Christopher Hitchen’s meaning of Afterlife

Keď príde na argument „Veriaci vs Ateista“, často sa stretávam s pomerne sebavedomým stanoviskom, že ja ako ateista nemôžem rozumieť, pretože sa takými otázkami nezaoberám. Netvrdím, že je to pre ateistov bežná téma do diskusie, avšak mnoho ľudí reálne skúsilo hľadať odpovede na otázky existencie aj v náboženstvách a nič nenašli. Jediný rozdiel medzi mojou a skúsenosťou niekoho iného je ten, z mojej perspektívy nedošlo k žiadnej nadprirodzenej náprave, pričom nové východiská sa zvyknú objaviť časom.

Uvedomil som si, že veľká časť mojich životných postojov sa zhoduje s filozofiou sekulárneho humanizmu (pozn. existuje aj kresťanský humanizmus.), pričom napriek odmietaniu existencie bohov, nieje nič čo by bránilo klásť a snažiť sa zodpovedať otázky o existencii ako takej. V tomto ohľade sa forma ateizmu ku ktorej sa hlásim veľmi líši od tej s ktorou ste mohli byť konfrontovaní v minulosti. Táto forma dogmatického ateizmu vyhlásila, že náboženstvá sú prežitok a na všetky otázky odpovie veda, avšak potom sa akosi zabudlo na tieto otázky vedecky, alebo filozoficky odpovedať. Čo prišlo potom je vec histórie.

Keď sa Christopher Hitchens pýtal svojich učiteľov, čo bude po tomto živote, dostával trochu banálne odpovede o „zelených pláňach, ľuďoch v bielych róbach čo stále hrajú na harfách, ale hlavne celú dobu chvália“. Jeho reakcia na takýto popis bola „Mne to príde ako peklo.“ V diskusiách kedy teoreticky pripustil pravdivosť kresťanskej predstavy o vesmíre, hovoril o vševedúcom, vševidiacom otcovi, ktorý nikdy neodíde a nenechá vás dospieť. Hovoril o akejsi „Nebeskej Severnej Kórei“ (evidentne pod vplyvom návštevy tejto bizarnej krajiny), kde všetci občania sú pod neustálym dohľadom a tiež chvália svojho „božského“ vodcu – v tej dobe Kim Čong-Ila.

„Božského“ pretože podľa oficiálnej severokórejskej propagandy sa naučil chodiť vo veku troch týždňov, rozprávať vo veku ôsmych týždňov a v deň keď sa narodil vtáctvo malo spievať pieseň v kórejčine na oslavu jeho príchodu. Jediný rozdiel je ten, že v Severnej Kórei môžete aspoň zomrieť a zanechať za sebou tento „Raj na Zemi“, kdežto monoteistické náboženstvá s vami len práve začali. Toto prirovnanie neskôr v diskusii používal aj ako argument, že totalitárne režimy s kultom osobnosti nemôžu byť z princípu ateistické, pretože nahrádzajú náboženstvo novým kultom. Na moje vlastné prekvapenie, príklad s „Nebeskou Severnou Kóreou“ však implikuje omnoho viac.

Pri otázke prečo žiť život dobre vám náboženstvá odpovedajú, aby ste boli odmenený v ďalšom živote. Tento aspekt je spoločný pre viaceré náboženstvá vrátane kresťanstva, islamu a mnoho iných. Obvykle sa len líšia zásady ako sa k takej odmene dopracovať a líši sa aj odmena samotná. Voči tejto predstave som našiel tiež pomerne jednoduchú protiotázku či veriaci žijú dobre svoj život z princípu, alebo len zo strachu pred peklom? Potenciál argumentu „Nebeskej Severnej Kórei“ sa pri tejto protiotázke začal rozvíjať.

Začnime u pomerne „jednoduchej“ otázky: Aký je zmysel života?*

Odpoveď „Je to test a budeš odmenený v ďalšom živote.“ však zanecháva za sebou inú otázku.

Aký je zmysel posmrtného života?

Odpoveď „to je odmena za pozemský život“ nieje v žiadnom smere uspokojivá. Má aký-taký zmysel len kým som tu, ale nedáva zmysel teoretickej posmrtnej existencii. Okrem toho sa jedná o formu „cirkulárneho argumentu“, kedy sa v diskusii točíme v kruhu.

Viem však povedať o tom ako sa táto predstava dlhodobo používa na vyrovnanie sa s odchodom blízkych, umožňuje vyrovnať sa s reálnym výhľadom blízkej smrti, alebo motivovať ľudí konať neľudsky. (I keď v Koráne by ste však márne hľadali pasáž so 70 pannami v nebi.) Treba brať do úvahy aj to, že náboženské predstavy sa tiež menia a Ján Pavol II upravil definíciu posmrtnej existencie. Takže žiadni anjeli s harfami, ani čerti s vidlami, má sa jednať o stav mysle.

Nebudem vás však zaťažovať mojou predstavou posmrtnej existencie, pretože žiadna taká predstava neexistuje. Nemám tvrdenie ktoré by som musel obhajovať. Silne pochybujem, že niečo z mojej osobnosti pretrvá, a ľudia čo poskytujú presné popisy nemajú odkiaľ mať takéto informácie. Teda ak pominieme možnosť, že pri ich vzniku stála bohatá fantázia. Rozdiel spočíva výhradne v tom, že otázku „Aký je zmysel posmrtného života“ zredukujem na to, že bez potvrdeného faktu existencie po smrti sa touto otázkou ani nemá zmysel zaoberať. Robí to však túto otázku menej zaujímavou? Rozhodne nie.

Musím uznať, že aktuálna katolícka definícia neznie natoľko detinsky. Akú mám však záruku, že práve tá katolícka predstava je pravdivá? Akú mám záruku, že nemá pravdu extrémistický imám, alebo hinduistický svätý muž? Samotná existencia jednej predstavy o posmrtnom živote nevyvracia tie protichodné – len sa rozširuje zbierka. Ak chcete argumentovať, že práve vaše informácie o posmrtnom živote sú výnimočné – postavte sa do radu – to tvrdí každý. Všetky majú jedno spoločné – nieje možné ich racionálne potvrdiť, ale ani vyvrátiť.

Prečo toľko odpovedí na túto otázku nehovorí o význame posmrtnej existencie, ale dáva toľko odpovedí na to ako žiť tu a teraz? Plne chápem, že konkrétna vízia budúcnosti umožňuje veriacim ľuďom na celom svete vyrovnať sa s neistotou – či už prostredníctvom príbehov, obradov alebo modlitby. Prečo tá nutnosť točiť sa v argumentácii a nepriznať odpoveď „Nikto nevie“? Zanikla by motivácia odmeny a motivácia večného zatratenia.

Nemám peklo do ktorého by som posielal ľudí s ktorými nesúhlasím. Nemám nebo ktoré môžem niekomu sľúbiť. Nieje to omnoho úprimnejší postoj pri jednaní s ľuďmi?

* 42

Odpoveď Michalovi Florekovi:
Vo väčšine prípadov úplne rovnaký. Vezmime si ale na chvíľu ako príklad islamistu Muamarra Attu. Ak by neveril jeho predstave posmrtného života, tak by nevrazil s lietadlom do mrakodrapu a nezabil by tisíce ľudí.