Denník N

Veľká noc nie sú Vianoce, rekonštrukcia štátu nie sú zhromaždenia.

Stále sme tak trochu ako deti. Chceli by sme mať svoje vianoce, sme ochotní na ne čakať, hoc aj dlhšie. Stále sa tešíme na ďalšie pochody, ktoré predsa nesmú skončiť len tak, musia doniesť katarziu a odmenu.
Ale sme už aj dospelí, Jano Kuciak nás to naučil. Už vieme, že bez utrpenia žiadne znovuzrodenie nepríde. Bez dlhodobej namáhavej práce novinárov a bez nášho dennodenného úsilia, bez našich zlyhaní a znovuvstávaní žiadna rekonštrukcia štátu nebude.

Poznáme to. Vianoce nám sú vždy bližšie ako Veľká noc.

Ako dieťa som akosi prirodzene dokázala vydržať advent, ktorý nás mal stíšiť a naučiť trpezlivosti v čakaní, kvôli vidine nového života a narodenia, či skôr kvôli darčekom a rozprávkam v televízii. Len málo pochopenia som mala pre Veľkú noc, ktorá okrem veľkého týždňa, dlhých a tajomných obradov a mohutného Aleluja, prinášala len akosi s tým nesúvisiacu šibačku a vajíčka.

Každý z nás chápe dôležitosť narodenia ako podmienky bytia, ale málokto pripustí, že znovuzrodenie nie je možné bez cesty obete.

Stretla som sa s mladým investigatívnym novinárom, ktorý pomáha odkrývať veľké kauzy a ktorý sa cíti smutný zo smrti kolegu, unavený a deprimovaný, stráca zmysel svojej práce, lebo množstvo odhalených káuz presahuje našu predstavivosť. Pripustil, že z novín odíde.

Počúvam ho a vedomie, že nie je v ľudských silách ani v silách spoločnosti nastoliť hneď spravodlivosť, ma posúva z mojej vianočnej atmosféry a nádeje, že už už sa to rýchlo zmení, do veľkonočnej depresie.

Do troch nepochopiteľných dni, keď Ježiš večeria so svojimi a presne vie, že nie všetci sú jeho oddaní, keď im napriek tomu všetkým umýva nohy, aby ich učil pokore, keď je opustený a nekonečne sám v záhrade, keď sa dvadsaťštyri hodín modlí a rozmýšľa, akoby sa tomu dalo vyhnúť, tomu strašnému, čo ho čaká, keď prosí Boha, aby to vymyslel nejako inak, aby ho v tom nenechával, a ten neodpovedá, keď naňho na kríži volá prečo ho opustil….

Aby nakoniec musel aj fyzicky zomrieť, lebo nijako inak nebolo možné zvíťaziť. Prijal vedomie nevyhnutnosti spolu s tými, ktorí s ním kráčali na horu, podopierali ho, keď padal a ponúkali mu aspoň ten ručník, nech sa utrie. Už všetci vedeli, že sa nevyhne údoliu smrti, že skrátka neexistuje víťazstvo nad zlom bez utrpenia, beznádeje, poníženia a obete.

Tak ako my už dnes vieme. Ak to celé má mať zmysel, tak obeta Jana a Martiny je súčasťou našej cesty. Vieme, že našimi vianocami boli naše stretnutia za slušnosť, ale raz sa skončia a my musíme ešte veľmi dlho kráčať, opakovane zomierať za spravodlivosť, nijako sa tomu nevyhneme, budeme smutní a depresívni a demotivovaní z toho, ako to nejde. Vieme, že sa tomu nedá vyhnúť.

A tiež vieme, že musíme na seba vziať každý svoj kus zodpovednosti, ak niektorí z nás pod ňou padajú, potrebujeme sa navzájom podopierať, podávať si šatky a povzbudzovať sa. Aby sme po neúspechoch neostali ležať, ale aby na konci mohlo zaznieť to slávne Aleluja.

Stále sme tak trochu ako deti. Chceli by sme mať svoje vianoce, sme ochotní na ne čakať, hoc aj dlhšie. Stále sa tešíme na ďalšie pochody, ktoré predsa nesmú skončiť len tak, musia doniesť katarziu a odmenu. Len nech sú tu už tie darčeky a svetielka – nejaké odvolania a nejaké viditeľné zmeny.

Ale sme už aj dospelí, Jano Kuciak nás to naučil. Už vieme, že bez Veľkej noci a jej utrpenia žiadne znovuzrodenie nepríde. Bez dlhodobej namáhavej práce novinárov a bez nášho dennodenného úsilia, bez našich zlyhaní a znovuvstávaní žiadna rekonštrukcia štátu nebude.

Podopierajme sa na tej ceste. Aby mohlo raz zaznieť aspoň tiché „Aleluja“.

Teraz najčítanejšie

Lucia Štasselová

Od roku 2014 pôsobím v komunálnej politike, som poslankyňa v Ružinove aj v hlavnom meste za Ružinov. V roku 2018 som bola druhýkrát zvolená do mestského zastupiteľstva Bratislavy, stala som sa viceprimátorkou hlavného mesta Bratislava, pre oblasť sociálnych vecí a rozvoj dostupného nájomného bývania. Som tiež členka predsedníctva Slovenského centra fundraisingu.  Spoluiniciovala som založenie Kolégia pamäti národa pri občianskom združení Post Bellum. Spoluzakladala som Nadáciu pre deti Slovenska, projekt Hodina deťom. Som vydatá, manžel je riaditeľom Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave,  máme spolu 5 detí a jedenásť vnúčat.