Denník N

Ako nám tu vzniká Smerácka diktatúra

Vládna schizofrénia pretrváva a kroky, ktoré vláda podniká, sú absolútny výsmech a pľuvanec nie len do tváre, ale do úst, spojený s nadávkami a fackou ako z treťotriedneho pornofilmu. Žiadny krôčik pre voliča, veľký krok pre diktatúru.

Každé ráno sa budím s tým, že ako prvé naslepo nahmatám telefón. Sú stále tam? Jasné, že hej. Hádam si nečakal niečo iné. Pozitívne však je, že sme tu aj my. A budeme tu. Vyzerá to tak, že tak skoro neodídu ani oni, ani my. Keby som bol obchodník, začal by som predávať piknikové koše a deky. Kto povedal, že na protestoch treba len stáť?

Vláda sa správa ako zlí predajcovia telekomunikačných spoločností. “Tu máte čo ste chceli babka. A tie ostatné veci na faktúre za sto EUR? Podpísali ste? Podpísali. Ďalší prosím.” Smeráci majú od prírody v krvi zavádzanie, podvody a nekompetentnosť, ale to, ako sa zachovali k požiadavkám ulice, to je čistý hnus velebnosti.

Polícia nám tu nielen v prípadoch korupcie na najvyšších miestach funguje menej, ako zakrývanie zväčšujúcej sa plešiny Paľa Haberu. Policajný prezident skartuje spisy, pozná sa s oligarchom tak, že vzájomne vedia svoje dátumy narodenia, nechal znehodnotiť miesto činu dvojnásobnej vraždy prítomnosťou nežiaducich osôb a stále sa tvári, že požiadavka na jeho odchod, ktorú skandujú na ulici desaťtisíce ľudí, je politická objednávka. To je tak, keď je niekto policajný prezident, ale v skutočnosti má ledva na to, aby bol klaun a aj to len kvôli priezvisku. Vláda aj tak nekoná a Gašpar je stále na svojom mieste, aj keď existuje viac ako päť miliónov ľudí, ktorí by dokázali túto prácu robiť lepšie. A to som nezarátal opice.

Nový minister vnútra je väčšie nič, ako je podľa Fica východné Slovensko. Jediné, čo doteraz spravil naozaj zodpovedne, je to, že si pred zrkadlom nacvičuje psí pohľad a skrčené obočie smutného šteňaťa. Pravdepodobne medzi pedikúrou a ničnerobením. Zatiaľ totiž v žiadnej funkcii nedokázal, že vie robiť niečo iné a aj v tejto funkcii je len preto, aby naťahoval čas.

Ministerka kultúry vie o kultúre ešte menej, ako ja tuším o nej. Kým ona o kultúre vie iba to, že je to cudzie slovo, ja o nej tuším, že je plagiátorka, robí čachre s bytmi pre sociálne slabšie rodiny a s bločkami jej to tiež veľmi nejde. (Pripravujem o pani ministerke nekultúry niekoľko blogov, kde sa týmto veciam budem rozsiahlo venovať). Človek, ktorý príde za prezidentom v gumákoch a ružovom saku nemôže byť nič iné, ako bežná stranícka nominácia. Najmä, keď má tento človek bez vkusu byť ministrom kultúry. Du blejt.

STV sa mení. Z výkladnej skrine verejnoprávnosti na čosi, čo cenzuruje obsah správ, zakazuje redaktorom nosiť odznaky a niečo, čo z pracovitých a čestných redaktorov robí nežiadúce osoby. Kto nesúhlasí, sú mu ukázané dvere. Vedúce pozície obsadili neschopáci z tlačových oddelení a jediné, čo títo ľudia vedia, je nosiť kávu a opakovať nezmysly, ktoré sú im nadiktované zvrchu.

Zasa idú po Špirkovi. Bolo by to smiešne, keby to nebolo tak strašne smutné. Ukazuje to len, že pod Smerom sú cenené úplne iné vlastnosti ako čestnosť a zmysel pre spravodlivosť.

Vláda sa miesto vyvodenia zodpovednosti rozhodla urobiť niečo úplne iné. Ovládnuť verejnoprávne médiá svojimi ľuďmi rovnako, ako čokoľvek. Okrem vonkajšieho nepriateľa našla aj vnútorného (ktokoľvek nesúhlasí predsa musí byť zaplatený zo zahraničia – viď Vaľová a jej vyjadrenia na adresu protestujúcich). Začína to ovládnutím médií a dosadzovaním straníckych podržtaškov na najvyššie miesta. Je na vracanie, ako sa taký Murín dokázal zapredať a pri prvej príležitosti prejsť na stranu vlády. Dokonca za situácie, keď takmer všetci zástupcovia umeleckej obce svorne žiadajú koniec Smeru. Zaradil sa tak ku Kulymu, Hammelovi, Tomečkovi a každému, komu nesmrdia prachy od krvi a od koksu.

Čo bude ďalej? Nepríjemnosti. Herci dostanú výpovede, moderátori pracovné ponuky na kuričov a vrátnikom. Čestní policajti pôjdu na dlažbu a politických protivníkov budú diskreditovať vymyslenými obvineniami, kým nás všetkých neznechutia a neprinútia nás sa zadariť do stáda ako ovce. Začínajú si myslieť, že sú zas za vodou. Nie sú a nesmieme im to prestať pripomínať. Ak máme byť ovce, buďme aspoň čierne.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Jakub Pohle

Som chudobník, prekladateľ, stand up komik, administrátor FB stránky Málo Cynizmu na toto mesto 3.0 a cynik.