Denník N

Chlapec z malého mesta

Ono sa to občas stane. Tak, ako to s nechuťou nám „prisťahovalcom“ prízvukujú pôvodní obyvatelia Bratislavy: „Príde chlapec/dievča z malého mesta a snaží sa dokázať si, že má na to, aby tu prerazil.“  A niekedy sa to naozaj môže stať. Príde, prežíva, prerazí, zbohatne, všetko pokazí…

Kde bolo tam bolo, v malom meste, niekde na Slovensku, tam kde isto iste ešte niečo je, sa do šťastnej rodiny narodil chlapček, druhý v poradí. Utešený, milý, bez vláskov a bez zúbkov. Obyčajné bábätko. Kto mohol vedieť, čo sa z neho stane…

Keď chlapček vyrástol, rozhodol sa, že chce byť právnikom. A tak ho rodičia poslali do Bratislavy. Javil sa ako vzorný a šikovný študent, získal niekoľko titulov a neskôr bol na základe dobrých výsledkov, ambícii a vhodného pôvodu prijatý do strany, ktorej názov by bolo možno lepšie nevysloviť. A tak sa náš chlapček zmenil na právnika-politika-komunistu.      Stalo sa však niečo, čo nikto nečakal. Alebo na to čakali všetci? Prišiel slávny November ´89, kamoši komunisti sa čarovne zmenili na demokratov postávajúcich vľavo a čakali, ako sa ich situácia vyvinie.

Náš právnik-politik sa stal predsedom novej strany, aby sa neskôr tohto predsedníctva vzdal. Chcel byť iba obyčajným členom. Ostro kritizoval koalíciu ´98, plný elánu, plánov do budúcnosti a presvedčenia opustil stranu, v ktorej začala jeho kariéra právnika-politika a založil si vlastnú, neskôr požierajúcu ďalšie zbytočné a skrachované strany.

Ďakujeme. Skončili sa deväťdesiate roky. Ako to tu vtedy vyzeralo neviem. Mala som tri roky. Nevedela som, že existuje niečo ako politika. Nevedela som, že existujú mestá na Slovensku, kde nič nie je a naopak mestá, kde je toho až príliš. Nevedela som aké to je ísť po ulici a báť sa. Nevedela som toho veľa. A stále neviem.

No jedným som si istá.

Žijeme v krásnej krajine. Tatry, halušky, folklór, najvyšší počet hradov a zámkov na obyvateľa, borovička, jaskyne, minerálky… Krásne. Pre turistov.

Je mi to ľúto: (Pozn. pár bodov z nekonečného zoznamu, trošku smutnejších ako Nekonečný príbeh)

A) Je mi veľmi ľúto mladých ľudí, ktorý opustia svoje domovy. Možno nie pre to, že by naozaj chceli. Ale preto, pretože chcú žiť slušný život. Chcú rozvíjať svoj talent niekde, kde si ich budú vážiť. Aj za cenu toho, že začnú sami a od nuly. Pretože tu to jednoducho nejde.

„ Dobre a keď dokončíš tento výskum a odovzdáš bakalárku, čo ďalej?“

„Počkám ešte dva roky, odovzdám diplomovku a vypadnem. Niekam, kde je výskum a veda financovaná tak ako sa patrí. A nie len slovami.“

A tak sa pýtam. Koľko mladých ľudí musí ešte odísť, aby ste sa zobudili?

B) Je mi veľmi ľúto ľudí, ktorí stratili kvôli Vám všetky nádeje, že sa môže niečo zmeniť. „Politika nie je pre slušných ľudí. Nech by tam sedel ktokoľvek, prispôsobí sa.“

A niekedy, keď sa nad tým zamyslím, rozumiem im. Veď Vám vyslovila nedôveru jedna zo strán, s ktorou v súčasnosti tvoríte koalíciu. Charakter rozhoduje. No nie pokrivený. Nie charakter, ktorý zmizol s prvými drahými hodinkami a luxusným bývaním. Ak ste chceli byť pirát, mali ste si sadnúť ku kormidlu na lodi.

C) Je mi sakra veľmi ľúto keď počujem, ako medzi ľuďmi vzrastá náklonnosť k extrémizmu. Moja citová kapacita nie je schopná prijať toľko nenávisti. Nedokážem sa dívať na neznášanlivé statusy na sociálnych sieťach, na hodené dlažobné kocky, na prejavy plné konšpiračných teórii. Najmä ak človek, ktorý v minulosti pôsobil ako agent pre zastupovanie Slovenskej republiky v konaní pred Európskou komisiou pre ľudské práva a Európskym súdom pre ľudské práva, povyšuje majoritnú slovenskú väčšinu nad práva menšín. Zatvára oči pred skutočným životom obyčajných ľudí z malých miest, kde možno niečo je a možno aj nie je.

Možno zabudol, že ani on neprišiel z veľkomesta.

Milý bývalý komunista, milý terajší majster v konšpiráciách, milý právnik- politik- záchranca Slovenska, ktorý ho priviedol do jadra EÚ.  Vy a Vaši kamoši bez chrbtovej kosti a morálky ste dôvodom toho, že sme čiernou dierou Európy. Vy ste príčinou nenávisti, ktorá sa medzi ľuďmi šíri rýchlejšie ako mor. Vy ste dôvodom toho, že mladí odchádzajú, aby nemuseli celý život splácať neúnosné hypotéky a mohli robiť to, čo milujú. Vy ste dôvodom toho, že ľudia majú strach. Vy môžete za to, že obyvatelia Slovenska žijú v biede zatiaľ čo si Vy a Vaši parťáci užívate exotiku a luxus. Tvrdo pracujúce matky majú problém vyžiť, kým Vy hráte karty so Širokým úsmevom. Rodiny, ktoré postihlo nešťastie musia volať Vilovi, pretože sociálny štát plný sociálnych balíčkov nie je schopný postarať sa o nich.

Pozreli ste sa niekedy okolo seba? Viete, že život „TAM VONKU“ nie je len o kávičkách, drahých obedoch, o tom, ako čo najviac uliať z eurofondov, o štátnych radkyniach, nezmyselných zákonoch, ešte nezmyselnejších vyjadreniach a o nenávisti voči tým, ktorí nezdieľajú vaše akože sociálne cítenie?  Život tu je plný pracujúcich študentov, matiek so smiešnym príspevkom na dieťa, otcoch, ktorý nemajú príležitosť vidieť rásť svoje ratolesti, pretože odchádzajú pracovať mimo hranice tejto banánovej republiky. Život tu je plný dôchodcov, ktorí nemajú na lieky, je plný ľudí bez domova, je plný tých, ktorí potrebujú skutočnú pomoc. A Vy by ste mohli pomôcť. Napríklad tým, že zbalíte svojich súdruhov a vypadnete na opačnú stranu zemegule.

Ďakujeme. Už ste toho urobili dosť. Myslím, že stačilo.

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie