Chcel nás uplatiť?

Jesenné ráno, niekde na Slovensku. Starší muž, vdovec, slovenskej národnosti, kráča na tretie poschodie nemocnice s poliklinikou. Vchádza do miestnosti primára, podáva mu obálku s bankovkou s obnosom tridsať eur a odchádza. Iné ráno v inej nemocnici, skoré popoludnie. Do ambulancie lekára vchádza žena v strednom veku. Krátko konzultuje zdravotnú starostlivosť o ťažko chorého manžela. Na záver rozhovoru vstane, položí na stôl obálku s päťdesiateurovou bankovkou. Pozdraví sa a odíde. Na druhom konci krajiny muž odchádza z ambulancie lekára pred ukončením hospitalizácie. Vo dverách lekárovi podáva igelitovú tašku. Lekár nazrie do tašky. Je v nej fľaša slivovice.

Nehmotné statky v cene zlata

Čo si kupujeme, keď nosíme do nemocníc a škôl obálky a fľaše? Sú to nehmotné statky v cene zlata – také, ktoré nie sú oficiálne na predaj, ale je po nich vysoký dopyt. Tajne obchodovaný tovar, ktorý nájdeš len na čiernom trhu. Na čiernych trhoch, ako vieme, je každý sám na seba a cenotvorba je divoká. Kupujeme si čas, pozitívne naladenie personálu v pooperačnej starostlivosti, trpezlivosť skúšajúceho. Za peniaze žiadame náklonnosť autority, o ktorej sme presvedčení, že drží náš život v hrsti. V spoločenských vedách na to existuje špeciálny termín – hovoria tomu korupcia podľa motivácie, vyrovnávajúca nízku ponuku a vysoký dopyt oficiálne neobchodovateľných statkov. Najčastejšie nás rozčuľuje v už i tak náročných zdravotníckych profesiách, kým v iných oblastiach bujnie o to nerušenejšie. Zo svojej podstaty sa často deje medzi obyčajnými ľuďmi, cez malé finančné obnosy a v mocensky nerovných vzťahoch. A to bez ohľadu na fakt, že aj na strane uplácajúceho ide už pomerne dlho o trestný čin. V jadre mnohých korupčných situácií v bežnom živote je mocensky nerovný vzťah a aspekt pocitu vynúteného obchodu niečo za niečo. Nutne niečo potrebujem –  ale  je to nehmotné a v rukách to má niekto, kto oplýva vyššou mocou. Aj vám to niečo pripomína?

Priazeň bohov

Robíme to od úsvitu dejín. Obetujeme vyšším silám, aby sa náš príspevok stal prostredníkom medzi nami a nevypočítateľnou silou tam hore. Obetovanie v mnohých nábožensko-magických  rituáloch je vedomý čin podporovaný príčinným myslením “ak – tak”. Takáto obeta umožňuje zaviazať vyššie sily dohodou. Je to raz hmotný dar v nádeji na navrátenie priazne, inokedy pokus o výmenný obchod s nadprirodzenom, o znovunastolenie rozkolísanej rovnováhy medzi ľuďmi a tými tam hore. Vzdávame sa toho, čo je pre nás cenné, aby sme utíšili hnev bohov prejavovaný v chorobách a nepriazni osudu. Zabezpečujeme si víťazstvo v neistých zápasoch. Dávame milodary vyhlasované na konci omše. V časoch pohody a ešte častejšie, keď ide o život. V skupinovom rituáli či v zúfalom vnútornom monológu nadránom v hodine vlka, keď ešte všetci spia, sa pokúšame darom či sľubom daru nakloniť si sily, ktoré nás presahujú.

Chyby v systéme

Ak cez seba preložím dynamiky úplatku a obetiny, na prvý pohľad vyskočí podobnosť a hneď na druhý sa ukážu dve chyby v systéme. Obe chyby sú vlastné väčšine z nás. Rozdiel robí ich uvedomenie. Prvou je zámena našich veľmi ľudských, ale márnych pokusov o magické uplácanie boha a skutočného obetovania bez nároku na protislužbu. Tomu skutočnému predchádza prijatie, že sily a princípy presahujúce našu kontrolu a osobnú existenciu proste existujú. Podľa svetonázoru ich zvykneme nazývať prírodou, božstvom, étosom, vesmírom i inak. Uplácanie boha býva súčasťou postoja, ktorý teológovia nepriraďujú k viere, ale k ľudovej zbožnosti. Jungiánski psychológovia hovoria o obetovaní ako o dávaní, keď neočakávam nič späť a zažívam zdravý pocit straty ega. Aj podľa kresťanských teológov boha nemožno uplatiť. Dary bohu z vďačnosti a z lásky sú podľa nich bez nároku na protislužbu – tak ako nešťastia sa nám nedejú preto, že sme boli zlí, aj všetko dobro, ktoré dostávame, je nevyslúžené. Prišlo darom. Druhou chybou v systéme je priznávanie atribútov vyšších síl lekárovi či úradníkovi na strane uplácajúcich pacientov a nezvládnutá práca so zverenou mocou na strane uplatených odborníkov.

Tri príbehy na záver

Začiatkom roka podal starší muž, dôchodca, po konzultácií pred ukončením hospitalizácie lekárovi igelitovú tašku a odišiel. V taške bola sada pohárov dekorovaných kvetmi. Lekár si povzdychol a povedal smerom k sestre: “ Čo ja s týmto gýčom? Tí ľudia akože nevedia čo majú nosiť?”

Na druhom konci krajiny položil manžel hospitalizovanej pacientky na stôl pred lekára balíček. Bola v ňom káva, bonboniéra a obálka s dvadsiatimi eurami. Lekár, pripravený zoperovať pacientku v najvyššej možnej kvalite napriek náročnosti zadania a neistému výsledku, balíček odmietol prevziať. Manžela pacientky to sklamalo a vystrašilo. Pred odchodom akoby sa uvoľnil. Sestrička balík neskôr našla pod vešiakom za dverami.

Máme Veľkú Noc. Po tisícročiach pokorných obetín ľudí bohom, boh svetu vybil dych. Celé to otočil a obetoval ľuďom. Nemyslím že by si nás tým chcel uplatiť.