Pedagogickí hrdinovia

Diskusia, ktorá sa rozpútala pod našim článkom ma síce neprekvapila, ale zosmutnela som. Všetci máme skúsenosti so školou. Všetci sme do nej chodili a chodia do nej aj naše deti. Naše skúsenosti sú dobré aj zlé. Prečo však nedokážeme vyjadriť obdiv tým, ktorí si ho skutočne zaslúžia? Prečo vynášame tak všeobecné súdy? Prečo nemyslíme na to, že medzi učiteľmi a učiteľkami je mnoho skvelých, inšpiratívnych a motivovaných ľudí? A ja som ich mala možnosť vidieť. Ľudí všetkých vekových kategórií, ľudí z mestských či vidieckych škôl. Sedela som v plnej sále medzi učiteľmi a učiteľkami, ktorí sa neprišli sťažovať na zlé podmienky. Boli to krásni ľudia, ktorí veria vo vlastnú silu. Dýchala som atmosféru zmeny, ktorá prichádza zdola. Príjemná vôňa.

V utorok 27. marca sa v Banskej Bystrici konala konferencia Pedagogickí hrdinovia, ktorú už druhý rok organizuje Komenského inštitút. Podtitul tohto podujatia skrýval odkaz pre všetkých učiteľov a učiteľky – ak máme odvahu robiť veci inak, školy sa začnú meniť. Potvrdil to vo svojom úvodnom vystúpení aj Juraj Hipš. Vyslal do sály zreteľný signál, že každý z nás môže prispieť k zmene a byť pedagogickým hrdinom.

Otázku Ako učiť deti pre budúcnosť? si položil Daniel Hevier. Nezaprel v sebe básnika. V jeho krátkych príbehoch zo života ukryl mnoho odkazov, odhalil mnoho problémov súčasného školovania. Pozorný poslucháč našiel odpovede na otázky Čo učiť? Ako učiť? a Prečo učiť? Jeho tvorivé vystúpenie priam vyzývalo k tvorivému prístupu. Posilňovalo vieru vo vlastnú silu a schopnosť otočiť kormidlo.

Alma, Jamila, Lara-Luna – tri krásne mladé dámy. Absolventky výnimočnej strednej školy Evangelische Schule Berlin Zentrum (ESBZ) nám ukázali, ako vyzerá škola podľa ich predstáv. Účastníci konferencie si mohli odniesť knihu, ktorú nenapísali pedagógovia, akademici, učitelia, ale tí, o ktorých vo vzdelávaní ide – tri žiačky. Ich autentická výpoveď dávala nádej, že pojmy ako individualizácia, facilitovanie, mentoring, učenie pre život a komplexný rozvoj žiaka nemusia zostať len na stránkach kníh. Margret Rasfeld – zakladateľka školy, našla kľúč ako ich „zhmotniť“.

Univerzálny kľúč ale neexistuje. Každý učiteľ a učiteľka musí hľadať svoj vlastný. Aby si pootvoril dvere k zmysluplnému učeniu, musí poznať metódy, ktoré dajú deťom šancu aktívne poznávať svet. O tom nás presviedčal Robert Čapek, podľa ktorého je dobrý učiteľ lenivý. Ako ukázal, aj pri interpretácii ľudských vlastností môžeme byť tvoriví. Podľa Roberta Čapeka je lenivým učiteľom taký, ktorý presúva aktivitu na žiakov a žiačky. V krátkom videu ukázal ako jednoducho si každý z nás dokáže osvojiť aktivizujúce metódy učenia. Následne nám zástupca spoločnosti Skillandia predstavil pripravovaný projekt, v rámci ktorého získajú učitelia a učiteľky prístup k videolekciám, ktoré posilnia ich odvahu učiť inak.

A slovo dostali účastníci a účastníčky 2. ročníka Komenského inštitútu. Do sály prišiel príval energie. Slavomír Matejka predstavil svoj projekt, ktorý zmenil klímu v jednej základnej škole na nepoznanie. Hoci ho život zavial všelikde, nakoniec ukotvil v školstve a učenie prijal ako výzvu. Slávo odkryl slabé miesto našej školy. Nedostatok komunikácie v učiteľských zborovniach, strach otvoriť dvere svojmu kolegovi či kolegyni, obavu vyjsť v ústrety kritike. Presvedčil nás o tom, že ak zmeníme „kultúru zatvorených dverí“, objavíme čaro kolektívne zdieľanej zodpovednosti, ale i radosti z učiteľskej práce.

Stále neveríte, že v učiteľských radoch je veľa skvelých a motivovaných ľudí? Nika Klimová vám odkazuje, že aj v študentských laviciach sedia mladí ľudia, ktorí berú učiteľskú profesiu vážne. Nika sa rozhodla zmeniť situáciu na svojej katedre, kde študuje učiteľstvo informatiky. Nedokázala sa zmieriť s faktom, že v učiteľskom vzdelávaní na Slovensku sa podceňuje praktická príprava. A tak zosieťovala svojich spolužiakov a učiteľov a vytvorila krúžok informatiky – bezpečný priestor, kde si budúce učiteľky a učitelia skúšajú efektívne metódy práce s deťmi a rozvíjajú si svoje socio-profesijné zručnosti.

Záver plenárnej časti patril tragikomédii v podaní účastníkov Komenského inštitútu. My –  učitelia a učiteľky čelíme každý deň nielen vďačnosti, ale aj kritike. Uvedomujeme si všeobecnú nespokojnosť verejnosti s tým, čo sa v školách deje. Poznáme slabiny nášho školstva lepšie ako ktokoľvek iný. Je medzi nami veľa takých, ktorí chcú meniť svet k lepšiemu a obetujú tejto práci všetku svoju energiu. Chcem byť v tejto chvíli hovorcom tejto početnej skupiny skvelých učiteľov, učiteliek, ale i motivovaných študentov a študentiek, s ktorými pracujem a poprosiť vás, aby ste scitliveli voči tým, ktorí sa rozhodli začať sami od seba, nečakať na zázrak a meniť našu školu k lepšiemu. Zaslúžia si náš obdiv a úctu. Zaslúžia si naše povzbudenie, aby tu boli.

Ďakujem všetkým účastníkom Pedagogických hrdinov, že som mohla stráviť deň medzi nimi.

Katarína Vančíková
učiteľka a analytička projektu To dá rozum