Denník N

Keď nový (premiér) starého potrebuje…

Ak má mať Smer ešte šancu, nový predseda vlády musí byť maximálne autonómny. Ak chce Smer prežiť, duo Robertov sa musí stiahnuť. Ak chce Smer ešte niekedy vládnuť, Pellegrini musí Fica odstaviť. Od času, kedy prezident poveril Petra Pellegriniho zostavením novej vlády a predčasné voľby začali byť krajne nepravdepodobné, čítame a počúvame tieto „odporúčania“ stále dokola. Avšak sú naozaj namieste? Je to naozaj pravda?

Z relatívne veľkej časti to pravdou je. Existujú však veľmi podstatné „ALE“. Peter Pellegrini je bezpochyby prívetivejšou tvárou Smeru a má obrovskú šancu robiť veci inak. Je slušnejší k médiám, korektnejší voči politickým oponentom a jeho snaha vysvetľovať prípadné problémy pôsobí autentickejším dojmom. Toto však de facto nie je nová vláda, sú v nej len nové mená a novou je len na papieri. Vo svojej plnej nahote to ukázala minulotýždňová tlačová konferencia troch predsedov koaličných strán. Hlavným posolstvom je, že Robert Fico bude naďalej aktívny a je evidentné, že sa chystá do protiútoku. Pri napĺňaní tohto cieľa mu môže nová rola paradoxne sedieť, pretože mu dáva niečo, čoho doposiaľ na rozdávanie veľa nemal – čas. Strata pozície predsedu vlády ho nepochybne mocensky bolí, no na druhej strane môže teraz energiu venovať čisto straníckej politike a svoje úsilie pretaviť do konkrétnych záverov v „najdôležitejšom politickom orgáne“ – koaličnej rade.

Bude toto všetko na prítaž predsedovi vlády a mnohými želanej dôveryhodnosti novej garnitúry? Nepochybne áno. Treba si však uvedomiť, že Peter Pellegrini je na novej stoličke iba vďaka Robertovi Ficovi a momentálne nemá dosť sily ani skúseností, aby sa tieto pomery pokúsil pretvoriť a najbližšie dva roky by o to ani viac než v rozumnej miere nemal usilovať. Existuje pre to viacero dôvodov:

  1. Čisto neformálne vzaté, nový premiér má „len“ dva z troch typov legitimity – tú parlamentnú a stranícku. Tá volebná mu chýba. Voliči Smeru v roku 2016 Petra Pellegriniho nekrúžkovali s úmyslom urobiť z neho predsedu vlády a jeho politický vzostup je teraz do veľkej miery závislý na straníckych štruktúrach. Čím lepšie sa mu podarí balansovať medzi straníckou a vládnou politikou, tým lepšie vyhliadky do budúcnosti má. Robert Fico je momentálne oveľa silnejší a premiérovi, aj keď chce určite veľa vecí nastaviť odlišne, sa do mocenského súboja neoplatí ísť. Najmä keď za sebou ešte nemá masy voličov.
  2. Peter Pellegrini síce nie je nepopísaný papier a za tie roky sa toho určite veľa naučil, ale na váhu svojej novej funkcie by si vzhľadom na situáciu mal zvykať postupne a nič neunáhliť (politika, ktorý sa bezhlavo hnal za mocou sme tu už mali a nedopadol slávne). Post premiéra mu takpovediac padol do vienka a on s ním musí politicky rásť. Čokoľvek si o jeho predchodcovi môžeme myslieť, Robert Fico dokázal dlhé roky pomerne úspešne čeliť mediálnym tlakom a kauzám, ktoré ho postretli. To neznamená, že by nový premiér mal pokračovať vo Ficových šľapajách, no čisto z hľadiska technológie moci mu určitý „coaching“ nezaškodí.
  3. Tretím a azda najdôležitejším dôvodom budú zdedené „nášľapné míny“, ktoré sa budú celkom určite objavovať. Mám na mysli menšie či väčšie kauzy regionálnych, ale aj vysokých predstaviteľov strany, ktoré sú zatiaľ skryté v systéme. Peter Pellegrini bol síce v Smere veľmi vysoko, avšak bude potrebovať jeho správcu (RF), aby sa v ňom dokázal zorientovať a v prípade potreby t.j. problému (ne?)vyvodiť dôsledky voči konkrétnym ľuďom.

Slovensko momentálne zažíva situáciu, s ktorou nemôže byť spokojný takmer nikto. Robert Fico chcel byť aj naďalej premiérom – nepodarilo sa. Jadro voličov Smeru chcelo zachovať 100%-nú kontinuitu – to sa tiež nepodarilo. Opozícia a veľká časť Slovenska chcela predčasné voľby – nevyšlo. Najspokojnejším môže byť azda prezident – napriek veľkým taktickým chybám sa mu podarilo naplniť jeden z dvoch želaných scenárov.

Krajina sa dostala do dvojvládia, ktoré nemusí nutne skončiť o dva roky. Politický život je dynamický, no paradoxom je nielen to, že nový potreboval starého, aby sa narodil, ale aj to, že starý potreboval nového, aby prežil.

Ak by sa parlamentné voľby konali v tomto období, autor netuší, koho by volil. Ani v jednej strane nevidí subjekt, ktorý by stelesňoval prozápadnú, kompetentnú a zároveň politicky vyzretú ponuku. Napriek tomu sa snaží na politické udalosti pozerať triezvo a bez zbytočných emócií.

Teraz najčítanejšie