Denník N

Hrdinovia v papučiach ešte nikdy nikoho nezachránili

„Do budúcej hodiny skúste zostaviť sprievodcu na tému „POLITICKÁ PARTICIPÁCIA MLADÝCH ĽUDÍ.“

Hej… Skúsim… No chcela by som poznať skutočné výsledky tohto výskumu.

Kým som študovala na strednej škole, dlho som si myslela, že budem chemička. Zavrieť sa do labáku, chodiť v bielom plášti, vzbudzovať rešpekt, lebo „Pozor, to je tá so žeravinami.“ O nič iné sa nezaujímať. Mať svoj svet…

A potom sme dostali lístky s rozpisom seminárov. O týždeň sme ich mali priniesť vyplnené. Tak som si vybrala. Chémiu a biológiu. A ďalší mesiac som nemohla spávať. Zrazu som si už nebola taká istá. Naozaj je to to, čo chcem? Veď ma baví písanie. Milujem knihy. Zaujímam sa o politiku. Môj najobľúbenejší program v televízii je ten, ktorý chodí o 5 minút obed. Prečo sa hrabem niekam, kam nepatrím? Možno preto, pretože okolo mňa ľudia postavili barikády. Vytvorili z politiky niečo, do čoho sa netreba pchať.

Nechala som to radšej tak.

Prišli prázdniny a ja som sa stále cítila zvláštne. Považovala som to za veľmi dôležité rozhodnutie. A tak som sa vrátila späť do školy, pani riaditeľke vysvetlila, že síce chémiu milujem, lebo je to krásna veda, ale biológiu neznášam a asi sa to nikdy nezmení. A že si mením semináre. Na občiansku náuku a dejepis. Pozrela na mňa ako na blázna.

„To je trošku zmena. Prečo? Radšej si sa mohla trápiť a potom niečo dokázať. Takých, ktorí študujú spoločenské vedy je už dosť.“

Pravda. Vedela som, že to myslí dobre a že má pravdu. A stále to viem. Všade je to samý právnik, kulturológ, sociológ, psychológ… A potom sme tu my. Plánovači voľného času. Tak nás označuje bývalý pán premiér.

Áno, študujem politológiu. A som na to hrdá.

Koniec koncov, už dávno nie je podstatné, čo človek študuje, ale ako to vie potom využiť. Bolo by pre mňa zbytočné študovať jadrovú fyziku, keď sa aj tak vrátim k písaniu. Nemalo by pre mňa význam do noci sedieť pri ťažkých výpočtoch. Stačí mi sedieť pri ťažkom systéme. Naučiť sa porozumieť hektickej ústave tohto hektického štátu tiež nie je iba tak. Viem si predstaviť aj niečo jednoduchšie ako denne stretávať ľudí, absolútne znechutených všetkým, čo sa okolo nich deje a vysvetľovať im, že to tak nemusí byť.

Naozaj to tak nemusí byť.

Stačí sa len zaujímať. Stále dostávam otázky: „Tak keď si teda odborníčka, čo by si mi radila? Koho mám akože voliť, keď okrem tých, ktorí sú tam teraz, neexistuje v politike nikto schopný?“

Neporadím Vám nič. Nie som tu nato, aby som niekomu vlievala do hlavy mozog. Každý vie predsa najlepšie, aké má hodnoty a čomu verí. Môžem poskytnúť svoj názor. Nie ovplyvňovať ten váš.

A nie som ani odborníčka. Iba sa venujem veciam, ktoré by mali zaujímať každého z vás. Ľahko sa nadáva doma pri telke v papučiach a s pivom v ruke. Ísť večer do baru a preberať na nič situáciu, ktorá tu vznikla nie je hrdinstvo.

Nie ste ničím výnimoční, ak na sociálnych sieťach útočíte na tých, ktorí sa nejakým spôsobom zapájajú do verejného života. Nadávať a kritizovať je ľahké. No keď sa niekto rozhodne, že proti tomu zakročí, vysmejete ho. Vyhrážate sa. Osočujete.

A že sú to mladí ľudia? Že nevedia nič o svete? Že ich určite platia nejakí židojašteri? Že za všetkým stojí nejaká obrovská organizácia, ktorá chce zvrhnúť systém a urobiť zo Slovenska kolóniu? Že sa aj tak nikdy nič nezmení?

Preboha. Ja sa pýtam. Prečo sme my, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo…

Ešte raz. Ja sa pýtam. Milé Slovenky a Slováci. Prečo ste takí?

Slovensko je v žalostnej situácii. Už veľmi dlho. No teraz mám pocit, že sme dosiahli vrchol. A dúfam, že toto je tá hranica, za ktorú už sa nedá zájsť.

Zvolili sme ich sami. Isteže. Tak si to odtrpíme. Už iba dva roky.

No keď príde na to, keď konečne príde ten veľký deň, keď dostaneme príležitosť poslať ich do preč… Naozaj sa to stane?

Naozaj príde k volebnej urne viac ako 70% oprávnených voličov? Naozaj sa stane, že tí, ktorí sa iba hrajú na demokratických vodcov zmiznú? Už o nich nebudeme počuť?  Prvovoliči? Prispejete k zmene? Alebo budete potom opäť iba búchať do stola po tretej borovičke a plakať nad tým, ako je na Slovensku zle?

Ja vám rozumiem. Aj ja mám nervy. Ale mám viac nervy na vás ako na nich. Pretože my sme im dali tú moc. A nie raz. Dostali ju už niekoľkokrát. Opäť sa pýtam- prečo?

A tak teda sedím pri vysokoškolskej domácej úlohe a premýšľam nad tým, aká je politická participácia mladých ľudí. Nechcem nikomu krivdiť. No pozerať okolo seba a zaujímať sa je oveľa viac ako len kričať do prázdna bez aktivity. Veď tu žijete. Toto je vaša krajina. Môžete začať napríklad tým, že sa pridáte k ľuďom, ktorí bojujú za zmenu. Aby to všetko, čo sa tu udialo nebolo zbytočné. Aby sa nám konečne prestali vysmievať. Aby sa tu dalo žiť.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie