Denník N

Ak je minulosť otvorenou otázkou, bude aj budúcnosť rovnako nejasná?

Svet je v troskách. Zmáha ho chudoba, nedostatok a strach. Len pred nedávnom sa skončila najväčšia katastrofa v ľudskej histórii – druhá svetová vojna. Porazená realita sa musí obnoviť zákonom. Najčastejšie skloňovanými pojmami sú vina a trest. Miestami sa však pomsta a spravodlivosť stávajú synonymami.

Víťazi vojny píšu novú históriu sveta. Často má atribúty veľkoleposti, ale občas sa dotýka pekla, pretože aj tie najušľachtilejšie ciele dokážu vydláždiť cestu do temnoty podsvetia. Veľmoci rozhodujú, súdia a snažia sa udržať opraty priľahlého vesmíru. Stále viac sa im však vzpiera tzv. tretí svet. Ten sa politicky vzmáha, cíti sa dospelý, ale zároveň prakticky dokazuje, že si nestihol osvojiť zručnosti zodpovednosti.

Štáty vznikajú a aj zanikajú. Medzi Východom a Západom sa začínajú rozdávať nové karty. Vzťahy sa postupne ochladzujú, no ešte stále sa zdá, že svet by mohol byť lepším a krajším miestom na život. Všetko je otvorené, pretože sa píše rok 1947. V tejto prítomnosti sa tvorí budúcnosť, a to aj napriek tomu, že ani v pohľade na nedávnu minulosť nevládne istota.

Ako by aj mohla? Veď predmetné dejiny sú relativizované ešte aj dnes, hoci v súčasnosti už máme aspoň zadefinované pojmy ako genocída, zločiny proti ľudskosti a mieru, či holokaust. Stalo sa tak ešte v predmetnom roku 1947, keď stále prebiehal Norimberský proces a OSN sa snažila už dva roky vštepovať svetovému spoločenstvu nové hodnoty.

Je to aj rok Marshallovho plánu a obnovy európskych ideálov. Vo virvare svetovej politiky sa pomaly rodí štát Izrael a s ním aj problémy blízkovýchodného teritória. Staré impéria sa rúcajú a indický subkontinent sa nekompromisne a v potokoch krvi rozpadáva na tri štáty. Pomedzi tieto zápasy a tragédie sa však kreuje aj moderná kultúra, umenie, móda a globálna ekonomika.

Práve do víru týchto udalostí priťahuje čitateľa švédska spisovateľka a novinárka Elisabeth Åsbrink. Robí to zaujímavým, nemoralizujúcim a nevnucujúcim sa spôsobom, a aj preto sa jej kniha s názvom 1947 číta vzrušujúco ako zápisník vlastného predka.

Je to presne ten typ literatúry o dejinách, ktorý je svižnou fúziou žánrov, a preto nie je nudnou faktografiou a zároveň ani prebujnenou esejou. Je ako kvalitný uchu lahodiaci pop, z ktorého si neodnášate iba estetický zážitok, ale aj poučenie.

Prosto presne ten typ artefaktu, ktorý sa skladá kúsok po kúsku, aby na konci skladačky vznikla mozaika alebo myšlienková mapa, ktorej základným kameňom je jeden konkrétny časový úsek. V tomto prípade je to jeden jediný rok sveta, ktorý Åsbrink rozdelila na mesiace a lokality.

Čas a priestor okrem toho osídlila reálnymi postavami, pričom pomedzi osudy slávnych osobností sa preplietajú aj dejiny „malých“ ľudí, na životoch ktorých sa ešte kontrastnejšie vynímajú všetky tie prednosti a symptómy rôznych -izmov dvadsiateho storočia.

Vznikol tak akoby diár sveta, v ktorom sú zapísané epizódy jedného roka, majúce však dosah aj na ďalšie pokolenia. Rok 1947 bol skutočne rokom, keď sa otvárala šachová partia dejín druhej polovice 20. storočia, s presahom aj do našej najživšej prítomnosti.

Elisabeth Åsbrink: 1947, Absynt 2018, Preklad:  Simona Jánošková

Teraz najčítanejšie