Hviezdne piatky, ale aj politická bezradnosť organizátorov protestov
Myslím, že nik z generácie, ktorá stála na námestiach v novembri 89 neveril, že sa to bude musieť stať ešte raz a že sa to ešte raz môže niektorej z ďalších generácií podariť. Z tribún Nežnej revolúcie však zneli nielen slová oslobodenej pravdy a odhodlania, ale aj body politického programu.
Akokoľvek som nadšený masovými a pritom slušnými protestami občanov proti neuveriteľnej arogancii moci a ignorovaniu právneho štátu, mám pocit, že uviazli na námestiach. Organizátori sú už profesionálnejší a vznik občianskej platformy je záväzkom do budúcnosti, ale nestali sa reprezentáciou verejnosti a sila rozhorčených más asi vyprchá.
Zreteľne si to uvedomíme, keď si predstavíme, že Nežná revolúcia by zostala bez lídrov a vyjednávačov, ktorými sa stali ľudia z Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu.
Podľa mojich informácií sa organizátori platformy Za slušné Slovensko minulý štvrtok na stretnutí v Banskej Bystrici dohodli: „že sa nikdy nestanú politickou stranou“.
Ľudia vo VPN a OF v novembri 89 takú slobodu voľby nemali. Museli sa stať, a väčšina z nich sa i zo dňa na deň stala, politikmi. Keď sa potom niektorí, pred prvými slobodnými voľbami v júni 90 rozhodli nekandidovať a teda nepokračovať v politike, bolo to ich osobné rozhodnutie. Vyslúžili si tým odsúdenie za „zlyhanie elít“.
Porovnaniu Nežnej revolúcie v roku 1989 a dnešných protestov, sa skôr či neskôr nevyhneme. Vtedy šlo o zásadnú a takmer nepredstaviteľnú zmenu samotnej podstaty režimu, z komunistickej totality na pluralitnú demokraciu. Impulzom bolo násilie na študentoch. Odhodlanie a vytrvalosť más na námestiach sa stali neporaziteľnou silou. Nová politická reprezentácia musela vzniknúť.
Dnes vzniknúť nemusí. A preto sú odkazy pána Danka a Fica, aby sme neprotestovali na uliciach, založili si svoju stranu a vstúpili do politiky, rýdzou manipuláciou a zastieraním podstaty občianskych protestov. Ľudia na námestiach nedemonštrujú za právo vstúpiť do politiky, ale dožadujú sa zodpovedného výkonu ústavných funkcií od tých politikov, ktorých k tomu poverili svojim hlasom a ktorí sa zaviazali, že budú čo najlepšie, slušne a odborne viesť náš štát.
Myslím, že nik z generácie, ktorá stála na námestiach v novembri 89 neveril, že sa to bude musieť stať ešte raz a že sa to ešte raz môže niektorej z ďalších generácií podariť.
Ale študenti a mladí ľudia to dnes dokázali. Od protikorupčných pochodov získavali sympatie a podporu verejnosti. Ich odhodlanie postaviť sa oligarchom, mafii a špinavým praktikám skorumpovaných štátnych úradníkov, naplnilo nádejou a novou energiou celú spoločnosť.
Podaril sa im najväčší zázrak demokracie – zaplniť námestia miest desiatkami tisíc slušných ľudí, demonštrujúcich za spoločný záujem. Podarilo sa im prebudiť svedomie občianskej spoločnosti i keď dnes nejde o zvrhnutie režimu, čiže demokracie, ale prakticky o jej znovunastolenie. O vynútenie si dodržiavania pravidiel právneho štátu a spravodlivého poriadku pre všetkých. Poučení z čias komunizmu, mečiarizmu a ficizmu máme dosť.
Z tribún Nežnej revolúcie však zneli nielen slová oslobodenej pravdy a odhodlania, ale aj body politického programu. Týždeň po policajnom masakre mladých ľudí v Prahe, presne 25. novembra 1989, vydala Verejnosť proti násiliu a Koordinačný výbor slovenských vysokoškolákov legendárnych 12 bodov svojho politického programu. Všetky body (okrem odlúčenia cirkvi od štátu) sa podarilo splniť, dostať do zákonov a do programu vlády viac menej ešte pred slobodnými voľbami v júni 1990.
V marci 2018, sa impulzom pre masové zhromaždenia stalo opäť násilie na mladých ľuďoch. Ich smrť je symbolicky i v skutočnosti namierená proti slobode slova a proti túžbe po slušnej spoločnosti.
Organizátori protestov vystúpili z radov mladých ľudí v desiatkach miest a s absolútnym rešpektom všetkých nás ostatných, sa zriekli akéhokoľvek spojenia s politikmi. Udržali si nespochybniteľnú legitimitu. Vo svojich vyhláseniach sa prihlásili k dokončeniu cieľov Novembra 1989 a k očiste spoločnosti od korupcie.
Ale niekto tu výzvu dnes musí z dlažby námestí preniesť za stoly. Musí, pretože len protest nie je cieľom. Nastavovaný cieľ, čiže postupné odvolávanie jedného, druhého a ďalšieho a ďalšieho politika, nie je programom. A ako vidieť, naozaj to nestačí a neprináša očakávaný výsledok.
Ten niekto musí oprávnené požiadavky občanov preniesť z ulice do rokovacích miestností, pretože prezident svoje právomoci zatiaľ vyčerpal a znovu ich môže použiť len pri páde vlády alebo pri odhlasovaní predčasného ukončenia volebného obdobia parlamentu.
Nová demisia vlády, odstúpenie, či stiahnutie jednotlivých ministrov z vlády alebo hlasovanie poslancov – de facto za predčasné voľby – je možné dosiahnuť len nekompromisným vyjednávaním a tlakom na politikov. Zástupcovia námestí, organizátori, ktorí k tomu vytvorili skupiny a platformy, akými sú Za slušné Slovensko, Nie je nám to jedno alebo Chceme veriť v štát, na to majú legitimitu a zatiaľ aj dostatočnú podporu občanov.
Veci by sa pohli a prezident by znovu musel, či mohol, vstúpiť do diania.
Dnes idem s priateľmi pod vlajkou EU na námestie. Tak rád by som počul 12 alebo aspoň 5 bodov programu, ktorý žiadame od našich zástupcov presadiť vo vláde a v parlamente. Za očistu silových rezortov, za odstránenie korupcie z verejnej a štátnej správy, za kontrolu dotácií, za nezávislosť médií, za úradnícku vládu, za prípravu volieb…
