Posadnutý maľovaním

Rodiskom maliara Vincenta van Gogha je holandské mestečko Zundert. Bol najstarším z piatich detí kalvínskeho pastora, ale nie prvorodeným. Už predtým jeho matka porodila syna s menom Vincent, ktorý však zomrel. Užialená mama nútila druhorodeného syna, ktorému dali rovnaké meno, aby nosil čerstvé kvety na bratov hrob, čo chlapca privádzalo až k zúrivosti. Nečudo, vyzeralo to, ako keby si nosil kvety na vlastný hrob.

Kazateľ medzi chudobnými

Ako 17-ročný sa zamestnal v strýkovej galérii a antikvariáte v Haagu. Keďže hovoril po anglicky a francúzsky, galéria ho posielala pracovať do pobočiek v Paríži, Londýne a Bruseli, ale pre hašterivú povahu, pre ktorú sa nepohodol s klientmi ani spolupracovníkmi, ho prepustili.

Otec chcel, aby Vincent išiel v jeho stopách, no ten na štúdiách teológie vydržal len dva roky. Usadil sa v belgickom Borinage, v kraji chudobných baníkov, ktorým dávala skromnú obživu tvrdá robota v uhoľných baniach. Van Gogh bol kazateľom, učil deti písať a čítať, staral sa o chorých, ale našiel si čas aj na vychádzky do okolitej prírody, kde kreslil, maľoval. Z tých čias patrí k jeho najznámejším dielam obraz Jedáci zemiakov. Inklinoval síce k impresionistom, ale veľmi skoro si našiel vlastný štýl. Motívy nachádzal najmä v prírode. Do jej verného zobrazenia vkladal vlastné pocity, čím dával svojim obrazom nádych expresívnosti. Rád zvečnil obyčajných ľudí, s ktorými sa stretol počas vychádzok, rovnako rád maľoval v noci, keďže bol priam posadnutý nočnou hviezdnatou oblohou.

Cez Antverpy do Paríža

Bieda ho prinútila vrátiť sa domov, ale po náhlej otcovej smrti v roku 1885 opäť musel odísť do sveta. Zastavil sa v Antverpách, kde základom jeho „stravy“ bol chlieb, káva, tabak a alkohol. Trápila ho bolesť zubov, paradentóza, a v zime 1886 sa vraj dostal do nemocnice so syfilisom. Napriek tomu študoval na Vysokej škole výtvarných umení a navštevoval kurzy na antverpskej akadémii, kde sa však opäť dostal do konfliktov, a keď od neho chceli, aby opakoval ročník, utiekol do Paríža.

V metropole na Siene sa síce stal súčasťou umeleckej komunity, ale jeho obrazy si nenachádzali cestu k milovníkom umenia, nepredávali sa, napriek tomu, že sa mu snažil pomôcť brat Theo. Zatrpknutý maliar si liečil hlboké depresie alkoholom.

Ako prišiel o ucho?

V roku 1888 odišiel do slnečného Provensálska, do mestečka Arles. Pobyt v slnečnom Provensálsku mu prospel zdravotne i umelecky. Prišiel za ním Gauguin, s ktorým uvažovali založiť umeleckú kolóniu. Celodenné dažde im nedovoľovali vyjsť z domu a „ponorková choroba“ rýchlo vyplávala na povrch. Medzi umelcami dochádzalo k hádkam. Pri jednej údajne van Gogh vyletel na priateľa s britvou v ruke. Stalo sa to 23. alebo 24. decembra 1888. Keď Gauguin ušiel, van Gogh si vraj sám siahol na vlastné ľavé ucho. Iná verzia tohto príbehu hovorí, že Gauguin bol dobrý šermiar a v súboji zasiahol priateľovo ucho. Nie je vylúčené, že van Gogh sa takto krvavo poznačil, keď sa dozvedel o plánovanom sobáši brata Thea, čím hrozilo, že vyschne finančný tok, ktorý ho držal pri živote a dovolil mu maľovať.

Nový rok 1889 privítal van Gogh v nemocnici. Po návrate z nej však trpel halucináciami do tej miery, že susedia požiadali políciu, aby „hrdzavého šialenca“ vyhnala z mesta. Lekárovi Félixovi Reyovi zaplatil portrétom, ale keďže ten nepatril k milovníkom umenia, pohodil obraz do kurína. Pred dvoma rokmi sa dostal do Puškinovho múzea výtvarných umení a jeho hodnota sa dnes odhaduje na viac ako 50 miliónov dolárov.

Samovražda

Uchýlil sa v Saint-Rémy asi 30 km od Arles. Maľoval v záhradách, v cyprusových a olivových sadoch alebo – ako napísal Theovi – podľa spomienok na rodný kraj. Keď sa dozvedel o narodení synovca Vincenta Willema, namaľoval preňho obraz, ktorým vyzdobili chlapcovu spálňu.

Napriek upokojujúcemu prostrediu a lekárskej starostlivosti sa psychický stav Vincenta van Gogha zhoršoval. V máji 1890 sa na návrh priateľov usadil v Auvers-sur-Oise, kde sa dostal do starostlivosti lekára Paula Gacheta. Zdalo sa, že naberá nové sily k maliarskej tvorbe, no bolo to naozaj len zdanie. Chvíle s jasnou mysľou sa striedali s výbuchmi šialenstva. Z tohto posledného obdobia pochádza okolo 160 jeho obrazov a skíc. Obdivoval a maľoval najmä pšeničné polia – od zelenej jari do zlatého leta. Prechádzal sa po poľných cestách, skicoval, maľoval. 27. júla 1890 si na vychádzku nevzal iba maliarske potreby, ale aj pištoľ, vpálil si guľku do pŕs a o dva dni neskôr zraneniam podľahol.

Niektoré zdroje tvrdia, že samovraždu spáchal v stodole. Mal len 37 rokov. Pochovali ho na miestnom cintoríne. Theo, sužovaný chorobou, ťažko znášal tragickú bratovu smrť a o pol roka neskôr sa pobral za ním. Pochovali ho v Utrechte, no v roku 1914 ho vdova Johanna dala exhumovať a pochovala ho vedľa Vincenta v Auvers-sur-Oise.

Dedičstvo

Van Gogh bol posadnutý slnečnicami. „Svoj ateliér by som najradšej vyzdobil poltuctom obrazov slnečníc – skvostom, ktorý žiari čistotou na najrôznejšom pozadí, od zelenej až po kráľovskú modrú… Vyvolalo by to rovnaký dojem ako gotické chrámové okná,“ vyjadril sa krátko pred smrťou. Na dražbe v roku 1987 neznámy zberateľ zaplatil za Slnečnice 22,5 milióna libier, ešte viac, až 82,5 milióna dolárov, zaplatil na dražbe v roku 1990 za Portrét doktora Gacheta. Dnes sa cena týchto obrazov odhaduje na viac ako 100 mil. dolárov.

Maliarske dielo Vincenta van Gogha zdedil brat Theo, ktorý ho po celý život finančne podporoval, a po jeho smrti synovec Willem. Išlo asi o 900 obrazov a 1 300 kresieb a akvarelov. Pritom mnohé diela, ak sa nepáčili Theovi alebo sám s nimi nebol spokojný, zničil. Hoci meno van Gogh nebolo v umeleckom svete neznáme, svetoznámym sa stalo až vďaka posmrtným výstavám, z nich najväčší úspech zožala retrospektívna expozícia v parížskej galérii Bernheim-Jeune v roku 1901. V roku 1914 vyšla knižne van Goghova korešpondencia s bratom Theom. Listy (celkom ich je 652) sa stali základom pre životopisný román, ktorý napísal Irving Stone v roku 1934, a pre filmové spracovanie v roku 1956.

V roku 1960 Willem predal okolo 200 malieb a kresieb Holandskému kráľovstvu za 15 miliónov guldenov. Stali sa základom múzea, ktoré otvorili v Amsterdame v roku 1973. Približuje nielen van Goghovo dielo, ale aj maliarove životné osudy a spôsob tvorby. Múzeum vystavuje aj obrazy Paula Gauguina, Henriho de Toulouse-Lautreca a ďalších van Goghových maliarskych druhov. Po Rijksmuseu sa stalo druhým najnavštevovanejším v Holandsku. Ročne ním prejdú takmer dva milióny turistov, z nich tvoria Holanďania len 15 %. Koľko percent z nich sú skutoční milovníci umenia a koľkí iba obyčajní snobi, ktorí sa potom doma môžu do konca života chváliť, že sa stretli s van Goghom?

„V očiach väčšiny ľudí som výstredný niktoš a nepríjemná osoba – niekto, kto nemá svoje miesto v spoločnosti a ani nikdy mať nebude. Skrátka, najnižší z najnižších. Ale aj keby to bola naozaj pravda, jedného dňa moje diela ukážu svetu, čo má tento niktoš vo svojom srdci,“ napísal v jednom liste Theovi, najväčšiemu podporovateľovi. Theo sprostredkoval aj predaj jediného obrazu. Dostal zaň 400 frankov. Zachovalo sa viac ako 40 autoportrétov, na ktorých sa odráža jeho fyzický i duševný stav. V prírode ho fascinovali olivy i cyprusy, stromy mnohorakých tvarov, kvitnúce sady, obilné lány… A kvety. Okrem slnečníc to boli ruže, ľalie či kosatce, ktoré maľoval samostatne alebo zasadené do krajiny.

Foto: ArchDaily, Wikipedia, net.