Denník N

Vstaň Slovensko a postav sa na pomoc mladým, ktorí chcú zmenu!

V nedávnom rozhovore na aktuálnu politickú tému bola položená otázka: „Prečo protestujú mladí ľudia?“ Odpoveď je jasná: „Lebo sú nespokojní so stavom niektorých verejných vecí, so stavom republiky.“ (Z latinčiny „res publica“ – vec verejná).

S čím sú teda nespokojní hlavne mladí ľudia? Zoznam je veľmi dlhý, pripomeňme si len pár vecí.

Sú nespokojní, lebo za dobrým vzdelaním musia chodiť mimo svoju obec a za prácou do zahraničia. Za všetkých jeden príklad. Istí rodičia sa rozhodli nedať svoje dve deti na základnú školu v obci, lebo ju hodne navštevuje na Slovensku „dlhodobo rasovo utláčaná“ početná menšina. Rodičia však zistili od priamych svedkov, že deti z menšiny berú (násilím) ostatným deťom jedlo, ktoré im dali rodičia a robia im aj iné nedobré veci, o ktorých veľmi nechceme verejne hovoriť. Preto ich deti museli základnú školu vychodiť v najbližšom meste.

Na strednú školu sa deti rozhodli chodiť rovnako v tom istom meste. Vzhľadom na výborné výsledky v štúdiu sa deti rozhodli ísť študovať ďalej a rozhodli si vybrať kvalitné vysokoškolské vzdelanie. Aj keď je na Slovensku vysokých škôl vzhľadom na malú populáciu dosť, na základe odporúčania školy a svojich starších spolužiakov sa však deti rozhodli odísť mimo Slovenskej republiky. Dôvodom bola ich neistota, či po skončení slovenskej školy im ich vzdelanie pomôže získať dobré zamestnanie a tiež neistota, či sa po škole vôbec dokážu na Slovensku zamestnať. Teraz sa v zahraničí úspešne venujú štúdiu a dokonca si popri štúdiu našli možnosť pracovať a získať tak prax.

Nuž, preto. Preto sú mladí ľudia v uliciach miest. A nielen na Slovensku. Sú to aj ich rovesníci, ktorí boli nútení opustiť rodnú obec, mesto, kraj a štát. Aby sa uplatnili. Aby nemuseli chodiť po úradoch „práce“, ktoré sú na Slovensku stále personálne poddimenzované, lebo len málo ľudí vydrží pozerať sa ako peniaze poctivých občanov, platcov daní, sú rozdeľované „utláčaným“ menšinám.

Videl som dnes na vlastné oči ako sa mladá mamička zastavila na rohu s maličkým, možno 5 ročným dieťaťom, so slovami: „Pozri sa, aké auto má tento! Ja chodím do práce každý deň a nemám na to, aby som si kúpila hoci aj najlacnejšie…“ Menovaný mladý pán (z utláčanej menšiny, vekom odhadom okolo 25 rokov) nasadal do bieleho BMW X-6. Musel som zastať a povedať jej: „Aj preto je, mladá pani, potrebné prísť na protest a postáť tam, aby Vás bolo vidno z Úradu vlády, parlamentu, aby ste tak vyjadrili svoju nespokojnosť s vecami verejnými.“

Takže preto. A nielen preto, ale aj kvôli iným zlým, pokazeným veciam v našom štáte sú a dúfam, že budú mladí ľudia stáť opakovane v uliciach slovenských miest, ale aj v uliciach miest po celom svete. Aby nemuseli o pár rokov všetci chodiť do ulíc, ale už len v Sydney, New Yorku, Londýne, skrátka vo vzdialených cudzích mestách, lebo na Slovensku už mladých ľudí asi zostane veľmi málo.

Poďme znova do ulíc, občania! Aj kvôli nim. Potrebujú nás. Podporme ich úprimnú snahu o zmenu vecí verejných a urobme zo Slovenska štát pre seba a najmä pre nich. Pre mladých ľudí, ktorí ešte Slovensko neopustili. Aj pre tých, ktorí museli odísť, ale odišli so Slovenskom vo svojich srdciach. Ja im už teraz za to skladám k nohám svoju veľkú úctu a velikánske „ĎAKUJEM!“

Teraz najčítanejšie

Vladimír Luterán

Verím. Verím, že na Slovensku je veľká väčšina slušných a poctivých občanov, ktorí chcú žiť v krajine, na ktorú môžu byť hrdí. Tak nech to dávajú najavo. Vždy keď je to nutné. Nech každý slobodne prednesie svoj postoj. Pokojne a rozvážne. Moje motto je: Hlas ľudu, hlas Boží.