Denník N

Nie je škola ako škola

To boli časy…

Padla, ale nie, všetko je v poriadku, len pracovná doba sa dostala do finále. Dnes žiadne naťahovanie nebude, šéf je už od rána v obraze, občas treba riešiť aj vlastný život. Hromada papierov naukladaných na okraji stola sa jej vyškiera  do tváre, akoby hovorili, aj zajtra tu budeme. A čo teraz? Kaziť náladu si nebude, neprichádza do úvahy. Rýchle pohyby, papiere sú zarovnané, šup s nimi do zásuvky, hneď je to lepšie. Bŕ, ale je tá voda studená, ešte opláchnuť niekoľko šálok a už ju tu nič nedrží.

„Dovidenia,“ kričí s kabelkou prehodenou cez plece. Na odpoveď nečaká, cieľ je vytratiť sa čím skôr. Dolu schodmi, rýchle kroky smerujú k autu, ráno zostalo na začiatku ulice. Žiadny mercedes to nie je, ale odvezie a to je podstatné, kto by sa trepal autobusom. Svetlá blikajú, odomknuté, veci do kufra a šup za volant. Smerovka hovorí jasnou rečou, zabočiť doprava, potom ešte niekoľkokrát, také malé bludisko. Už je vonku, hlavná cesta prejazdná, len ten autobus, práve z neho vylieza záplava turistov. Nič komplikované, len keby poniektorí jedinci mali zipsovanie v krvi. Ale kdeže, čierny tereniak už sa tlačí, aj semafor stihne.

No nie, tá oranžová sa zvládnuť dala, z pusy vyletí niekoľko štipľavých slovíčok. Dopravná značka hlási štyridsiatku, najlepšie ju nevidieť, ale istota je istota, o policajtov v tomto čase nie je núdza. Krátky pohľad do spätného zrkadla, vzadu vozidlo autoškoly. To boli časy, spotené ruky na volante, trasúce sa kolená. Tachometer neoklameš, jasných štyridsať. Nevadí, autoškola pred ňou, výrazne sa vzďaľuje. Hlava sa krúti, možno keby za volantom nesedel žiak, ale jeho mladučká tvár povedľa inštruktora so šedivou hrivou hovorí za všetko. Kedysi aj autoškoly boli o inom.

Teraz najčítanejšie