Denník N

Voynichov rukopis: krása nepokoreného tajomstva

Čo je na ňom fascinujúce a prečo sme nad ním ešte nevyhrali.

Keď Wilfrid Voynich kúpil v roku 1912 od jezuitov dokument dnes známy ako Voynichov rukopis, naivne sa pustil do jeho lúštenia a narazil. Po vyše storočí tento záhadný rukopis stále nevieme prečítať.

Každý rok sa objaví štúdia, ktorá si nárokuje jeho skalp. Železným pravidlom však naďalej zostáva, že snaha použiť akúkoľvek hypotézu na rozlúštenie čo i len jednej celej strany voynichovho rukopisu nepriniesla doposiaľ žiadne ovocie. Vyzývateľmi rozhodne neboli len amatéri a pochybní „záhadológovia“. Neuspeli ani esá ako bol Alan TuringWiliam Friedman.

Na čom je ako tak zhoda, je približné datovanie jeho vzniku, ktoré sa pomocou uhlíkovej metódy predpokladá na začiatku 15. storočia. Z jeho podivných ilustrácii sa taktiež vyvodzuje, že ide o dielo je rozdelené do viacerých tematických celkov. Recepty, liečivé rastliny, biológia a astronómia.

Jedna z ľahšie identifikovateľných rastlín z rastlinnej sekcie VM. Má to byť slnečnica. (Zdroj: General Collection, Beinecke Rare Book and Manuscript Library, Yale University)

Text je napísaný v neznámom písme a jazyku, aké nenájdeme v žiadnom inom dokumente.

Zdroj: General Collection, Beinecke Rare Book and Manuscript Library, Yale University

Existujú desiatky hypotéz, ktoré sa snažia vysvetliť jeho obsah. Skúsme sa pozrieť na tie serióznejšie.

Je to iba hoax?

Keďže nikto nerozlúštil zmysel jeho textu, mnohí pripúšťajú možnosť, že jednoducho vôbec žiadny zmysel nemá. Dôvodom vytvorenia tak veľkolepého hoaxu (240 strán) mohla byť snaha dobre ho predať nejakému bohatému kupcovi. Prípadne dával autoritu stredovekému šarlatánovi, ktorý predstieral, že z neho čerpá postupy svojej liečby.

Problémov s touto teóriou je viac. Text Voynichovho rukopisu totiž vykazuje mnohé zákonitosti prirodzeného jazyka. Je napríklad v súlade so Zipfovým zákonom, ktorý bol objavený v 20. storočí.  Ak je to teda naozaj hoax, presiahol svojou zložitosťou svoju dobu o viac ako pol tisícročia.

Britský akademik Gordon Rugg prišiel s teóriou ako by bolo možné pomocou tabuliek a tzv. Cardanovej mriežky relatívne jednoducho vyprodukovať náhodný text, ktorý by imitoval skutočný jazyk. Podľa kritikov ani tento prístup nevysvetľuje všetky vlastnosti rukopisu a Cardanova mriežka sa začala používať až v 16. storočí.

https://hydeandrugg.wordpress.com/2013/08/20/hoaxing-the-voynich-manuscript-part-4-the-materials/

 

Neznámy jazyk

Lingvista Stephen Bax prišiel v roku 2014 zo štúdiou, ktorá ponúkala na 65 stranách predklad 10 slov a 14 znakov. Pomohol si obrázkami ľahšie identifikovateľných liečivých ratlín a predpokladom, že prvé slovo textu pod nimi opisuje ich názov. Ním ponúkaný preklad naznačuje, že text je napísaný v neeurópskom jazyku, pravdepodobne z Blízkeho východu, alebo Kaukazu. Predpokladá, že písmo rukopisu bolo vyvinuté pre špecifickú komunitu, ktorej kultúra zanikla.

Pre nás by mohlo byť zaujímavé, že si pomáha analógiou hlaholiky. Tá bolo tiež umelo vytvoreným písmom slúžiacim dovtedy nezaznamenanému dialektu.

„Objasňuje to príklad hlaholiky zmienený vyššie. Tá bola vynájdená malou skupinou ľudí, možno dvoma bratmi, aby zaznamenala slovanský dialekt, ktorý až dovtedy nemal žiaden grafický systém (Sussex, Cubberley 2006, Auty 1968). Čo sa týka vplyvu, vynálezcovia sa inšpirovali z rôznych zdrojov, napríklad z gréckych, hebrejských, koptských, arménskych a samaritánskych, aby reprezentovali zvuky určitého dialektu, aj keď výsledok „nemá žiadnu podobnosť s inou abecedou“ ( Fine 1991: 136). Z hľadiska účelu je možné, že sa usilovali o podporu kresťanstva. Ako už bolo spomenuté, najslávnejší dokument v tejto abecede, Kyjevské listy, bol pravdepodobne napísaný v Čechách v 10. storočí, ale nájdený bol v 19. storočí až v Jeruzaleme (Vlasto 1970). Hlaholské písmo prežilo už mnoho storočí, ale ak by napríklad jeho malá komunita skoro zanikla, písmo mohlo trpieť rovnakým osudom ako to Voynichovo“

(Stephen Bax, A proposed partial decoding of the Voynich script, 2014, strana 53)

Stephen Bax nám teda ponúkol riešenie pre väčšinu (14) znakov z Voynichovho rukopisu. Žiaľ ani pomocou jeho prístupu sa nepodarilo za 4 roky preložiť väčšiu časť dokumentu a tak sa nedá vylúčiť, že ním ponúkaná cesta je len ďalšou slepu uličkou.

Z novších pokusov, čo prenikli do médii stojí za pozornosť štúdia od dvojice Kondrak a Hauer. Pomocou umelej inteligencie analyzovali štruktúru jazyka a najpodobnejšia im vyšla hebrejčina. Expertom na rukopis vyrazili poistky, text totiž porovnávali s modernou hebrejštinou a využili aj Google translator. Treba však dodať, že aj iné argumenty svedčia pre židovský pôvod tohto dokumentu. Neobsahuje totiž žiadne kresťanské symboly a niektoré ilustrácie pripomínajú očistný rituál mikvah, používaný v judaizme.

Zobrazujú ilustrácie rituál Mikvah? (Zdroj: General Collection, Beinecke Rare Book and Manuscript Library, Yale University)

Šifra

Keď nie hoax, ani neznámy jazyk, tak by mohlo ísť o zakódovaný text. Ilustrácie naznačujú, že autor rukopisu pochádzal zo severného Talianska. Prečo teda nepoužil latinskú abecedu? Vysvetlením by mohol byť jeho úmysel obsah rukopisu ukryť. V tom prípade by nebolo prekvapivé ak by okrem použitia účelovo vytvorenej abecedy text zároveň zakódoval. Do začiatku 15. storočia však máme záznamy o využití iba tých jednoduchších šifier. Tie by mali byť pre dnešných kryptológov ľahkým terčom.

Neznámych je príliš veľa a to čo vieme sa dá interpretovať viacerými spôsobmi. Tak sa neraz stáva, že si do Voynichovho rukopisu každý premietne to čo tam chce vidieť. Príkladom je analýza Prescota Curriera, ktorá ukázala, že text je možné rozdeliť na dve sekcie, ktoré sa riadia odlišnými gramatickými(?) pravidlami. Tí čo tvrdia, že rukopis obsahuje neznámy jazyk si myslia, že ide o zmenu dialektu. Tí čo tvrdia, že ide o šifru si myslia, že jej tvorca ju počas písania rukopisu vylepšil, alebo opravil. Napokon tí čo tvrdia, že ide o nezmyselný text si myslia, že ide len o zmenu spôsobu jeho generovania.

Dobrodružstvo poznania zďaleka nekončí. Sme ešte ďaleko od riešenia a možno ho ani nikdy nenájdeme. Možno je to tak lepšie. Pokiaľ je Voynichov rukopis tajomný, vzbudzuje obdiv a vášeň po poznaní. Ak ho jedného dňa rozlúštime, skončí ako ďalšie nudné heslo v encyklopédii.

Kto si chce pozrieť celý rukopis, knižnica Yalskej univerzity ho digitalizovala tu.

Teraz najčítanejšie