Po Američanoch zostali vo Vietname milióny mŕtvych

Vietnam bol vo sfére francúzskych koloniálnych záujmov, spod ktorých sa vymanil v roku 1954. Vtedy vstúpili do hry USA. Rozumný, legálny dôvod ťažko nájsť. Išlo – podobne ako predtým na Kórejskom polostrove – k stretu dvoch svetov, dvoch ideológií.

Po kapitulácii Japonska v roku 1945 sa Francúzi snažili udržať svoje koloniálne panstvo v Indočíne, a to aj vojenskou silou. Po ich porážke vznikli tri štáty: Kambodža, Laos a Vietnam, ktorý však bol rozdelený na 17. rovnobežke. Na juh od nej vládol katolícky vodca Ngô Đinh Diệm, na severe sa chopili moci komunisti vedení Ho Či Minom, ktorý za pomoci Sovietskeho zväzu, Číny a iných socialistických krajín vybudoval silnú armádu a vysielal na juh inštruktorov, ktorí cvičili partizánskej jednotky juhovietnamského Vietkongu. Partizáni sa tešili podpore obyvateľstva, keďže to pod diktátorským vedením vlády zo Saigonu žilo vo veľkej biede. Juhovietnamská vláda sa snažila izolovať vidiecke obyvateľstvo od partizánov budovaním tzv. strategických opevnených dedín s vyššou životnou úrovňou. Veľmi rýchlo sa však do nich infiltrovali partizáni a ich sympatizanti, ktorí ťažili najmä z toho, že roľníci museli drieť na draho prenajatej pôde.

Vtedy zasiahli do hry USA. 1. novembra 1963 CIA zinscenovala vojenský prevrat, pri ktorom dôstojníci juhovietnamskej armády zavraždili Diema a jedného z jeho bratov. O tri týždne neskôr bol zavraždený v Dallase americký prezident J. F. Kennedy, čo niektorí historici takisto spájajú aj s napätou situáciou na juhovýchode Ázie. Jeho nástupca Lyndon B. Johnson síce naoko s vojnou vo Vietname nesúhlasil, v skutočnosti to však bol práve on, kto ju rozpútal do obludných rozmerov.

Po prevrate sa behom necelého roka vystriedalo v Južnom Vietname 13 vlád. K destabilizácii prispieval nárast akcií partizánov, ktorých počet sa zvýšil v roku 1964 na asi 100 000. Proti nim armáda Vietnamskej republiky nemala šancu napriek 13 tisícom amerických poradcov. Koncom júla 1964 juhovietnamskí vojaci podnikli útok na prihraničné severovietnamské radarove stanice. Ochrannú ruku držal nad nimi americký torpédoborec USS Maddox, ktorý sa stal v Tonkinskom zálive cieľom severovietnamských torpéd. V tej chvíli bol „dôvod“ na vojenské riešenie.

Zvýšenú angažovanosť Američanov potvrdilo vylodenie námornej pechoty v počte asi 3 500 mužov v Da Nangu začiatkom marca 1965. Počet amerických vojakov rýchlo narastal a hneď ich nasadili do boja s partizánmi, ktorých aktivita sa výrazne zvýšila. Do Vietnamu prúdili ďalšie americké jednotky, vrátane 1. aeromobilnej divízie, najväčšej svojho druhu na svete, ktorá mala k dispozícii 440 helikoptér. Na konci roka 1966 bolo vo Vietname už viac ako 300 000 amerických vojakov, ktorých podporovalo okolo 70 000 Austrálčanov, Juhokórejcov, Filipíncov a Novozélanďanov, ktorí sa však do bojových operácií zapájali len sporadicky.

V januári 1968 bolo síce vyhlásené prímerie, ale na prekvapenie Američanov partizáni v posledných januárových dňoch zaútočili na juhovietnamské mestá, vrátane Saigonu. V bojoch a následných čistkách zahynuli tisícky civilistov. Typickým príkladom sa vtedy stalo historické mesto Hue, kde zahynulo okolo 3 500 obyvateľov a viac ako 116 000 stratilo svoje domovy. Ťažké boje boli v obkľúčenej základni Khe Sanh. Na útočiace divízie Vietnamskej ľudovej armády zhodili americké bombardéry 110 000 ton bômb. V boji s partizánmi použili USA aj napalm a herbicídny jed Agent Orange. Výsledkom týchto bojov bol – okrem iného – aj odpor americkej verejnosti proti prítomnosti vojsk USA vo Vietname. Tento odpor sa zvýšil, keď do sveta prenikli správy o vypálení vietnamskej dediny My Lai a povraždení jej obyvateľov 16. marca 1968.

Na jar 1969 operovalo vo Vietname asi 543 000 amerických vojakov. Ukázalo sa, že to nestačilo a vláda USA si nemohla dovoliť povolať do armády strategické zálohy a nasadiť ich do bojov vo vietnamskej džungli. 2. septembra 1969 zomrel vodca vietnamských komunistov Ho Či Min, ktorý vo svojom závete prikazoval bojovať proti americkým votrelcom až do víťazného konca. 14. novembra 1969 sa uskutočnila najmasovejšia protivojnová demonštrácia v USA, keď sa medzi protestujúcimi objavilo veľa navrátilcov z vietnamského bojiska, na ktorých zahynulo dovtedy okolo 40 000 Američanov. Aktívni boli najmä vysokoškolskí študenti, pričom štyroch z nich zastrelili počas demonštrácie v Ohiu, čo viedlo k dočasnému zatvoreniu asi 400 vysokých škôl v USA. Nový prezident Richard Nixon však nemal inú možnosť, ako ustúpiť a sťahovať amerických vojakov z vietnamského územia. Zároveň sa však zintenzívnili letecké útoky na Severný Vietnam, ale i na susedný Laos a Kambodžu. V predposledný marcový deň 1972 zaútočilo 15 divízií Vietnamskej ľudovej armády na juh krajiny. To všetko viedlo konečne k zasadnutiu zástupcov znepriatelených síl v Paríži, ktoré vyvrcholilo podpísaním dohody 27. januára 1973. Podľa nej mali americkí vojaci opustiť Vietnam do 60 dní, čo sa aj stalo, keď poslední z nich odišli 29. marca 1973. Juhovietnamský prezident Thieu videl, že nemá šancu, najmä potom, čo USA otriasla aféra Watergate a teda nemohol počítať s americkou pomocou.

Vietnamská vojna – už bez priamej účasti Američanov – pokračovala a vyvrcholila 1. mája 1975, keď vojaci Vietnamskej ľudovej armády prerazili obranu Saigonu. O rok neskôr, 2. júla 1976, sa Vietnam zjednotil ako socialistická republika.

Odhady hovoria, že počas 12 rokov bojov v juhovýchodnej Ázii zahynulo viac ako milión vojakov Vietnamskej ľudovej armády, okolo 600 000 ich bolo zranených, Južný Vietnam stratil v boji okolo 250 000 mužov, na strane Američanov bolo 47 382 padlých, ďalších takmer 11 tisíc zomrelo mimo boja (pri dopravných a leteckých nehodách), vyše 10 000 zostalo nezvestných a až 300 tisíc sa vrátilo domov s rôznymi zraneniami. Vietnamským peklom prešlo viac ako dva a pol milióna Američanov. Mnohí z nich sa ani po rokoch nemohli psychicky spamätať a okolo 60 000 z nich si zvolilo dobrovoľný odchod zo sveta. Až na milión sa počítajú straty na civilnom obyvateľstve, vrátane okolo 50 000 detí, ktoré sa narodili s rôznym postihnutím v dôsledku použitia jedovatého Agent Orange. Okolo jeden a pol milióna obyvateľov Južného Vietnamu volilo po zjednotení s komunistickým severom emigráciu. „Pohromu vietnamskej vojny nezapríčinil spôsob, akým do nej Amerika vstúpila, ale to, že do nej vstúpila bez starostlivého zhodnotenia pravdepodobných nákladov a potenciálnych dôsledkov. Žiadny štát by nemal posielať pol milióna svojich mladých ľudí na vzdialený kontinent či dávať do stávky svoje medzinárodné postavenie a vnútropolitickú súdržnosť, pokiaľ jeho predstavitelia nedokážu definovať svoje politické ciele a neponúknu reálnu stratégiu na ich dosiahnutie,“ vyjadril sa americký politik, minister zahraničných vecí a nositeľ Nobelovej ceny za mier Henry Kissinger.

Prezident Barack Obama prehlásil v roku 2012 29. marec za Deň vietnamských veteránov, čo potvrdil pred rokom špeciálnym zákonom aj Donald J. Trump.

Foto: net.