Denník N

O službe

Obrad umývania nôh na Zelený štvrtok je pre mňa dokonalým synonymom a obrazom služby. Ten, kto vedie spoločenstvo, pred týmto obradom odkladá všetky symboly súvisiace s jeho úradom a autoritou a skláňa sa k tým, ktorým slúži. Umýva im nohy.  Keď tak koná, nie len že je v danom momente na kolenách, ale ocitá sa v polohe výrazne nižšej ako je osoba, ktorej slúži. Vykonáva nesmierne intímny akt. Tak to bolo aj v tento Zelený štvrtok – v bostonskej Katedrále Svätého Kríža si kapucín a bostonský kardinál Seán Patrick O´Malley vyzliekol slávnostný odev, opásal si zásteru a skláňal sa k nohám tých, ktorým v danom momente slúžil – skupine dvanástich mužov a žien, starších i mladších, rôznych rás a národností, zasvätených i laikov. Každý rok sa na tento obrad teším. Tento rok som si ešte viac uvedomovala jeho hĺbku a význam. Nie len preto, že bolo jednoduchšie asociovať sa s niektorým z dvanástich, ktorým bolo takto slúžené, keďže bol medzi nimi pre každého z účastníkov obradov niekto, kto nám bol podobný, ale aj preto, že som si spomenula na iný bostonský príbeh, ktorý sa začal už pred vyše 30 rokmi. Aj tento príbeh sa začal umývaním nôh.

V roku 1985 vznikol v Bostone na základe výrazného nárastu počtu ľudí bez domova v uliciach amerických miest, predovšetkým veteránov, jeden z prvých programov zdravotnej starostlivosti pre ľudí bez domova s názvom Boston Health Care for the Homeless Program (BHCHP). Stalo sa tak aj vďaka politickému rozhodnutiu skupiny primátorov najväčších miest, ktorí takéto iniciatívy vo viacerých mestách finančne podporili. Na začiatku príbehu BHCHP stála maličká skupina ľudí, lekárov a sestier, ktorí chceli priniesť zdravotnú starostlivosť priamo k ľuďom bez domova – do ulíc, pod mosty, na stanice, do opustených budov, do útulkov, áut slúžiacich ako domovy, či do lacných motelov a hotelov. Chceli slúžiť. A začali tým, že v útulkoch, preplnených mužmi a ženami, ktorí tu na pár hodín denne nachádzali aké také útočisko pred počasím, ponúkali kúpeľ nôh. Ľudia bez domova sa len veľmi neradi vyzúvajú. Ak žijú na ulici, neurobia to aj niekoľko dní či týždňov. Dobré topánky sú veľmi vzácne. Nohy sú nesmierne citlivé miesto. A vyzúvame sa predsa, len keď sme doma…  Ponuka kúpeľa nôh znamenala pre ľudí bez domova úľavu, možnosť zastaviť sa, zhovárať sa. Sklonenie sa personálu k ľuďom bez domova, budúcim pacientom, poskytnutie ošetrenia, času a záujmu, oslovovanie menom, to všetko postupne budovalo vzťahy. Potom mohlo prísť na rad meranie tlaku, predpis liekov, zariadenie potrebnej operácie, začatie detoxikácie, či diagnostika a zvládnutie cukrovky. Príbeh organizácie, ktorá dnes slúži v Bostone tisícom jednotlivcov a rodín bez domova, sa začal radom desiatich stoličiek v jednom z najväčších útulkov, kde si ľudia bez domova mohli vykúpať nohy v teplej vode s antibakteriálnym roztokom, a kde pravdepodobne prvýkrát po mnohých dňoch počuli niekoho vyslovovať ich meno.

Umývanie nôh, tak delikátny úkon plný intimity, kde sa slúžiaci skláňa k nohám iného človeka, je momentom nesmierne ľudským, bez akejkoľvek hierarchie, zvýrazňujúci a budujúci dôstojnosť človeka, ktorému je slúžené. Pomáhať sa dá aj zvysoka, bez zmeny perspektívy, bez stretnutia na jednej úrovni, bez vytvorenia situácie, ktorá buduje dôstojnosť osoby, ktorej sa slúži.  Umývanie nôh je však symbolom skutočnej služby, ktorá dáva okolnosti a vzťahy na pravú mieru, stiera rozdiely a zvýrazňuje u slúžiaceho aj toho, komu je slúžené, to, kým všetci sme – ľuďmi.

Teraz najčítanejšie

Alena Vachnová

Zaujíma ma odpoveď na otázku, čo robiť, aby sa naplnil potenciál jednotlivca, skupiny ľudí, mesta či krajiny. Často krát ma hľadanie odpovedí privedie len k ďalším otázkam. Obzvlášť rada mám momenty, kedy nachádzam paradoxné odpovede. Aktuálne je môj život obohatený tým, že žijem a študujem v Bostone - meste úspechu, excelentnosti, veľkých rozdielov a obrovských paradoxov.