BLOG
Klára Kusá
Klára Kusá
4 607

Chceli ma zabiť, no neexistovali, bolo to strašné

Pamätám si, že som okolo seba videla ľudí, ktorí ma nabádali ukončiť svoj život. Ponižujúce vety typu “Bez teba by tento svet vyzeral lepšie.“ neboli výnimkou. Vedela som síce, že halucinácie nie sú reálne, no tento fakt neznížil úroveň pociťovanej bolesti.

Ridha Dhib, Performancia 2009-2012, Flickr.com

Hraničná porucha, či emočná nestabilita (áno, tento názov lepšie vystihuje jej podstatu) je veľmi zaujímavou odchýlkou. Alebo skôr inakosťou. Rozprávala som sa s najrôznejšími ľuďmi, ktorým prischla táto stigmatizujúca nálepka. Niektorí cestujú po svete a svoj nedostatok využívajú v biznise či podobne priebojných profesiách, kde sa im húževnatosť, intuícia a vnímavosť zíde. Iní sa s ťažkosťami udržia na výške, stres zo skúšok si kompenzujú sebadeštrukciou. A sú aj takí, ktorí nemajú kde hlavu skloniť, nehovoriac o nákladnej liečbe.

Kedysi mi moja terapeutka povedala, že hraničná porucha osobnosti je spektrum. Túto informáciu som sa neskôr dočítala vo viacerých knihách. A tak sa na jednom konci ocitajú jedinci, ktorí vedia z tohto nedostatku ťažiť. Opačnú stranu tvoria ľudia, ktorých každodenné fungovanie zostáva narušené. Mnohí z nich sa opakovane vracajú do nemocníc. Bezvýsledne. Väčšina jedincov, ktorých som spoznala sa nachádzala niekde na pomedzí tejto línie.

Ja patrím k tým nešťastnejším. Túto skutočnosť som sa dopočula z úst viacerých odborníkov, no informáciu som si nikdy nebrala k srdcu. Spätne si myslím, že som bola v odpore, nechcela sa vzdať svojich snov. Ako horolezec šplhajúci na Mount Everest som spadla zo samotného takmer-vrcholu a pri páde si zlomila iks končatín.

Inými slovami, je to šok. Po tejto informácií, ktorú som sa dozvedela vo svojich čerstvých devätnástich rokoch som si neuvedomovala, čo sa deje. Všetko mi začalo dochádzať po rokoch. Isté precitnutie však nastalo už skôr, pri život-ohrozujúcich depresiách, ktoré viedli k halucináciám, paranoji a bludom.

Pamätám si, že som okolo seba videla ľudí, ktorí ma nabádali ukončiť svoj život (viď. video tu), ponižujúce hlasy typu “Bez teba by tento svet vyzeral lepšie.“ neboli výnimkou. Vedela som síce, že halucinácie nie sú reálne, no tento fakt nezmenil úroveň bolesti či kontinuálneho stresu.

Neustále som mala iracionálny strach, že sa mi niekto nabúra do e-mailov a dozvie sa o mne kompromitujúce informácie (snáď netreba dodávať, že schránka žiadne neobsahovala). Dodnes bojujem s paranojou, že ľudia naokolo odpočúvajú moje dialógy s kamošmi či známymi v kaviarňach.

Viete aké ťažké je pre mňa už len prejsť po ulici plnej ľudí? Samé pohľady, ktorým treba čeliť! Predstavte si, že za každým párom očí vidíte ponižujúcu vetu typu „Ty hlupák/hlupaňa!“ Nič moc, však? Vitajte v mojej kreatívnej mysli.

A tak som sa z takmer-vrchola na univerzite v zahraničí ocitla u psychiatra. Začiatky boli ťažké. Asi po dvoch rokoch v ordinácii som prestala mať kontinuálny stres. Asi po troch rokoch som sa naučila hovoriť o sebe bez toho, aby som mala potrebu cenzurovať deväťdesiat percent vlastných myšlienok.

A čo prinesie budúcnosť..? To sa uvidí.

Viac o halucináciach pri schizofrénii a hraničnej poruche (plus rozdiely) sa dozviete vo videu. Zároveň vám poviem o jednej speváčke a textárke, ktorá sa rozhodla úsídliť v mojej mysli.

P.S. Ak vás zaujíma téma duševného zdravia vo všeobecnosti, sledujte moju stránku na Facebooku tu.

Foto: Flickr.com

Video: Klára Kusá, Youtube.com

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|