Denník N

Čítanie a písanie nám pomáha prijať skutočnosť

Milovať život, keď sa žiť nedá.

S Al-Orjwan Shurrab z projektu We Are Not Numbers (Nie sme čísla) som sa porozprávala o prebiehajúcich masových protestoch Palestínčanov, o živote v Gaze, o minulosti i o budúcnosti. 

Pre čo najlepšie priblíženie palestínskeho pohľadu na udalosti od roku 1948 som pri preklade zachovala dikciu pôvodného rozhovoru. Kým na Slovensku je vznik Izraela vnímaný pozitívne (napr. ako možnosť záchrany pred prenasledovaním v Európe), pre Palestínčanov vznik Izraela znamenal stratu domova, desiatky rokov vyhnanstva a okupácie. Počas palestínskej Nakby 700 000 palestínskych Arabov utieklo, resp. bolo vyhnaných zo svojich domovov bez možnosti návratu. V Palestíne je bežné, že ľudia vnímajú sionizmus ako protiklad judaizmu, na Slovensku je to inak. Takýchto rozdielov by sa dalo vymenovať viac. 

Pamätajte, že hovoríme o stále prebiehajúcej okupácii s množstvom obetí na životoch. Pásmo Gazy po 10 rokoch blokády nie je vhodné pre život. 

Verím, že pochopenie a uznanie krivdy, ktorá sa pôvodným obyvateľom historickej Palestíny deje, je dôležitým krokom pri každej snahe o vytvorenie spravodlivého mieru. Dialóg s Palestínčanmi je možný. Spolužitie s Palestínčanmi na základe rovnosti a vzájomného rešpektu je možné. Dúfam, že všetkých, ktorí s tým majú ťažkosti, dokážem povzbudiť k tomu, aby vnímali Palestínčanov ako sebe rovných partnerov, ako ľudí z mäsa a kostí. Tento prístup nám všetkým pomôže pripraviť sa na spoločnú budúcnosť Židov a Nežidov v historickej Palestíne. 

Na niektorých miestach som otázky a odpovede doplnila o linky, kde čitateľ môže o problematike zistiť viac. 

Žiješ v meste Gaza. Odkiaľ pôvodne pochádza tvoja rodina? Mala si možnosť navštíviť to miesto? 

Môj otec je pôvodne z Gazy. Jeho predkovia žili v Khan Younis, meste na juhu pásma Gazy, jeho rodina tam býva dodnes. Moja mama je utečenka. Jej rodina je z dediny Aaqer v blízkosti Haify.
Ja som sa narodila v Saudskej Arábii a prišli sme do Gazy v roku 2000, keď som mala iba 4 roky. Odvtedy som nikdy nebola mimo Gazy.

Al-Orjwan na proteste (foto FB)

Zúčastňuješ sa na Veľkom pochode návratu. Aké máš z neho dojmy?

Cením si, že táto mladá generácia má toľko entuziazmu a vlastenectva, keď celý svet vrátane arabských lídrov podporuje normalizáciu vzťahov s Izraelom. Som si tiež vedomá toho, že dopad tejto udalosti nemusí byť taký, ako všetci očakávame, ale musíme to skúsiť. Palestínčania v Gaze trpia 10-ročnou blokádou, ktorá trvá dodnes. Keď som prišla na hranicu Gazy, prekvapilo ma, koľko tam bolo ľudí, ich vek a spôsob, ako tam trávili čas. Videla som veľa starších ľudí a detí. Bola som veľmi hrdá, že som Palestínčanka z Gazy a že som mala šancu zúčastniť sa na tomto pochode. Čo ma tam skutočne zaujalo, bol otec, ktorý prišiel so svojou dcérou. Mala skoro 13 rokov. Pozerali sa na separačný plot a on jej vysvetľoval zemepis Palestíny, hovoril o meste, odkiaľ pochádza. Myslím, že je to veľmi efektívny spôsob, ako ukázať, že Palestínčania nikdy nezabudnú na svoju krajinu.

Čo žiadajú ľudia na Veľkom pochode návratu? Proti čomu a za čo protestujú?

Protestujú proti izraelskej okupácii ich územia od roku 1967. Je sedemdesiate výročie palestínskej katastrofy – Nakby. Tieto dni si ľudia zvolili ako spomienku na zabitie 6 Palestínčanov, ktorí v roku 1976 protestovali proti skonfiškovaniu ich pôdy Izraelom.  Vyzývajú svet, aby zrealizoval rezolúciu OSN (III), ktorá hovorí: utečencom, ktorí sa chcú vrátiť do svojich domovov a žiť v mieri so svojimi susedmi by to malo byť umožnené v čo najskoršom možnom termíne“ a že: „za majetok tých, ktorí sa rozhodli nevrátiť, a za stratu alebo
poškodenie majetku by mala byť vyplatená kompenzácia čo by podľa zásad medzinárodného práva a spravodlivosti malo byť dané do poriadku vládami alebo autoritami za to zodpovednými.

Požadujú svoje právo na návrat.

Čo robia demonštranti na pochode? Môžeš opísať atmosféru, ktorú si tam zažila?

Je naozaj zábavné vidieť, ako sa ľudia v Gaze dokážu so všetkým vyrovnať. Malé deti sa hrali, v rukách mali palestínske vlajky. Staré ženy z diaľky pozorovali mladých. Niektoré rodiny sedeli na zemi, rozprávali sa, jedli, vyšívali, štrikovali, čítali knihy. Niektoré dievčatá si v školských uniformách písali domáce úlohy a učili sa. Mladí ľudia stáli ďaleko od plota na kopcoch, aby videli, čo je za ním. Niektorí behali a kričali, vždy keď bolo počuť streľbu. Veľa novinárov s fotoaparátmi, kamerami a inými vecami. Okolo nich bolo veľa detí a mladých ľudí. Dym z pneumatík bol pri plote veľmi hustý a mladí pravidelne zapaľovali nové pneumatiky. Všetci ľudia mali so sebou mobily, fotili a natáčali, čo sa robí,  keď bol niekto zranený alebo zabitý. Zabavila som sa na tom, ako ľudia využili toto stretnutie. Niektorí zriadili malé bistrá alebo reštaurácie, aby mohli demonštrantom ponúkať jedlo a pitie.

Veľký pochod návratu (foto: Al-Orjwan Shurrab)

Minulý rok OSN vyhlásila pásmo Gazy za neobývateľné. Aké sú najväčšie problémy, ktorým dnes Palestínčania v Gaze čelia? 

Elektrická kríza je najväčší problém, ktorým ľudia v Gaze trpia. Počas takých dní máme 2-4 hodiny elektriny denne. Zasahuje to všetky oblasti života, vrátane zdravotnej starostlivosti. Od polovice apríla 2017 Gaza trpí naliehavou elektrickou krízou, keď hlavné dodávky elektriny boli obmedzené na 6 hodín denne, občas len na 3-4 hodiny. Okrem obmedzenia dodávok je aj ich načasovanie stále menej spoľahlivé. Niekedy sa stane, že elektrina naskočí uprostred noci alebo sila prúdu má rôzne výkyvy. Poškodzuje to elektrické prístroje, nedajú sa naplánovať činnosti, pri ktorých je potrebná dodávka elektriny.

Ľudia v Gaze milujú život. To je jediný dôvod, prečo žijú, keď život nie je možný.

Narodila si sa v roku 1995. Vieš porovnať život v Gaze pred začiatkom blokády a teraz? Čo sa zmenilo? 

Narodila som sa v Saudskej Arábii, moja rodina sem prišla, keď som mala 4 roky. Nedokážem porovnať život pred začiatkom blokády a dnes, pretože som situáciu začal vnímať až po tom, ako Hamas ovládol Gazu. Predtým som bola malá. Ale keďže si z toho obdobia nepamätám žiadne ťažkosti, som si istá, že sme ich nemali. Jediná vec, na ktorú nemôžem zabudnúť, je izraelský checkpoint medzi Gazou a Khan Younis, ktorý tam bol do odchodu Izraelčanov z Gazy v roku 2005 (ide o vysťahovanie ilegálnych osadníkov, pozn. B.W.). Od roku 2007 každá maličkosť v našom živote je problém a utrpenie. Na začiatku bolo zníženie miezd a nestabilný príjem. Pre blokádu trpím, lebo nemôžem cestovať a študovať v zahraničí. Chcem získať magisterský titul, no pre nestabilný život, nízky príjem a blokádu to nikdy nebudem môcť spraviť.

Ako vyzerá bežný deň v tvojom živote? 

Vyštudovala som anglickú literatúru. Pred dvomi mesiacmi som promovala na Islamskej univerzite v Gaze. Stále si hľadám prácu. Miera nezamestnanosti mladých ľudí je v Gaze 64%. Je to nočná mora, z ktorej sa chcem prebudiť. Keď si pomyslím na tých, čo skončili školu pred 2 alebo 3 rokmi alebo ešte dávnejšie a tiež si doteraz nenašli zamestnanie, mám strach, že budem mať rovnaký život a zabudnem, čo som sa naučila. Štúdium som ukončila s priemerom známok 91.59%. Rok a pol som ako dobrovoľníčka pôsobila ako prekladateľka a projektová manažérka v miestnej neziskovej organizácii. Teraz väčšinu času píšem o udalostiach v Gaze. Zúčastnila som sa na projekte palestínskej mládežníckej tlačovej agentúry, ktorý realizuje organizácia We Are Not Numbers a ktorý je financovaný konzulátom USA. Píšem články o politických a spoločenských problémoch v Gaze.

Aký bol tvoj najhorší a najkrajší zážitok v živote? 

Veľmi sa nezapájam do politického a spoločenského života v Gaze. Všetok čas trávim so svojou rodinou. Najkrajším zážitkom je účasť na Veľkom pochode návratu. Dalo mi to pocit, ktorý som predtým nikdy nezažila. Byť súčasťou takej udalosti je výnimočné. Neviem presne, ktorý bol môj najhroznejší zážitok, pretože ich je veľa. Teraz mám veľmi náročné obdobie. Je veľmi zlý pocit vidieť, že nedokážete nič vytvoriť.

Máš v Gaze miesto, ktoré miluješ? Čo je to? 

Jediné miesto, ktoré mám rada, je more. Je mi príjemne, keď sedím na piesku. Al-Mena, morský prístav v Gaze, je ďalšie miesto, kam rada chodím.

Aké máš záľuby? 

Rada čítam arabskú literatúru a správy po anglicky. Rada píšem príbehy, reportáže a literárne diela v týchto dvoch jazykoch. Viem dobre kresliť. Keď som deprimovaná, vždy kreslím.

Hovoríš – písanie je nástroj na uskutočnenie politických a sociálnych zmien na svete. Píšeš aj sama prózu a poéziu? 

Napísala som po arabsky niekoľko textov, poviedok a dve básne. V rámci projektu v spolupráci s Carol College v USA som napísala aj dve poviedky v angličtine. Podľa mňa písanie tiež slúži na vyjadrenie našich pocitov a pomáha nám prijať skutočnosť.

Máš obľúbenú knihu alebo obľúbeného autora, ktorý ťa inšpiruje? 

Páčia sa mi knihy palestínskeho spisovateľa Ghassana Kanafaniho. Čítala som ich, keď som mala deväť rokov. Napísal veľa poviedok, básní, hier a románov. Mám rada jeho poviedku Návrat do Haify a novelu All That´s Left to You, kde sa inšpiroval románom Williama Faulknera Bľabot a bes. Písal aj o literatúre odporu, jeho knihy pomáhajú palestínskym spisovateľom a novinárom odporovať prostredníctvom slov. Veľa jeho kníh sa venuje palestínskym témam a opisuje život palestínskej rodiny.

Píšeš pre projekt We Are Not Numbers (Nie sme čísla). Ako naň ľudia reagujú? Vieš o nejakých reakciách od Izraelčanov?

Do tohto projektu som sa zapojila nedávno, preto neviem, čo si myslia ľudia a neviem ani o reakciách od Izraelčanov.

Tím We Are Not Numbers na piatkovom proteste
(zdroj: FB We Are Not Numbers)

Študovala si na univerzite anglickú literatúru, ale ako veľa mladých ľudí si si nenašla prácu. Ako sa mladí Palestínčania vyrovnávajú s nezamestnanosťou? 

Väčšina z nich sa s tým vyrovnať nedokáže. Život tu je trošku iný, pretože žijeme až do svadby s rodičmi. Mladí ľudia bez práce žijú so svojimi rodinami a platia za nich rodičia. Viem, že to nie je dobre, ale nedá sa to zmeniť. Niektorí mladí muži pracujú v reštauráciách, v obchodoch, v supermarketoch alebo ako taxikári. Pre dievča sú tieto veci v takejto konzervatívnej spoločnosti neprijateľné.

Čo robia ľudia v Gaze, aby „zabudli“ na okupáciu a vniesli do života pocit „normálnosti“? 

Pre ťažký život, ktorý máme, je dnes naozaj zložité na okupáciu zabudnúť. Ako som už povedala, tento národ miluje život a robíme všetko pre to, aby sme si užili, čo máme. Podľa mňa v takej konzervatívnej spoločnosti najdôležitejšia vec, ktorú máme, je naša islamská viera. Veríme, že nám Alah pomôže, ochráni našu krajinu a že sa tento život skôr či neskôr zlepší. Veríme, že ľudia, ktorých zabili izraelské okupačné sily, sa po smrti dostanú do neba. Ďalšia dôležitá vec je, že podľa nás muslimov Alah je jediný, ktorý rozhoduje o rozdelení peňazí medzi jeho stvorenie. Preto sa stále modlíme a prosíme Alaha, aby nám pomohol prekonať výzvy, ktorým čelíme.

Máš možnosť komunikovať s Palestínčanmi mimo Gazy? 

Toto je vďaka internetovému pripojeniu a sociálnym sieťam veľmi ľahké. Väčšinou sa rozprávam so strýkami v Saudskej Arábii.

Ako dobrovoľníčka si spolupracovala na knihe o palestínskej katastrofe, Nakbe. Ako si ľudia v Gaze spomínajú na vyhnanie z vlasti? 

Stará generácia stále rozpráva o vyhnaní a o tom, ako izraelské okupačné sily skonfiškovali ich domy. Palestínski starí rodičia zvyčajne zhromaždia svoje deti a vnúčatá, aby im porozprávali o týchto historických udalostiach. Aj v škole máme hodiny, kde sa učíme o svojej krajine a o tom, ako vznikol Izrael. Nenájdete palestínske dieťa, ktoré by nepoznalo aspoň jeden príbeh o palestínskej Nakbe. Existuje aj veľa kníh, časopisov, filmov, hier a iných aktivít, zaoberajúcich sa historickým pozadím izraelsko-palestínskeho konfliktu.

Čo sa palestínske deti pýtajú svojich starých rodičov o Nakbe? 

Toto slovo môžu začuť na ulici alebo kdekoľvek inde, preto sa budú pýtať na ten pojem a jeho význam. Niektoré deti sa pýtajú na mesto, odkiaľ pochádzajú ich starí rodičia a prečo ho nemôžu navštíviť. Pýtajú sa na konflikt medzi nami a Izraelom. Gazu zasiahli 3 izraelské útoky a tie deti ich zažili. Pýtajú sa, aká bola príčina týchto udalostí. Rodičov sa môžu pýtať na fotky palestínskych mučeníkov na uliciach – kto sú to a prečo ich zabili? Pravdepodobne sa pýtajú na význam slova utečenec, keďže 70% obyvateľov Gazy sú utečenci, zvyšok ľudí z Gazy pochádza. Deti sú vo veľmi útlom veku vystavované výrazu utečenec, pretože sú rozdelené do škôl UNRWA (Úrad OSN pre palestínskych utečencov na Blízkom východe, pozn. B.W.) – tie sú len pre utečencov – a do vládnych škol, čo prijímajú utečencov aj iné deti z mesta.

Čo by mali izraelskí Židia alebo ľudia, ktorí nie sú Palestínčania, urobiť, aby porozumeli Nakbe? Čo by si povedala Izraelčanovi, ktorý tvrdí, že toto je jeho krajina?

Môžem povedať, že Palestína patrí Palestínčanom. Patrí židom, kresťanom a muslimom. Nikto z nich nemá právo zabiť alebo vyhnať druhého. Každý, kto študuje históriu, zistí, že ľudia, čo žijú v Izraeli, nie sú palestínski židia. Celý svet vie, že sú Európania a prišli z Poľska a iných krajín. Aj keby som chcela veriť, že im Boh dal túto zem, neuverím tomu. Boh im nekáže, aby zabíjali Palestínčanov, ani aby im kradli pôdu. Toto je politický konflikt a nikdy nebude náboženský, pretože muslimovia a židia poznajú tieto fakty, zatiaľ čo sionistickí osadníci sa ich usilujú zatajiť s cieľom zabiť všetkých Palestínčanov.

Aké je podľa teba riešenie konfliktu v Palestíne? 

Nikdy nebudem podporovať dvojštátne riešenie. Nehovorím, že by bolo treba izraelských sionistov zabíjať, ale musia sa vrátiť do krajín, odkiaľ prišli. Táto krajina patrí Palestínčanom bez ohľadu na vierovyznanie. Viem, že sa to nikdy nestane, lebo celý svet podporuje túto okupáciu. Teraz všetci vidíme, že z Palestíny sa stala Gaza, kým zvyšok našej krajiny sa nazýva Izrael a bol darovaný ľuďom, ktorí tam nikdy predtým nežili. Toto je nezmysel, je iracionálne darovať takmer celú krajinu tým, čo ju ukradli a čo zabíjali vašich ľudí.

Aký je tvoj názor na jeden štát s rovnakými právami pre všetkých? Teda, že Izraelčania neodídu, ale Palestínčania získajú rovnaké práva, právo na návrat, volebné právo, vráti sa im majetok alebo dostanú odškodnenie. Vieš si to predstaviť ako riešenie? 

Podľa mňa to nie je riešenie, lebo Izrael nikdy Palestínčanom nedá rovnaké práva. Vidíme to podľa toho, že sa k nim na okupovaných územiach správa ako k ľuďom druhej kategórie.

Čo si ľudia v Gaze myslia o hnutí BDS (kampani za bojkot, zrušenie investícii a sankcie voči Izraelu, s cieľom ukončiť okupáciu a apartheid, pozn. B.W.)? 

O tomto som sa vlastne nikdy s nikým nerozprávala, ani som nikoho o tom nepočula hovoriť. Neviem, prečo to tak je, možno preto, že málo komunikujem s inými ľuďmi.

Verím, že také hnutia sú potrebné, aby zvyšovali povedomie ľudí na celom svete o palestínskych právach a o tom, ako sú Palestínčania utláčaní. Nezdá sa mi, že tieto hnutia dosiahnu niečo viac, pokiaľ ide o politickú zmenu, kým bude Izrael mať medzinárodnú podporu.

Vážim si toto hnutie a iné občianske kampane, ktoré požadujú ľudské práva a práva pre utláčaných. Môže to byť dobrý základ pre oslobodenie.

Ako vieš, BDS chce bojkotom a sankciami vytvoriť tlak na udelenie rovnakých práv všetkým. 

Jediným riešením je, že osadníci z tohto územia odídu a Židia dostanú rovnaké práva pod palestínskou vládou. Povedala som, že si vážim toto hnutie a iné podobné hnutia za to, že šíria informácie medzi ľuďmi vo svete.

Myslíš si, že izraelskí sionisti, ktorí akceptujú, že budú žiť s Palestínčanmi ako rovní s rovnými a nebudú ich utláčať, môžu v Palestíne ostať? Mnohí sa tam narodili a inú krajinu nemajú. 

Keď príjmu, že Palestína je pre Palestínčanov, môžu žiť s nami tak, ako v iných štátoch žijú ľudia z  rôznych krajín.

Čo pre teba znamená byť Palestínčankou? 

Skutočne milujem Gazu. Mojím želaním je vidieť Palestínu. Som veľmi hrdá na to, že som Palestínčanka a neviem si predstaviť, že by som sa narodila s nejakou inou národnosťou. Milujem svoj národ a miesto, kde žijem. Celý svet je proti nám, pretože sme Palestínčania, ale ja budem vždy hrdá, že som Palestínčanka.

Ako si Palestínčania v Gaze uchovávajú svoje dedičstvo? Je niečo, čo je „typicky palestínske“?

Existuje veľa typických palestínskych vecí, napríklad vyšívaný ženský kroj, keďže každá dedina v Palestíne má svoj vlastný kroj so špecifickými farbami. Jedlo, čo varíme, napr. musakhan, maqluba, humus, maftoul a veľa iných jedál, ktoré sú známe ako palestínske. Tradičný tanec dabka, ktorý otvára všetky udalosti a slávnosti. A potom kufíja, ktorú nosia deti a mladí, ale aj starí ľudia.

Veľký pochod návratu (foto: Al-Orjwan Shurrab)

O čom v živote snívaš, čo by si chcela dosiahnuť? 

Chcem na zahraničnej univerzite získať magisterský titul zo žurnalistiky. Tento predmet som si zvolila iba preto, aby som sa zlepšila v písaní a aby som profesionálne vo svojom druhom jazyku mohla informovať o tom, čo sa deje Palestínčanom v Gaze a v celom svete. Podľa môjho názoru spravodajstvo západných médii je zaujaté a najdôležitejšie médiá ovplyvňuje izraelská vláda. Preto prevláda izraelský uhol pohľadu a palestínske príbehy zostávajú skryté.

Kde nachádzaš nádej a motiváciu? 

Na prvom mieste v modlitbách a aj u mojej mamy. Vždy, keď mám depresiu, idem sa s ňou porozprávať, to mi poskytne úľavu. Ona ma vždy podporuje, aby som robila čokoľvek, čo chcem. Moja mama, moja mladšia sestra a dve ďalšie priateľky sú jediným zdrojom šťastia v mojom živote.

Teraz najčítanejšie