BLOG
Irena Bihariová
Irena Bihariová
21 810

Pochopiť matrix rómskej osady nie je ľahké

Vždy si pred návštevou osady poviem, že už ma konfrontácia s ich biedou nemá čím zaskočiť. Veď za tie roky som ich videla toľkokrát, že si snáď dokážem udržať profesionálny odstup. Poviete si, že veď čo také tam možno nájsť…než to, čo pozná aj ten, kto do osady nikdy nevošiel: hlinené a plechové domy, z ktorých padá stena, ušliapané blatové chodníky olemované odpadkami a tucty bosých detí, ktoré nesú na rukách svoje deti.  Keď som pred pár dňami vošla do osady v Kojaticiach, vyzeralo to na prvý pohľad rovnako. Prvú minútu som si ten profesionálny odstup ešte držala. V druhej minúte mi už vybehli slzy a ostala som rovnako usoplená, ako to malé rómske dievča, ktoré nám prišlo oproti a ktorému som v popude svojho smiešneho záchranárskeho humanizmu podávala svoj nedojedený oškvarkový pagáč. Svoje profesionálne zlyhanie v podobe nezvládnutej emócie som ukryla za slnečné okuliare. Nechcela som, aby môj emočný svet zazreli „zvnútra“. Presne tak, ako my nechceme vidieť, ako vyzerá „zvnútra“ ten ich, hoci ho roky zvonku pozorujeme a myslíme si, že o ňom už vieme všetko.

Tento long read nebude o tom, čo je o rómskych osadách známe aj tým, ktorí do nich nikdy nevkročili: že v mnohých z nich naozaj fungujú sociálne patológie. Že v nich žijú niektorí ľudia, ktorí naozaj obťažujú svojim správaním a ubližujú násilnosťami. Že toto prostredie produkuje všakovaké anomálie a dostáva majoritu do osobných aj spoločenských problémov: od skorej pôrodnosti, cez drogovú závislosť, až po kriminalitu. Toto všetko vidíme, pozorujeme a zažívame, a nikto príčetný by si to nedovolil spochybniť. Napriek tomu nie sme schopní preniknúť do matrixu rómskej osady hlbšie a pochopiť, prečo to tak je. A z čoho je utkaná hranica medzi našimi svetmi.

Cesta k odpovediam je podobná, ako pri hre so zrakovými ilúziami: vidíte obrázok, na ktorom je zreteľných 5 štvorcov. Isteže vidíte 5 štvorcov. Je to objektívna realita. Rovnako, ako tá, v ktorej mnohí Rómovia z osád nemajú pracovné návyky, rodia deti v nízkom veku a časť z nich sa živí kriminalitou. Potom vám niekto ukáže, že keď tie čiary prestanete vidieť len ako čiary a izolované štvorce, zrazu si všimnete si, že na obrázku je v skutočnosti šachovnica. Alebo nejaká iná vec, ktorá vás dovtedy vôbec nenapadla. To, čo ma v Kojaticiach dojalo, nebol pohľad na päť štvorcov. Tie sme videli všetci už tisíckrát. Dotknúť sa vás dokážu až v momente, keď sa vám pred zrakom rozprestrie šachovnica.

Kto je neprispôsobivý?

Kojatická osada patrí k tým,  ktorú v pracovnom žargóne označujeme za jednu z tých „ťažších“. V porovnaní s inými osadami je v nej totiž prítomná jedna z najextrémnejších foriem biedy. Pozorujem tamojšie deti a hlavou mi behajú samé bizarnosti. Asi na zvýraznenie toho kolosálneho rozdielu dvoch svetov a absurdnosti kritérií, ktorými hodnotíme ten ich:  ako sa dá na mieste, kde nie je voda či elektrika, uvariť sunar? Ako tu funguje dlhodobé kojenie, bez osvety a podpory laktačných poradkýň? Čo tu potom tie bábätka vlastne pijú? Čo jedia v čase, keď majú dostávať prvé príkrmy? Kde sa naučia štvornožkovať, keď je všade blato? Ako im dávkujú lieky, keď takmer nikto z osady nevie čítať?

Spomenula som si, ako ma ubíjalo neustále prebaľovanie mojich dvoch detí. Ak by ma nechali v osade, kde treba denne prať v studenom potoku haldy handerných plienok (a oblečenie po celej rodine), prisahám, že sa v tom potoku radšej utopím. Spomenula som si aj na to, aké náročné to bolo, keď som musela zniesť schodiskom obe deti na rukách do kočikárne – novorodencovi bolo treba podopierať hlavičku a popri tom udržať 10 kilové batoľa na rukách. Vydesila ma predstava, že by som sa mala takto presúvať  s obomi deťmi na rukách, niekoľko kilometrov v zime pešo, bez auta či kočíku, len aby som odviedla do školy ostatné deti. Buď by ma zavreli do basy za to, že som tie mladšie nechala doma samé, alebo za to, že som tie staršie neposlala do školy. Zvykneme hovoriť, Rómovia nám nevadia pre farbu pleti, ale preto, že sú neprispôsobiví. Lenže to sme aj my. Ani my by sa nevedeli prispôsobiť podmienkam, v ktorých zas žijú oni.

Zároveň som si uvedomila, prečo je v pre nich klanová spolupráca a kolektívna kultúra taká dôležitá. Síce ich brzdí v autonómnom rozvoji, no bez nej by neprežili vôbec. Zdieľaná domácnosť, prekračujúca pravidlá súkromia nukleárnej rodiny a individuálneho snaženia, v skutočnosti nie je ani tak vecou kultúry, ako nevyhnutnou súčasťou stratégie prežitia. Naozaj sú v tomto kontexte Rómovia neprispôsobiví, keď za ten svet „nedokážu pochopiť“ a akceptovať systém individuálneho snaženia? Čo ak je to naopak? Čo ak je dôkazom ich prispôsobivosti práve to, že dokázali udržať pri živote dávno prekonaný systém kolektívnej kultúry a tým dosiahnuť, aby prežili aj v extrémnych podmienkach? Vidíme štvorce, alebo šachovnicu?

Odlišné životné podmienky, odlišné stratégie prežitia.  

V tomto momente mnohí z vás vyslovujú výčitku, na čo si robia toľko detí, keď sa o ne nedokážu postarať. Keď z nich vyrastá nevzdelaná generácia, odkázaná prežívať v chudobe. Samozrejme,  je to relevantná poznámka. Avšak posúdiť, aké modely prežitia (dostupné osade) možno uznať za racionálne, bude znovu len výsledkom hry s optikou.

Okrem prozaických dôvodov (neexistencia sexuálnej výchovy, obmedzený prístup k antikoncepcii) musíme pripustiť fakt, že rómske dievča v osade nemá čo umiestniť na svoju timeline. Nemôže si tam naplánovať kariéru, kurzy angličtiny, cestovanie či štúdium v zahraničí. Jediný medzník, ktorým sa zásadne mení jej život na „pred tým“ a „potom“, je len okamih materstva. Druhým, oveľa zložitejším faktorom je to, že kritérium, ktorým hodnotíme úspešnosť jej života, zodpovedá normatívnym kritériám,  v ktorých sme boli my sami vychovaní. A ktoré sú potvrdené normami nášho civilizačného celku. Vôbec nekorešpondujú s tým, aké schémy prežitia sa vytvorili v osade. A práve v tom sa naše svety neustále zrážajú.

Teraz sa vám zaručene derie na jazyk argument, že sa nám predsa musia prispôsobiť. Veď žijú na Slovensku, tak nech aspoň dodržujú naše zákony. Samozrejme, že je to rozumná požiadavka. Zároveň práve tento pohľad nás brzdí v tom, aby sa nám naozaj podarilo zladiť ich správanie s našimi pravidlami: Kým my očakávame, že sa konečne prispôsobia našim normám, uniká nám, že naše normy sú výslednicou podmienok, v ktorých sa naša spoločnosť vyvíjala. Podmienky, v ktorých sa historicky vyvíjali rómske osady, sú však diametrálne iné, a preto vygenerovali iný set hodnôt. Vynútili si odlišné normy starostlivosti o deti, iné potreby, iné zručnosti, odlišné definície toho, čo je dôležité a čím merať úspech. Osvedčila sa v nich úplne iná životná stratégia, a tým pádom aj iné normatívne kritéria.

Normy a vzorce správania, ktoré vzišli z historického vylúčenia Rómov,  pri tom nemožno chápať ako slobodne daný informovaný súhlas. Sú diktované pudom sebazáchovy a vytvárajú to, čomu hovoríme stratégia prežitia.  Ani naše stratégie prežitia nie sú až tak slobodným rozhodnutím. Ani my nechodíme 40 rokov do práce preto, že sme si to vybrali ako vec hlbokého mravného presvedčenia.

Každá stratégia prežitia zodpovedá podmienkam, v ktorých sa zrodila a v ktorých sa uplatňuje. Len v ich kontexte môžeme posudzovať, či je alebo nie je racionálna. Kedysi dávno mi kamarát, kultúrny antropológ, s iskričkami v očiach popisoval, ako si Rómovia vymontovali novú vaňu z kúpelky a odniesli ju do zberne. Preboha, veď to je hrozné!  Oponoval mi, že je to prejavom životaschopnosti kultúry. Prevracala som očami. Dnes už trochu lepšie chápem, ako to myslel: ak chceme vidieť šachovnicu, musíme pripustiť, že v situácii, kedy nemajú z čoho platiť vodu, aby sa v nej sprchovali, a zároveň nemajú čo jesť, môže byť naozaj racionálne najlepšou voľbou vaňu speňažiť.

Vzdelanie ako najvyššia hodnota.

Na chvíľu zabudnime na rómske rodiny. Predstavte si, že vám na dvere zabúcha sociálna pracovníčka z Hollywoodu a snaží sa vás presvedčiť, aby ste svoje dieťa poslali na kurz, v ktorom sa naučí rozoznať 12 druhov vidličiek z príborovej sady. Presviedča vás, že je to naozaj dôležité a stojí to za všetky naše investície, pretože keď sa vaše dieťa bude veľmi snažiť, môže získať prácu u Angeliny Jolie. Zrejme by ste vyhodnotili, že pre vaše dieťa bude užitočnejšie, keď predsa len radšej vyštuduje medicínu alebo IT. Vôbec nemáte potrebu pripraviť ho na budúcnosť, v ktorej by mal spolupracovať s niekým, kto vo vašej spoločenskej hierarchii ani nepredstavuje bezprostrednú métu a prirodzenú autoritu. Zručnosť s rozoznávaním vidličiek vo vašom svete nebude mať ako uplatniť. Navyše, koľko z detí vašich známych ten kurz úspešne zvládli, a nakoniec sa k Angeline aj tak nedostali? Naozaj by ste sa rozhodli vsadiť všetko na vidličky?

Laxný prístup k vzdelaniu zo strany časti vylúčených Rómov treba chápať aj v tomto kontexte. V osade sú úspešní nie tí, ktorí vyštudovali náročné školy, ale tí, ktorí pozberajú železo. Bohatí sú nie tí, ktorí ráno vstávajú do práce, ale tí, ktorí sa stali úžerníkmi. Rešpekt vzbudzujú nie tí, ktorí slušne čakajú v rade, ale tí, ktorí sa naučili pobiť sa. Usilujú sa nadobudnúť presne tie zručnosti, ktoré v ich svete pomáhajú prežiť.

Na druhej strane, existuje časť komunít, ktorá predsa len akceptuje naše volanie po vzdelávaní detí. Posiela svoje deti na kurz rozoznávania vidličiek, hoci ich to stojí neporovnateľne viac úsilia, než nás, keďže my na to máme oveľa priaznivejšie štartovacie podmienky. Ak títo ľudia nakoniec aj tak prichádzajú naspäť do osady ako nezamestnaní, berú to ako dôkaz, že vzdelanie nemá zmysel. Raz sa mi sťažoval rómsky terénny pracovník, ako Rómom v osade zamlčiava, že je vyštudovaný lesný inžinier. „Viete, ako by to vyzeralo, keby že im rozprávam o význame vzdelania, ak by vedeli, že som inžinier? Smiali by sa mi, že na čo som teda toľko študoval, keď nakoniec jediné miesto, ktoré sa mi ušlo, je to, kde sa s nimi nadrapujem za 400,- eur,- v hrubom?“

 

Pocit menejcennosti

Počas návštevy kojatickej osady sa pri nás pristavil Dávid. Porozprával nám, ako robil 1,5 mesiaca v miestnej firme, kým linku zatvorili. Bol šťastný, že mal prácu. Aj z toho, na robotníckej ubytovni ho vnímali ako súčasť partie. „Tam mi nikto nehovoril, že som špinavý cigán“. Všetci mali síce rôznu národnosť, ale spájalo ich to, že celý život prehrávali. Je ťažké si pripustiť, že človeku, ktorý padol na sociálne dno, sa dostane akceptácie iba od tých, ktorí na dno padli spolu s ním.

Nedávno mi moja mama hovorí, aké krásne dieťa sa narodilo jej rómskej známej. Nechápem, veď všetky bábätka sú krásne. „ Ale toto bolo celé biele. Ani keby cigánske nebolo“. Čím viac belšie, tým krajšie. Toto si kdesi v podvedomí nosí moja mama. Človek, ktorý je druhou generáciou asimilovaných Rómov v našej rodine, ktorý nevie po rómsky a nenarodil sa v osade. Je to dlhým procesom vybudovaný a zosobnený pocit menejcennosti.

Neskôr nám Majka, terénna pracovníčka z Kojatíc, predstaví Igora. Igor pracuje ako člen občianskej rómskej hliadky. Zdvorilo odpovedá na naše  otázky, aj keď hovorí trochu po tichu a popri tom opatrne cúva dozadu. Keď sa z osady presunieme do komunitného centra, Majka nám vysvetľuje, ako učí dospelých Rómov čítať, písať a hovoriť po slovensky. „Aj Igora som učila rozprávať po slovensky. Viete, jemu sa ťažko komunikuje s s bielymi, necíti sa konformne. Hanbí sa.“ Tak možno preto cúval. Vôbec mi nenapadlo, že Igor sa za to pred nami cíti menejcenne. Niekto by ho bol možno odpísal, že je akýsi príliš submisívny na to, aby mohol byť “strážcom poriadku”.

Spomeňte si na Dávida či Igora, keď sa pristihnete pri tom, že si k Rómom nechcete prisadnúť alebo im automaticky tykáte. Je to lakmusový papierik toho, či dokážeme tým, ktorí sú na spodku pomyselného spoločenského rebríčka, prejaviť aspoň základný ľudský rešpekt. Aj takéto drobnosti dokážu ovplyvňovať ich životné motivácie. Optiku totiž treba meniť aj na strane  Rómov.

Nech nechodia vaši k našim

Kojatickí Rómovia majú šťastie na pani Majku, terénnu pracovníčku z Človeka v ohrození. Majú šťastie aj na starostu. A predsa to s tým zbližovaním hodnotových svetov a zmenou životných podmienok nepôjde tak hladko.Starosta sa rozhodol, že z európskych peňazí postavia v dedine väčšie  komunitné centrum, aj pozemok tomu vyhradil. Akurát, že obyvatelia obce, rovnako ako vedenie evanjelickej cirkvi, spísalo protestnú petíciu. Nechcú, aby Rómovia z osád chodili do dediny. Potom ozaj ťažko dosiahneme, aby sa svety vylúčených Rómov a majority zblížili, keď zároveň požadujeme, aby Rómovia z osád nevstupovali do našich dedín, pracovných kolektívoch či školských tried.

Moja exkurzia do sveta rómskych osád nie je nijakou snahou o ich romantizovanie. Práve naopak. Je priznaním všetkých tých anomálií, ktoré v nich roky pozorujeme. Ibaže bez toho, aby sme rozumeli ich príčinám, nie je možné ich riešiť. Aj preto sme v tom stále takí neúspešní. Je to ako chcieť hrať šach na doske, v ktorej nevidíte šachovnicu, ale päť štvorcov.

 

Autorka je podpredsedníčka hnutia Progresívne Slovensko.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Slniečkarka, ľudskoprávna svätuškárka, odborníčka spoza zeleného stola bratislavskej kaviarne, predsedníčka iluminátmi dotovanej organizácie Ľudia proti rasizmu. Ale Rómov som si k sebe domov už zobrala!

Blogy

|