jednoducho vedenie nemocnice šetrí.

Rozmýšľam aj nad tým, ako je vlastne nastavený tento zdravotnícky systém. Nemocnice a súkromní lekári dostávajú peniaze za vykonané úkony. Zaujímalo by ma, kto v konečnom dôsledku na chybe MUDr. Žolobaničovej zarobil. Pani doktorka dostala od poisťovne peniaze za zbabranú kolonoskopiu, chirurgia dostala peniaze za operáciu, ARO dostalo peniaze za opateru. Nezarobila v konečnom dôsledku nemocnica na zbabranej starostlivosti o moju mamu? Motivuje vôbec tento systém lekárov k skutočnému liečeniu pacientov? Nemáme náhodou aj takých lekárov a nemocnice, čo sú finančne motivovaní posielať pacientov aj na zbytočné vyšetrenia a úkony? Platí sa u nás za kvalitu, alebo za kvantitu? Motivujú vôbec poisťovne lekárov, aby pacientov vyliečili čím skôr a čím efektívnejšie? Nemalo by to byť tak, že ak lekár urobí očividnú nespochybniteľnú chybu, tak by poisťovňa nemala lekárovi nič zaplatiť?

Na šiesty deň po operácii mama začala vykašliavať krv a tlačilo ju na pľúcach.V dôsledku nevykonania urgentnej operácie sa v brušnej dutine masívne šírila infekcia. Antibiotika nezabrali a o týždeň po operácii začali mame postupne zlyhávať orgány.

V ten šiesty deň som vyhľadal na oddelení chirurgie službukonajúceho lekára MUDr. Drába. Počkal som kým sa odtrhne od monitora počítača, kým nastane vhodná chvíľa a oslovil som ho. Po vzájomnom predstavení som ho poprosil, aby ma informoval o zdravotnom stave mojej mamy. Keď som mu povedal jej priezvisko, tak som z jeho reakcie pochopil, že nevie o koho ide a na ktorej izbe leží. Neprekvapilo ma to. Následne sa pozrel do počítača a povedal mi pár nacvičených viet. Upozornil som ho na to, že moja mama vykašliava krv, má veľmi opuchnuté nohy a na hrudi cíti tlak a bolesť. Pýtal som sa, prečo ju lekári pozreli len na vizite, či nemá náhodou problém so srdcom a či budú niečo robiť. Po chvíli študovania dokumentov na monitore mi povedal, že mama má problém s obličkami a že jej museli meniť antibiotika, pretože tie čo mala nasadené po operácii, nezaberali. To bolo všetko.

Vrátil som sa späť na izbu k mame, povedal som jej, že sa na ňu lekár určite za chvíľu príde pozrieť. Keď som odchádzal, tak o dve miestnosti vedľa pozeral doktor Dráb do počítača a písal. S mamou sme si okolo 18:00 volali. Bol to náš posledný rozhovor. Znepokojene a so strachom mi povedala, že sa nič nedeje a nikto za ňou nebol. Ukľudnil som ju. O hodinu na to ju prišiel pozrieť lekár, známy môjho synovca. Okamžite ju zobral na kardiologické oddelenie, kde ju pripojili k prístrojom.

V piatok, na druhý deň doobeda, mi synovec zavolal. Mama bola prevezená na ARO, pretože jej zlyhávali pľúca.

Začal sa posledný týždeň jej života, ktorý dožila v umelom spánku, napojená na kábliky a plastové hadice. Stále som dúfal, že sa z toho dostane a nové antibiotiká zaberú. Vo štvrtok po šiestich dňoch čo ležala mama na „áre“ som sa krátko rozprával s primárkou oddelenia. Tá mi naznačila, že mame zlyhávajú orgány a mám sa pripraviť na najhoršie. Zamrmlal som, že ja už s najhorším počítam dlhšie. Na druhý deň v piatok ma šokovalo, že sme ju našli síce napojenú na prístroje, ale tie boli vypnuté. Alarm na sledovanie saturácie bol vypnutý. Podľa záznamov položených vedľa na stolíku jej pichli morfium, ktoré mimochodom oslabuje činnosť pľúc. Nechápal som to. Službokonajúceho lekára na oddelení sme sa nedočkali, pretože sanitka práve doviezla pacientku vo veľmi vážnom stave a okamžite ju išli operovať. Keď som sa opýtal sestričky prečo má mama nízku saturáciu (cca 35) a prečo nie je spustený prístroj na umelé dýchanie, tak vyplašene odbehla, o chvíľu sa vrátila a povedala, že prístroj zapla a saturácia sa vrátila na štandardné hodnoty a môžem si to skontrolovať. Odišiel som šokovaný so slzami v očiach domov. Na druhý deň v sobotu o 11:00 som sa dozvedel, že mama ráno o 6:30 zomrela.

Rozhodol som sa, že to nenechám tak a podám sťažnosť na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len Úrad). Po siedmych mesiacoch vyšetrovania som dostal odpoveď. Všetko bolo v poriadku, nikto neurobil chybu, lekári postupovali správne, všetká zdravotná starostlivosť bola lege artis.

Neskoro som pochopil, že dávať podnet na úrad bola chyba, mal som nereálne očakávania a mal som to riešiť okamžite priamo cez právnika. Záporná odpoveď Úradu, teda všetko bolo lege artis, je totiž pre poškodeného pacienta či člena rodiny konečná, odvolanie neexistuje!!! A opačne, ak Úrad rozhodne v prospech poškodených, teda nemocnica urobila chybu, tak nemocnica alebo lekár môžu dať odvolanie alebo podať rozhodnutie Úradu na súd. Poškodený je teda diskriminovaný!
Mimochodom, chcel som to riešiť aj na polícii, ale môj kamarát, ktorý je dlhé roky policajtom, mi povedal, že policajti čakajú na rozhodnutie Úradu a ak úrad nedá vyjadrenie o pochybení, tak vyšetrovanie polícia nezačína. Bludný kruh.

Upozorňujem teda všetkých, ktorí chcú dávať podnet na Úrad, že podávať podnet z právneho hľadiska je zbytočné a je lepšie sa poradiť najprv s advokátom. Rozhodnutie Úradu nie je právnym rozhodnutím a ak Úrad rozhodne tak ako v prípade mojej mamy (všetko bolo ok, medicínske postupy boli dodržané, akurát zomrela), potom pre ďalšie súdne konanie je to nevýhodná štartovná čiara pre žalobcu.

Úrad je tu teda pri domáhaní sa pravdy a spravodlivosti pre poškodených zbytočným článkom . Jeho zmyslom je kontrolovať  dodržiavanie správnosti medicínskych postupov a správneho vypisovania dokumentácie.  Z môjho subjektívneho pohľadu je to teda Úrad, ktorého pravým zmyslom je kamufláž. Ak vám Úrad odpíše, že mama čakala na operáciu preto tak dlho, lebo mala nedostatok kália…

Komplikácie pri liečení sa vyskytujú a pacient na ne môže zomrieť. Som ale presvedčený o tom, že moja mama mohla ešte žiť. Na jeseň tohto roku by sme spolu všetci oslávili jej 80 rokov. Nezomrela preto, že bola na tom zdravotne veľmi zle, zomrela preto, lebo nemocnica nie je dobre riadená, šetrí sa na nesprávnom mieste, prípadne mrhá peniazmi, odmeňovanie lekárov je zle nastavené a lekárov špecialistov je tým pádom málo. Mame to teraz vysvetľujem na cintoríne.

PS: Update po získaní ďalších informácií v diskusii pod článkom…

Preštudoval som si výsledky krvi. Pri prijatí na interné odd. mala mama hyperkaliemiu (hodnota 5.90), po pár dňoch hospitalizácie na internom odd. mame zrazili draslík na normu 4,45 a tesne pred kolonoskopiou mala hypokaliémiu hodnotu 2,68 v dôsledku podávania infúzii („nariedili“ jej krv…).
Môj laický názor je, že z interného odd. by ju skutočný lekár odborník znalý rizika perforácie u ľudí po 75 rokoch a s viacerými komorbiditami na kolonoskopiu poslal až vtedy, keď by mala v poriadku hodnoty a teda aj výsledky kalia. Lebo čo ak tá stará vulgárna vyhorená MUDr. Žolobaničová, ktorá už dávno mala zarezávať na dôchodku, niečo zbabre?
Čakacia doba na operáciu bola cca 7 -8 hodín od perforácie a to je veľa. Mimochodom, moja mama mala silné srdce, športovala, nikdy nefajčila, v rodine nikto na infarkt nezomrel…
Prešovská fakultná nemocnica nemá medzi prešovčanmi dobré meno. Pôsobia v nej samozrejme aj dobrí lekári, ale celkovo… Prívlastok fakultná? Asi kvôli vyšším platom a rôznym príplatkom, inak na smiech. Ja osobne si do nej nepôjdem vypáliť ani len bradavicu. Pôjdem napríklad do Spišskej Novej Vsi, kde PENTA (pomlčme o tom aké majú meno, ale im ide v prvom rade o biznis, ale aspoň to na rozdiel od štátom spravovanej nemocnice vedia prevádzkovať a riadiť) prevádzkuje svoju súkromnú nemocnicu, do ktorej láka mladých šikovných lekárov, komunikácia s pacientmi a príbuznými je tam na úplne inej úrovni. Dúfam, že sa dožijem nejakej rozumnej reformy a nemocnice nebudú riadiť nejakí ficisti(to je jedno aká strana). A mimochodom, ten Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v Prešove tiež riadi ficista, ktorý predtým pracoval v nemocnici ako traumatológ. Toľko k objektivite Úradu…

Teraz najčítanejšie