Ako sa tu v Bratislave naťahujeme

Slušní policajti, posadnutosť health & safety, sir sem a sir tam, ale ruku na srdce: že ste v Británii si naplno uvedomíte, až keď čelíte dvom oddeleným kohútikom. Vynorím sa v Londýne a rozmýšľam, čo som tu vlastne chcem robiť.

Z veľkomiest, z tých naozaj veľkých, som mal vždy strach. Bál som sa samoty uprostred davu, pocitu, že sa v tom meste stratím, nie na mape, ale v živote. Vnútorný kompas sa pomätie, prestane fungovať, čo ak zrazu jedného dňa zistím, že už neviem kam a neviem, čo s tým: tu nie, späť sa nedá, tak kam vlastne? Pred očami príklady tých, ktorých vízie o lepšom živote v cudzine sa skončili práve takto a sami na to časom už aj zabudli.

Výhodou veľkého mesta je, že v ňom môžete všetko a každému je to jedno. Nevýhodou veľkého mesta je, že v ňom nemusíte nič a každému je to jedno. New Yorky a Londýny tohto sveta sú plné individualít a nikoho to nezaujíma. Také bežné ľudské strachy.

Hodiny trávim v kníhkupectvách, beriem do rúk nového Irvina Welsha a po dvoch minútach zisťujem, že mu už nerozumiem. Spisovatelia prichádzajú a ochádzajú, v istom veku splnia určitú úlohu a už sa nikdy nevrátia, tak Welsha pripisujem pod Ferlinghettiho, Kerouaca a Palahniuka. Bukowského nie, niekoľkokrát som mu dal šancu, a nikdy ma nepresvedčil.

Knihy vyberám a priebežne odkladám, po dvoch popoludniach skončím s deviatimi. Vydám sa dole ulicou, netuším, kam idem a som s tým spokojný, vyjdem na priestranstve, na vysokom stĺpe socha. Trafalgar, skonštatujem spokojne.

Je krásny a na londýnsku jar až príliš teplý deň, ľudia postávajú, posedávajú a ležia na tráve, kdesi obďaleč sa ktosi za niečo alebo proti niečomu nie veľmi úprimne zhromažďuje. Hudba. Usalaším sa, ľudia naokolo mi dávajú pocit, že v tom nie som sám.

http://www.youtube.com/watch?v=cYMCLz5PQVw

 

Prejdú dve hodiny, slnko zájde, pohnem sa ďalej. Na naozaj veľkých mestách je úžasné, že sa v nich v skutočnosti stratiť nedá: vždy sa túlam s vedomím, že skôr alebo neskôr natrafím na zastávku metra, z nej sa dostanem na ďalšiu a tam už budem vedieť, kde som. Myslím na to najlepšie z britskej hudby, Fitter Happier od Radiohead a Cheap od Suede. Space Oddity Davida Bowieho neviem už tretí deň dostať z hlavy.

A tak chodím – občas tam, kam idú všetci turisti, lebo všetci turisti sa predsa nemôžu mýliť, občas naschvál odbočím, lebo tam, kam idú všetci turisti, by som predsa nikdy nešiel. Každú chvíľu sa vynorí niečo, čo poznám, niečo, čo som už navštívil. Posledný výlet dopadol neslávne, v ten víkend zvolili Kotlebu. Utiekol som vtedy pred ním do vane a keď mal po zrátaní štyridsiatich percent stále obrovský náskok, skonštatoval som odtiaľ, že je to už s úplnou istotou v riti. Toto nikto neotočí.

Na taške, ktorú v kníhkupectve predávali, bolo napísané Emotional baggage, tak som ju na Trafalgare celú nechal, nie tašku, ale tú bagáž. Možno práve to som tu chcel robiť. Idem ďalej, parky nemajú konca, mladí aj starí hrajú futbal, popíjajú pivo. Zase si pripomeniem, že to je to, čo mi v Bratislave dlhodobo chýba: možnosť kultivovane nerobiť nič moc.

Občas, nie často, lebo som ten pocit v sebe potlačil, sa mi všetko v Bratislave zdá zúfalo jednotvárne. (Takmer) všetci sme tu Slováci, sami medzi sebou, sami pre seba. Chýba mi variabilita, chýbajú vplyvy a vône, cudzie jazyky v hromadnej doprave, iné farby v uliciach, iné chute v reštauráciách. Bratislava nie je vonkoncom nudná, je len srz-naskrz slovenská.

Chýbajú skutočné podnety, tak tí hlúpejší vo svojej obmedzenosti riešia hlúposti. Čo iné by robili, hlúpi ľudia vždy potrebujú nejakú vojnu, nejaký konflikt, v ktorom sa môžu postaviť na jednu zo strán a bojovať za svoju spravodlivú vec. Nedokážu si povedať, že na niektorých veciach môže aj absolútne nezáležať a tak tu riešia, kto je v Bratislave odkiaľ a kto je koľká generácia, zakladajú si na tom, kto je väčší patriot a kto je srdcom čím. Lebo to z nich asi robí lepších ľudí alebo tak nejako.

Prví ju na víkendy opúšťajú, aby sa vrátili nie domov, ale domov, druhí sa tešia, že tí prví odišli, lebo budú mať doma viac miesta a všetko je to nielen nepodstatné, ale ešte aj smiešne. Nie je to ani len poriadna búrka v pohári vody, skôr len taká bublinka, keď si vo vani no veď viete čo.

Sadnite si na Trafalgar Square, pozrite sa na tých ľudí a porozprávajte im o tom, že vaša bublinka smrdí menej, lebo ste odtiaľ a nie odtiaľ. Dobre ich pobavíte.