Ako ministerka Luby prevracia rezort naruby – nachvíľu a nadarmo, ale nie zadarmo

Zdroj: TASR

V predchádzajúcej časti ste videli

Keď nastupovala devätnástka, mnohí sme si vraveli, že po pánovi Ďakujem, už nič tragikomickejšie nemôže prísť. Osemnástka mienila obdarovať naše školstvo najväčšou reformou za posledných 25 rokov. Obdarovala. Obrovským škandálom. Eurofondy na vedu a výskum sa mali kotúľať pofidérnym firmám, ktoré mali s výskumom pramálo spoločné. Medzinárodný trapas. Strata drahocenných eur. (300 miliónov) Nevadí. Slovenskému školstvu, šprintujúcemu tomu fínskemu oproti, to chýbať iste nebude. Ako toto číslo dopadlo? Vycedilo litre potu na poslednej tlačovke, vyjachtalo zo seba tri slová, podalo demisiu a poďakovalo ujovi Dankovi za príležitosť (obabrať rezort o pár mega na eurofondoch). Pýtate sa či bol Ďakujem potrestaný? Jasné. Veď za krádež, podvod či neschopnosť sa v našej krajine trestá. Sedí. Na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave.

Devätnástka

Podľa mojej mienky mala obrovskú výhodu. Nastúpila po Plavčanovi. Jeho orientácia v problematike školstva bola mizerná, presne tak ako jeho slovná zásoba, vystupovanie pred médiami, schopnosti, rozhodovanie. Prekročiť túto latku by skutočne nemalo byť žiadnym umením. Ujo Danko vsadil na opačný extrém. Ako sa však zdá, tento ťah na šachovnici politiky, nebol práve najmúdrejší. Pani ministerka má síce slovnú zásobu ako hrom, ale rozpráva príliš rýchlo a pre drvivú väčšinu národa absolútne nezrozumiteľne. Používa cudzie slová, medzi ktoré rada vkladá akože cool (ďalej len kúl) anglické slová. Zrejme v presvedčení, že jej myšlienky takto znejú múdro a kúl. Ako vravím, väčšina ľudí tomu čo ministerka hovorí vôbec nerozumie. Tí čo rozumejú  cudzím slovám sa chytajú za hlavy, lebo vedia, že niekedy tie akože múdre a kúl myšlienky nemajú ani hlavu ani pätu. Uznanie si zaslúži aj za to ako popracovala na svojom výzore. Pred médiami dôstojne reprezentuje SNS v rámci svojho rezortu. No reprezentuje tak aj samotné školstvo, vedu, výskum a šport? V jej vystúpeniach cítiť aroganciu a ješitnosť. Prečo sa vlastne zaoberáme tým, ako rozpráva, ako sa oblieka, ako pôsobí? No lebo ak by bola prínosom pre tento vyčerpaný, zbedačený a roky zanedbávaný rezort, ak by sme cítili snahu o pozitívne a hlavne efektívne zmeny, ak by bola jasná spolupatričnosť s ľuďmi, ktorí ho ešte ako tak držia nad vodou, tak by sme na to z vysoka s….i. Mohla by si dovoliť byť občas aj arogantná či ješitná, mohla by hovoriť aj mongolsky a byť oblečená ako hipisáčka. U devätnástky sú činy bohužiaľ presne také isté ako verbálny prejav. Takmer nikto im nerozumie.

Akreditačná komisia vs. akreditačná agentúra

Na Učiacom sa Slovensku sa malo pracovať do konca roka. V takej forme v akej ho predložili autori, nebolo údajne postačujúce. Materiál bolo potrebné rozpracovať na päť dvojročných akčných plánov. Prvý je v rokoch 2018/2019. Má sa zamerať na nastavenie prostredia a zmenu pravidiel, t.j. novelizáciu niektorých zákonov.(nevylučuje nový vysokoškolský zákon) V tomto období by mala vzniknúť akreditačná agentúra, ktorá nahradí doteraz pôsobiacu akreditačnú komisiu. O čo ide? O zbytočnosť, na ktorú je v rozpočte rezervovaných 800 miliónov Eur. Akreditačná komisia má 21 členov vymenovaných vládou po vyjadrení Rady VŠ a Rektorskej konferencie. Akreditačná agentúra má mať výkonnú radu so siedmimi členmi, ktorých vymenuje minister školstva. Len dvoch z nich navrhuje reprezentácia škôl a jedného študenti. Ministerka tvrdí, že to bude prvý krok k pozdvihnutiu úrovne hodnotenia vysokých škôl. Nie nebude. Akreditačnú komisiu máme. Hodnotí. Svoju prácu si robí. Tým, že premenujeme komisiu na agentúru sa nič nezmení. Ani tým, že ju bude menovať minister ako člen vlády. Ani zmenou počtu členov. Problém nie je v komisii, ale v tom, že školy, ktorým vyjde zlé hodnotenie skončia na záver v tom istom koši ako tie skutočne vynikajúce (postreh získaný z poslednej vykonanej komplexnej akreditácie vysokých škôl). Prečo? Lebo ľudia, ktorí ich založili v pomaly každej väčšej dedine, využívajú svoje či už bývalé, alebo súčasné kontakty na nátlakový lobbing. Nie v komisii. Je nutné zmeniť celkový systém financovania vysokých škôl. Tie výborné nech sú štátom dotované a podporované na inej úrovni ako tie, ktoré sa len tvária ako vysoké školy. Zrušenie jestvujúcej akreditačnej komisie a zriadenie v podstate toho istého s názvom agentúra je zbytočnosť, ktorá ukrojí z už aj tak podvyživeného rozpočtu pre školstvo 800 miliónov Eur.

Inštitút vzdelávacej politiky

Inštitút vzdelávacej politiky vznikol v roku 2013. Robil analýzy a prognózy. Tie mali slúžiť lepšiemu vzdelávaniu Slovákov. Mal výborné výsledky a fungoval ako málo čo na ministerstve. No u nás taká obyčaj, čo funguje to ,,dole daj,,. Takže zrušené k 1.1.2018. Z noci na ráno. Nečakane. Riaditeľ ide do paže a spolu s ním celý inštitút. Analytici presunutí pod Inštitút celoživotného vzdelávania. Neskôr tento krok späť vysvetlila tým, že na základe personálneho auditu, ktorý si dala urobiť, vznikla nová organizačná štruktúra. Jej cieľom je spraviť z ministerstva moderný a efektívny úrad. Ten má poskytovať dobrý servis občanom. Po vlne kritiky, 23.1.2018 ministerstvo potvrdilo, že samostatný analytický inštitút na rezorte školstva vznikne. Bude mať dokonca viac analytikov. Tak neviem či sa mi to zdá, ale ministerka zrušila fungujúce, aby zriadila to isté s väčším počtom zamestnancov a teda aj nákladmi. Koľko bude táto blbosť stáť? Ďalšie hlúpo vyhodené financie von oknom.

Komora

Nedávno sa nám dostal do rúk návrh zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch, v ktorom sa okrem iného píše aj o zriadení Slovenskej komory učiteľov. Pár dní na to vidím a hlavne počujem v správach ministerku a bossa školských odborov. Veď dobre, nič by na tom nebolo, keby sa obaja netvárili, ako ľudia po strate pamäti. Ministerka chce zriaďovať komoru učiteľov, hoci veľmi dobre vie, že už ju máme. Vie to aj pán Ondek. Je pravda, že nie je zriadená zákonom, ale jestvuje. Má svoju fungujúcu štruktúru, svojich členov. Je to dobrovoľná, nezisková, nepolitická organizácia. Členovia neplatia členské. Tento štát nestojí nič a napriek tomu funguje, plní svoju funkciu. Takže čo? No nič. Opäť sa tvári, že to čo existuje vlastne neexistuje a bolo by dobré, keby to už konečne aj v našich končinách existovalo. SKU, nie tá čo sa tvárime, že neexistuje, ale tá čo bude konečne existovať, bude zriadená zo zákona. Členstvo v komore by malo byť povinné pre všetkých pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov, ktorí sú zaradení do kariérového stupňa pedagogický zamestnanec s druhou atestáciou alebo odborný zamestnanec s druhou atestáciou. Samozrejme sa zavedú mesačné členské príspevky. Veľmi podobný model ako v odboroch. Áno, je to návrh. Ja sa však pýtam, prečo sa ministerka tvári, že SKU nemáme. Ďalej sa pýtam, ako si môže niekto v dnešnej dobe dovoliť nariadiť skupine zamestnancov povinnosť byť členom nejakej organizácie a platiť v nej členské príspevky?!

Toto je našťastie ešte len návrh sprostosti, ktorý dúfam neprejde. Teraz sú v móde konšpiračné teórie, tak aj ja dám jednu. Prezident existujúcej komory nie je naklonený myšlienkam a skutkom ministerky Lubyovej. Ona to vie, veď sa tým prezident netají. Otvorene ju kritizuje. Kritizuje aj bossa odborov. Čo teda? No nič. Do paže s ním. S ním aj s celou komorou. Zriadi sa nová a prezidentom bude napríklad taký Peťo Plavčan.

Experti z Fínska

Ja sa už tak veľmi teším na to, keď to tu budeme mať ako vo Fínsku. Rozpočet na školstvo ako vo Fínsku. Vybavenie škôl ako vo Fínsku. Materiálno- technické zabezpečenie ako vo Fínsku. Podmienky na prácu ako vo Fínsku. Platy ako vo Fínsku. Životnú úroveň ako vo Fínsku. Zdravé životné prostredie ako vo Fínsku. Finlandiu ako vo Fínsku. A ešte veľa vecí ako vo Fínsku. Verím, že keď budeme mať všetko ako vo Fínsku, tak aj z nás učiteľov sa stanú celkom iste slovenskí experti na fínske vzdelávanie.

Je pozoruhodné ako sa všetky diskusie ohľadne fiktívnej reformy školstva (žiadna sa nekoná)  naSmerovávajú k jedinému konštatovaniu. Máme nanič učiteľov. Nemoderných, neinovatívnych, starých. Nútia deti to a to. A memorovanie. A veľa úloh. A šťastie detí. A blablabla. Iste. Tieto drísty  nikoho nič nestoja. Majú nám  všetkým povedať, že reforma nie je o peniazoch, ale o učiteľoch. Preto vlastne od pádu komunizmu za pôsobenia devätnástich ministrov školstva k žiadnej reforme nedošlo. Choré. Áno choré, lebo zatiaľ čo kompetentní odmietajú priznať, že reformu nedokážu navrhnúť ani zrealizovať,  status učiteľa sa mení na chudáka, ktorý je úplne zbytočný, nakoľko nevie učiť. Zatiaľ čo vlády úspešne ignorujú potrebu naliať do školstva peniaze na moderné vybavenie, pomôcky, učebnice, platy, úroveň vedomostí našich žiakov padá voľným pádom. Prečo? Lebo v tomto chaose nie sú nastavené pravidlá, nefunguje systém a spoločnosť je nastavená na google. Učitelia sú pod tlakom, lebo osnovy a štandardy mu kážu jedno, rodičia ho presviedčajú, že to je proti šťastiu ich detí, vedenie školy žiada dodržovanie osnov, štandardov a plánov na jednej strane, na druhej má potrebu vyhovieť rodičom. Schizofrénia v ktorej učiteľ už nevie či je učiteľ, alebo moderátor, detská zdravotná sestra, alebo animátor. Jedni tvrdia, že učitelia deťom škodia, lámu ich detské duše, lebo im nevedia navodiť pocit šťastia v škole. Iní zas požadujú návrat k nárokom a prísnosti. Chaos v ktorom sa zmietajú ako učitelia, tak žiaci. Ak chceme mať opäť kvalitné školstvo, musíme sa prestať klamať tým, že vzdelávanie je hra. Nie je. Je to tvrdá práca na sebe. Presne tak ako u športovcov. Ak chcú byť dobrí a niečo dosiahnuť, musia tvrdo makať. Štát má vytvoriť podmienky. Od finančných, materiálno – technických až po metodické.

Nachvíľu a nadarmo

Sme svedkami vážnych, náročných, diplomatických a efektívnych rozhodnutí v rezorte školstva. Momentálne pod taktovkou čísla 19. Razantne ruší existujúce, aby mohla následne zriadiť v podstate to isté. Vlastne nie to isté. Podstatne drahšie. Všetci veľmi dobre vieme, že je to nachvíľu a nadarmo, len bohužiaľ nie zadarmo. Dvacina už čaká na striedačke. Tá vodu tiež nenamúti, iba ak by to bol expert z Fínska.

Pelle

Počúvať za dverami sa nepatrí. Odpočúvať tiež nie. Vyhrážať sa?! Kto to kedy videl?! Sliediť na FB?! Aké úbohé. Nosiť však pri sebe skladacie špáradlo v papieriku, je hlúposť. Odporúčam tie drevené v priesvitnom celofáne. Sú jasne identifikovateľné, navyše sa nimi lepšie špára ako s tými v papieriku(poskladanom).

Luc.