Prečo čakáme tak dlho na adopciu?
Mne by nevadilo, kto má akej farby ruky, keď ma bude uspávať a chrániť pred zlým. Samota ma robí prázdnym, zmäteným, ustráchaným i hrozne nahnevaným.
Mám 6 mesiacov a podľa akýchsi papierov som právne voľný. Narodil som sa predčasne. Pokúšam sa dobehnúť zameškané. Lepšie by to šlo, keby mi niekto pomáhal. Možno by som potom uveril, že má zmysel snažiť sa. Bolo by fajn, keby mi pomáhal niekto, kto má dosť času a voľné ruky. Niekto spomínal, že takí sú a je ich neúrekom a sú zapísaní v akomsi Zozname.
Aj ja som v Zozname – 6 mesiacov čakám na svoju adopciu. Teda na svoju novú rodinu. Od začiatku mi zodpovední tvrdili, že raz sa to podarí – že raz aj ja budem mať rodičov.
Pozeral som Zoznam dospelých, z ktorého si môžem vybrať. Tie mená mi nič nevravia – nikto známy. A ešte ďalšie katastrofy. Majú tam popísané, že chcú takých ako ja, rovno z nemocnice (akože novorodencov) a ešte zdravých. Fú! Takže som vlastne starý a pre mnohých nevhodný? Počul som lekára vravieť, že v nemocnici hneď po pôrode sa ešte nevie, či budeme zdraví, že to sa ukáže do roka. Čakať rok bez rodičov? Je tu niekto, kto by to dal?
Niektorí v tom Zozname majú napísané, že chcú takých ako ja, ale bielych. To som predýchaval dlho. Mne by nevadilo, kto má akej farby ruky, keď ma bude uspávať a chrániť pred zlým. Ja by som si vybral kohokoľvek zo Zoznamu, kto je rozhodnutý ľúbiť. Hneď by som si ho zamiloval, keby bol každý deň so mnou a prikrýval by ma v noci a tíšil, aby som sa nebál. Ja by som si jednoducho vyberal toho, kto môže teraz hneď byť len mojím.
Počul som, že si ma zatiaľ nikto nevybral, pretože ma vraj neprijme ich okolie. Počul som, že okolie neprijíma ani tučných, s veľkými ušami, s krivými zubami, chudobných, bohatých a mnohých ďalších. A to akože keď okoliu niečo vadí, tak nič?
Zistil som, že v mojom Zozname sú aj mladší odo mňa, aj starší, niektorí majú dokonca súrodencov. A priznávam, že hneď od začiatku som krútil nosom či si vôbec niekoho zo Zoznamu dospelých vybrať. Tie popisy ma odrádzali, vôbec som nemal chuť ich vidieť. Váhal som. Až som stratil 6 mesiacov. Viac už nechcem. Tá samota je úplne hrozná a najhoršie je, že som na ňu sám.
Keby som si mohol teraz vyberať rodičov, vyberiem si prvých, ktorých mi ukážu, alebo ktorí sa mi ukážu, pretože by som veril, že keď šli do Zoznamu, chcú ľúbiť a chcú byť rodičmi.
Ak sa odtiaľto dostanem, pre mladších v mojom Zozname zrekapitulujem svoje 6-mesačné životné skúsenosti : vážim si svoj život a nie je mi jedno, ako ho prežijem. Byť v ňom sám je šialené. Ako šiel čas, pochopil som podstatné – bez rodičov to nedám, bez nich v zásade neprežijem. Samota ma robí prázdnym, zmäteným, ustráchaným i hrozne nahnevaným. A ešte to podľa dajakých expertov spomaľuje môj vývin – no moje nervy, to je náklad! Nechcem byť prázdny a čakať na zázrak. Chcem obyčajné detstvo s dospelými, ktorým bude na mne záležať. Nemusia pre mňa vybudovať palác, ani ma vziať na koniec sveta – mne stačí, keď budem aspoň k jednému dospelému patriť a aspoň jeden zase ku mne.
Niekto mi vravel, že ľúbiaci budú ľúbení. Tak to dnes skúsim: je niekto v tamtom Zozname, kto ma chce bez podmienok – takého, aký som?
koordinátorka Centra Návrat v Banskej Bystrici
