Falklandy (Malvíny) zostali britské

Falklandy zakreslil na mapu sveta britský moreplavec John Davis v roku 1592, hoci Španieli tvrdia, že sa okolo nich preplavil už o 72 rokov skôr Esteban Gomez. Okolo roku 1600 sa na nich zastavil Holanďan Sebald de Weert a pod jeho menom sa potom uvádzali na mapách. Prielivom medzi dvoma najväčšími ostrovmi sa prvýkrát preplavil Angličan John Strong v roku 1690 a dal im súčasné meno po pokladníkovi anglického vojenského námorníctva s očividnou snahou si uňho „šplhnúť“.

Chladné ostrovy nelákali k osídleniu. Prví sa na nich usadili v roku 1764 Francúzi a nazvali si ich po svojom: Îles Malouines – Malvíny, keďže námorníci a rybári, ktorých sem priviezol slávny cestovateľ Louis Antoine de Bougainville pochádzali zväčša z bretonského prístavného mestečka Saint-Malo. Založili osadu Port Louis na východnom ostrove. O dva roky na západnom ostrove vznikla anglická osada Port Egmont, napriek tomu ostrovy zostali paradoxne oficiálne pod španielskou koloniálnou nadvládou a po rozpade ich ríše v roku 1820 prešli pod správu Argentíny, resp. jej predchodcu Spojených provincií Rio de la Plata. V roku 1833 sa na Falklandoch vylodili britskí vojaci a odvtedy sa stali jablkom sváru medzi britským kráľovstvom a Argentínou.

Vojna na „konci sveta”

Ani tomuto stratenému kútu na konci sveta sa nevyhli tragické udalosti 1. svetovej vojny, čoho dokladom je pomník na pamiatku víťaznej bitky Angličanov s Nemcami 8. decembra 1914, keď zničili flotilu pod velením grófa Maximiliána von Spee, ktorý v bitke zahynul. Z nemeckých lodí sa zachránil len krížnik Dresden, ktorý sa doplavil k pacifickým ostrovom Juana Fernadeza, kde ho potopili, aby sa nedostal do nepriateľských rúk.

V roku 1966 sa začali rokovania medzi Argentínou a Veľkou Britániou o ďalšom osude ostrovov. Nikam neviedli. V roku 1982 sa Argentína pokúsila vyriešiť tento problém vojenskou cestou. Asi pol stovky argentínskych vojakov sa 19. marca 1982 vylodilo na ostrove Južná Georgia a vztýčilo na ňom vlajku svojej krajiny. V druhý aprílový deň argentínske jednotky zaútočili na Port Stanley, hlavné mesto Falkland. Chránila ho malá posádka, ktorej odpor bol iba symbolický. Argentína vojnu nevyhlasovala, veď – podľa názoru jej predstaviteľov – boli jej vojaci na argentínskom území. Iný názor mali v Londýne a Bezpečnostná rada OSN, ktorá sa zišla hneď 3. apríla, rezolúciou č. 502 vyzvala Argentínu k stiahnutiu vojsk z Falklandských ostrovov. Márne, a tak 5. apríla z prístavu Portsmouth vyplával britský úderný zväz. 25. apríla Briti bez problémov obsadili Južnú Georgiu a 30. apríla začali britské bombardéry sériu náletov na argentínske pozície. Druhého mája po útoku britskej ponorky HMS Conqueror (S48) išiel ku dnu ľahký argentínsky krížnik ARA General Belgrano, o dva dni nato argentínska raketa zasiahla britský torpédoborec HMS Sheffield (D80), ktorý sa po šiestich dňoch potopil. V 21. májový deň sa vylodilo 4 000 britských vojakov v zátoke San Carlos a v prvý júnový deň ich podporilo ďalších 5 000. Bolo len otázkou času, kedy tieto elitné jednotky Argentínčanov vyženú. Boje o Port Stanley trvali do 14. júna, keď sa Britom podarilo zlomiť posledný argentínsky odpor. V bojoch zahynulo 649 argentínskych a 258 britských vojakov, počet zranených presiahol 1 800, veľké boli aj straty na bojovej leteckej a námornej technike.

Hoci vzťahy medzi európskou a juhoamerickou krajinou sa v podstate znormalizovali, Argentína neprestáva prehlasovať Malvíny za súčasť svojho územia, čo má zakotvené aj v ústave. Tohto roku sa Malvíny objavili na argentínskych bankovkách.

Obyvatelia Falklánd za svoj národný deň nepovažujú 2. apríl, ale 14. jún, teda deň ukončenia bojov. V referende v marci 2013, ktorého sa zúčastnilo 92 % oprávnených voličov, 1 649, teda 98,8 % z nich, bolo za zachovanie doterajšieho stavu, teda aby Falklandy zostali zámorským územím Veľkej Británie. Len traja hlasovali proti.

778 ostrovov so subantarktickým podnebím

Falklandy vyčnievajú z vôd južného Atlantiku asi 500 km od brehov Argentíny. V roku 1962 získali spolu s Grahamovou zemou, Južnými Orknejami a Južnými Shetlandami štatút Britského antarktického územia, ktoré sa rozčlenilo v roku 1985, keď dostali zvláštne postavenie Južná Georgia a Južné Sandwichove ostrovy.

Rozloha ostrovov je 12 173 km², hoci sa občas stretneme aj s vyšším číslom, a žije na nich asi 3 000 stálych obyvateľov s centrom v mestečku Port Stanley. Islanders, Ostrovania, nazývaní aj Kelpers, sú plnoprávnymi britskými občanmi.

Port Stanley

Súostrovie je zložené zo 778 ostrovov, z ktorých sú najväčšie Východný a Západný Falkland, oddelené prielivom. Okrem nich je obývaných – aspoň sezónne – ďalší tucet ostrovov: Steeple, Jason, Carcass, Saunders, Keppel, Pebble, Weddell, Speeedwell, George, Barren, Bleakon, Lively. Je to nehostinné územie a ak sa ho snažia Briti udržať, tak je to najmä z prestížnych dôvodov, keďže ide o strategické územie, hoci nezanedbateľný je aj fakt, že v ich okolí bol zaznamenaný z hľadiska ťažby zaujímavý výskyt ropy.

Reliéf sa zdvíha na Východnom ostrove do výšky 705 m n. m. horou Mount Usborne, hora Mount Adam na západnom ostrove je o 5 m nižšia. Vládne tam dážď a ľadový vietor, ktorý sa preháňa ponad krajinu vybrúsenú niekdajšími ľadovcami. Teploty vystupujú v južnom lete až k 30° C, v južnej zime klesajú k -10° C a zrážky dosahujú ročne okolo 500 mm. Napriek relatívne príjemne znejúcim číslam v subantarktickom veternom podnebí sa síce dá postaviť dom, ale už horšie je to s tým, aby sme pri ňom zasadili strom, ktorý by dokázal vyrásť do tradičnej výšky. Nečudo, veď len asi dvadsať dní v roku sa môže tamojšia príroda tešiť zo slnečných lúčov.

Vzácny vlk vyhynul

Prví osadníci sa zamerali na lov tuleňov pre tuk, ročne ich vystrieľali okolo pol milióna, čo viedlo takmer k ich vykynoženiu. V roku 1870 vytlačili z ostrovov tučniaky veľké (Aptenodytes patagonicus), ktoré sa však po rokoch našťastie na ostrovy vrátili.

Horšie dopadol warrah (Dusicyon australis), psovitá šelma, ktorá má vzdialených príbuzných na juhoamerickej pevnine. Na Falklandy sa dostal zrejme po pevnej zemi či skôr po ľade počas posledného pleistocénneho zaľadnenia. Do jeho línie patril aj pevninský druh Dusicyon avus, s ktorým sa rozišiel asi pred 16 000 rokmi, a ktorý vyhynul v Patagónii už pred 3 000 rokmi a na Ohňovej zemi asi pred 1 600 rokmi.

Unikátneho falklandského psa poznal už John Strong a zoznámil sa s ním aj Charles Darwin, ktorý sa na Falklandoch zastavil v roku 1833, plaviac sa okolo sveta na lodi Beagle. Už vtedy bol na Východnom Falklande veľmi vzácnym a aj na druhom z veľkých ostrovov jeho početnosť rapídne klesala, takže slávny prírodovedec predpovedal, že mu hrozí osud vtáka doda na Mauríciu, ktorého pre jeho dôverčivosť tiež mali ľudia za hlupáka, kým ho úplne nevykynožili. Žiaľ, Darwinova predtucha sa naplnila, chovatelia oviec psov nemilosrdne kántrili a posledný warrah zahynul v roku 1876. Snaha londýnskej ZOO o záchranu tohto druhu prišla už neskoro.

Pomenovanie warrah sa mu dostalo z indiánskeho jazyka guaraní, v ktorom slovko agaurá označuje líšku. Bieli osadníci ho posmešne nazvali „foolish dog of the south” – južným pochabým psom, keďže pred ľuďmi nejavil žiaden strach. (Napadla mi otázka, ktorú si položil slávny český fejtonista Jan Neruda: Ak sa niekto nebojí človeka, znamená to, že je hlupák?).

Vtáčí raj

Príroda – vzhľadom na jej odľahlosť od inej pevniny – má svojrázny charakter. Z vtáčej fauny hodno spomenúť albatrosa čiernobrvého (Thalassarche melanophrys), ktorý tu hniezdi asi v 400 000 pároch , čo je asi 60 % svetovej populácie. Okrem neho tu privádzajú na svet mláďatá aj ďalšie druhy týchto operených kráľov morí a oceánov, pričom niektorým z nich tiež zvoní umieračik. Príkladom môže byť albatros sivohlavý (Thalassarche chrysostoma). Na Falklandoch hniezdi alebo na ostrovy občas zaletí celkom deväť druhov albatrosov.

Okrem spomínaného kráľovského, patagónskeho, či veľkého tučniaka žije alebo sa vyskytne na Falklandoch ďalších 11 druhov týchto sympatických, no životne ohrozených nelietajúcich vtákov. Blízko ohrozenia sú najmä tučniak dvojpásy (Spheniscus magellanicus), tučniak bieloškvrnný (Pygoscellis papua), tučniak okatý (Pygoscellis adeliae), tučniak obrovský (Aptenodytes forsteri) a najmä tučniak štetinatý (Eudyptes sclateri). Ornitológovia zaznamenali na Falklandoch 230 druhov vtákov, väčšina z nich sem však len náhodne zaletí. Tri druhy sa na ostrovy dostali vďaka človeku: divá hus (Anser anser) a divá kačica (Anas platyrhynchos) a verný sprievodca človeka – vrabec domový (Passer domesticus). Unikátnym, endemickým druhom je kačka parníkovka prostredná (Tachyeres brachypterus). Príroda jej nadelila také krátke krídla, že nie je schopná opustiť rodné ostrovy. Pravda, bežný návštevník tento druh len ťažko odlíši od jej lietajúcej príbuznej parníkovky malej (Tachyeres patagonicus). K ohrozeným druhom patria aj niektoré víchrovníky, predovšetkým víchrovník tmavý (Puffinus griseus) a tajfúnik bielobruchý (Pterodroma incerta). Blízko ohrozenia je aj karakara červenobruchá (Phalcoboenus australis), ktorá patrí medzi sokolovité dravce. O močiarnici rašelinárke (Gallinago stricklandi) nemajú už ornitológovia dlhší čas žiadne správy.

Parníkovka prostredná je endemitom Faklandských ostrovov

Dvojmetrová tráva

Plazy ani obojžívelníky nemajú na Falklandoch šancu prežiť. V potokoch žije šesť druhov rýb, medzi nimi Aplochiton zebra (druh pstruha) a Galaxias maculatus. Vedci tu našli aj vyše 200 druhov hmyzu, 43 druhov pavúkov a 12 druhov červov.

Na ostrovoch dominujú trávy a papradie, z drevín sú tu domáce len dva druhy kríkov. Celkom tu narátali botanici 363 druhov rastlín. Národným kvetom ostrovov je pale maiden – „bledá deva” (Olsynium filifolium). Táto rastlinka z čeľade kosatcovitých (Iridaceae) dorastá do výšky 10 – 30 cm a v novembri zakvitne bielymi kvetmi. Pobrežie ostrovov lemovali trávnaté porasty lipnice tussac grass (Poa flabellata), ktorá dorastie do výšky dvoch, ba až štyroch metrov, ale ktoré už boli zväčša zlikvidované pastvou oviec.

Pale maiden – národný kvet Falklánd

Bohatý život na brehoch i vo vodách oceána

Od roku 2001 sa pokúšajú na ostrovoch o chov sobov. Pričinením človeka sa dostali na ostrovy aj zajace, kone, patagónska líška culpeo (Pseudalopex culpaeus) ako náhrada za vyhubeného warraha a chýbať nemôžu ďalší verní sprievodcovia človeka – potkany.

Z pôvodnej fauny cicavcov sa zachovali asi tri desiatky druhov. Medzi nimi je netopier Tadarida brasiliensis. Na pobreží môžeme pozorovať mäsožravé plutvonožce: dva druhy uškatcov (Arctocephalus australis a Otaria flavescens), štyri druhy tuleňov (Hydrurga leptonyx, Leptonychotes weddellii, Lobodon carcinophagus, Mirounga leonina), z nich posledný – tuleň alebo rypoš sloní – môže dorásť do dĺžky 6,5 m a do hmotnosti viac ako 4 tony.

V okolitých vodách žije asi 20 druhov veľrýb. Z nich sú nadmerným lovom ohrozené najmä vráskavce – menší, do 18 m dorastajúci vráskavec severný (Balaenoptera borealis) a najväčší žijúci cicavec vráskavec ozrutný (Balaenoptera musculus), veľryba, ktorá dorastie aj do vyše 30-metrovej dĺžky pri hmotnosti viac ako 100 ton. Rekordné údaje hovoria dokonca o 33,59 m a 181 tonách. Je priam neuveriteľné, že takýto obor dokáže plávať pomerne rýchlo – až 36 km/h.

Predovšetkým o viacerých druhoch delfínov, ktoré obývajú okolie Falklandských ostrovov, chýbajú hodnoverné informácie o ich skutočnej početnosti. Patrí k nim aj kosatka dravá (Orcinus orca).

Ovce, ale aj ropa

Hlavným zdrojom obživy obyvateľov je chov oviec (až okolo 700 000 kusov, z toho asi dve tretiny na Východnom ostrove, čiže na 1 obyvateľa pripadá viac ako 200-hlavé stádo). Na pastviny sa zmenilo viac ako 90 % plochy ostrovov. Ovčia vlna (2 000 ton ročne) sa vyváža na spracovanie do Veľkej Británie. Okrem toho sa ťaží a spracúva rašelina a zdrojom obživy je aj oceán s jeho rybím i veľrybím bohatstvom. Pod dnom šelfového mora boli zaznamenané veľké zásoby ropy, no ťažbu ovplyvňujú neurovnané britsko-argentínske vzťahy.

Pustá krajina s antarktickou vegetáciou a s malebnými fjordmi vábi cestovateľov dobrodružnejšej povahy. Ročne ich sem príde okolo 40 000. Tým najväčším lákadlom sú najmä kolónie tučniakov, tuleňov a iných zvierat, ktoré napriek zlým skúsenostiam dovolia človekovi, aby prišiel až do ich intímnej blízkosti. Predovšetkým kvôli vtáctvu sem mieria turistické výpravy v čase južného leta, teda od novembra do februára.

Foto: Shutterstock, MercoPress, The Telegraph, Otago Museum, Flickr, net.