Postupné premeny (o depresii)

Zdroj:Pixabay.com

K úvodu

Rozhodol som sa postupne podeliť o rôzne dojmy, skúsenosti a postoje, či názory k rôznym záležitostiam. Pre začiatok volím jednu z tém, ktorú považujem za podstatnú, hoci nepatrí medzi najľahšie.

V živote ma neminuli depresie, tak ako mnoho iných ľudí. Mám na mysli depresiu ako vážne duševné ochorenie, nie ,,depku“, ako zvyknú označovať mladí ľudia v puberte občasné smutné nálady. Pôjde o pokus opísať vlastné subjektívne skúsenosti s týmto ochorením a podeliť sa o ne s vami, milí čitatelia.

Prvé depresie

Prvýkrát ma niečo také postihlo v nesmierne kritickom období, kedy som sa ešte len ako mladý človek vyvíjal počas štúdií na gymnáziu, kde som nastúpil na štúdium v roku 2004 a maturoval som v roku 2008.

Bolo to počas druhého ročníka, postupne, viac a viac som strácal chuť žiť, radosť zo života vyprchávala a mnohé činnosti, ktoré ma zvykli baviť a napĺňať, už neprinášali žiadnu radosť.

Isté okolnosti v živote boli jedným z hlavných faktorov, začali ma trápiť totiž isté veci, ktoré nebudem konkrétne menovať. Ani som si hneď neuvedomoval, že smútok trvajúci už dlhšie ako tri týždne nie je v poriadku. Neustupoval a fyzicky som sa tiež začal cítiť dosť mizerne a trpieť nespavosťou.

Buď som zaspával omnoho neskôr alebo som nevedel zaspať vôbec. Časom sa život sám osebe stal ťarchou a všetky tie trápenia a problémy, ktoré doliehali na mňa, prestali byť  malými trpaslíkmi, práve naopak, premenili sa na jedného veľkého, nezdolateľného obra.

So sprievodom jednej osoby nakoniec nasledovala návšteva odborníčky, vďaka ktorej som postupne spoznával vlastných démonov a začal pomenúvať presne veci, ktoré ma trápili. Som veľmi rád , že som nemal nejaké veľké zábrany takú pomoc prijať, vrátane farmakoterapie.

Predsudky v tomto smere žiaľ existujú stále, či už ide o to, že taký človek nám ani v najmenšom nemôže pomôcť( toto presvedčenie býva jednou zo zábran navštíviť odborníka), prípadne je tam jednoducho rezignácia a neochota si priznať, že by sme takú pomoc naozaj potrebovali. Pridajme ešte zábrany v podobe obáv z toho, aby sa na nás nepozeralo blízke okolie ako na blázna.

V mojom prípade boli príčinou depresií jednak veci, ktoré som nedokázal vôbec ovplyvniť i oblasti, ktoré sa dali, lenže nevidel som cestu von, žiadne riešenia a veľkú pozornosť som venoval ťažko ovplyvniteľným okolnostiam v živote.

Navyše, pokiaľ má človek ešte sklon si vyčítať rôzne veci, byť perfekcionista a ak má k tomu všetkému citlivejšie vnútro, postupne sa tých seba-výčitiek hromadí čoraz viac, až nakoniec sa to celé rozvinie do depresie.

Pripadal som si jednoducho ako taká malá, nešikovná a bezmocná kôpka nešťastia. Nenávidel som svoj vzhľad, svoju povahu, pomaly všetko na sebe, aj svoj život, všetko som vnímal príliš čierne.

Pri depresiách prirodzene postupne vyvstávajú myšlienky na smrť . Vnímam to ako túžbu, aby sa bolesť navždy skončila. Jednoducho som chcel, aby utrpenie prestalo, preto som sa parkrát pokúšal o isté veci, ale nikdy som ich nedokonal, v podstate som nechcel naozaj zomrieť,  iba ukončenie bolesti a utrpenia.

Vysokoškolské štúdium

Počas VŠ štúdia sa môj psychický stav na isté obdobie zlepšil. Všetko sa zdalo zažehnané a vyriešené, bolo to však iba zdanie. Mnohé veci len ustúpili silno do pozadia, v podstate som utekal neustále pred tým, aby som čelil vlastným obavám, strachom priamo.

Po istom čase sa vrátili znova depresie počas týchto štúdií a ja som bol znova tam, kde predtým. V tom čase odišla z môjho života aj osoba, ktorú som si nesmierne vážil, môj dedko, takže tieto dva faktory do veľkej miery zapríčinili to, že ďalší stupeň štúdia som nebol schopný dokončiť.

V podstate som však ani nechcel….kdesi hlboko v sebe som skôr túžil po niečom inom, akoby začať odznova, a hlavne konečne sa začať rozhodovať do veľkej miery na základe vlastných pocitov, túžob a cieľov, skrátka žiť viac podľa seba.

Nie je divu, že sa môžu depresie cyklicky vracať , pokiaľ má človek isté tendencie, t.j. snahu byť zadobre so všetkými, čo nie je ani možné, nevyčnievať, keď sa snaží napĺňať očakávania tých, na ktorých mu záleží a ktorých lásku, priazeň či priateľstvo nechce jednoducho stratiť, keď nechce nikoho sklamať. Spolu s perfekcionizmom kladúc si na seba prílišné očakávania a nároky je to pomalá(alebo rýchla?) cesta do pekla.

Po niekoľkých rokoch od VŠ

Zlomy nastávali postupne. Zlomy v dobrom zmysle slova, hoci som sa stále do veľkej miery izoloval od ľudí. Najprv to bolo vďaka práci, ktorá ma napĺňala pre mestské kultúrne centrum v rodnom meste.

Ďalším dôležitým činiteľom bolo, keď som opäť cítil na vzostupe nálady a stavy, ktoré som už dobre poznal(spolu s myšlienkami na smrť, na samovraždu)  a tak do tretice som dal na radu jedného veľmi dobrého kamaráta a začal navštevovať opäť odborníčku.

Bola nová, pre mňa neznáma, takže som si musel s niekým znova budovať most dôvery. Išlo to postupne, získavala si moju dôveru, otváral som sa jej v priebehu sedení s čoraz viac vecami, ktoré som túžil dať von. A bolo to iné od čias, kedy som sa konfrontoval s vecami na gymnáziu.

Až  v tomto období som začal cítiť nejako silu, odhodlanie konečne sa poriadne postaviť čelom k veciam, ktoré ma dovtedy stále často desili, ktorým som sa zvykol vyhýbať v období po VŠ. Už som bol akosi unavený utekať od toho všetkého. Možno to sami poznáte.

U každého človeka vychádzajú na povrch rôzne trápenia a obavy. Trebárs strach zo zlyhania, strach z odsúdenia druhými, strach prejavovať vlastné názory, postoje a myšlienky atď. A vďaka pomoci som videl mnohé veci z iného uhľa pohľadu.

O to viac si vážim takýchto ľudí, avšak je to podľa môjho názoru veľmi krásne povolanie, byť psychológom/čkou, hoci nepochybne náročné. Neviem, kde by som bol teraz, ak by som nikdy takúto pomoc nevyužil.

Zdroj: Pixabay.com

Neželám nikomu, aby niekedy zažil vážne depresie. Ja osobne som si prešiel takými, ktoré boli stredného charakteru, nikdy som sa nedostal vyslovene na také dno, že by som musel podstúpiť liečbu v nemocnici.

Napriek tomu som v určité obdobia nevládal fungovať celkom bez liekov. Moja situácia bola a je špecifická tým, že od narodenia nemám ani zdravý sluch, a tak to nebola žiadna prechádzka ružovou záhradou, keď sa v priebehu života kopilo viac trápení a problémov.

Keď sa na minulosť  pozerám teraz, s odstupom,  na prahu blížiacej sa tridsiatky, uvedomujem si, že mi to prinieslo i dobré veci. Tieto skúsenosti, akokoľvek trpké a bolestné, kedy som nebol schopný vidieť žiadnu nádej ani svetlo na konci tunela(obrazne povedané), ma formovali ďalej, v citlivejšieho a empatickejšieho človeka.

Začal som byť vnímavejší voči druhým. Spolu s ochotou viac sa otvárať najbližším i priateľom, som postupne dokázal viac prejavovať navonok svoje názory a postoje(občianske tiež) bez strachu z odsúdenia a nepochopenia, dokonca som sa začal s rôznymi ľuďmi spájať prostredníctvom sociálnej siete, taktiež osobne a komunikovať s nimi o rôznych témach hľadajúc možné prieniky spoločných záujmov, rozvíjať nové kamarátstva či priateľstvá.

Zároveň som registroval na sociálnej sieti doposiaľ nepoznané stránky, obzvlášť tzv. hate speech. Verbálnu nenávisť, ktorá bola pre mňa niečím sprvu šokujúcim. Zostáva však naďalej čímsi nezmyselným, absurdným.

Najmenej, čo som mohol urobiť, je vyjadrovať podporu rôznym spôsobom ľuďom, u ktorých som vnímal, že sa im tieto veci dejú, spoznávať ich a vychádzať tak zo svojej ulity, do ktorej som sa na mnohé roky uzatváral.

Jednoducho predtým som sa bál prejavovať svoje názory, postoje, lebo som si dobre uvedomoval, že vždy sa nájde niekto, kto s vami nebude súhlasiť. Nesúhlasiť  s niečím však nie je nevyhnutne prejav niečoho zlého, o tom hate speech nie je. To je však téma, o ktorej tiež inokedy viac napíšem.

Kľúčové je, keď sa človek v procese uzdravovania začína viac a viac meniť. Postupne som tak prestal byť veľmi ustráchaným človekom, stával sa menej vážnym, menej izolujúcim sa od okolia, lež viac sebavedomým, otvorenejším, spontánnejším.

Nedá sa povedať, že by už nebolo na čom popracovať, no vďaka podpore od priateľov, odbornej pomoci a postupne rastúcej sebadôvere som opäť začal vnímať radostné a príjemné stránky života a mať s kým zdieľať svoje pocity, myšlienky, sny, nič nepotláčať.

To všetko pomáha a neviem si bez priateľov ani predstaviť život a už vôbec nie taký, aby som v sebe všetko možné dusil ako kedysi. Nie je to samozrejme cesta, kde sa všetko zmení náhle k lepšiemu, zo dňa na deň, často je to cesta dlhými míľovými krokmi.

Hlbších zranení, blokov a trápení môže byť veľmi veľa, naraz sa nedá so všetkým hneď vysporiadať, ak sa však človek nevzdá a dovolí si byť krehkým a vyhľadá pomoc, ak je to nevyhnutné, tak časom sa môžu veci meniť k lepšiemu.

Len si musí pripustiť, že je zle a nebáť sa prijať pomocnú ruku. Keď to zvládneme, nie je nič krajšie ako možnosť podeliť sa aj o tieto skúsenosti s druhými.

Môže to byť jedna z ciest, ako povzbudiť vlastným príkladom tých, ktorí sú tam, kde sme boli my, v stavoch beznádeje a smútku, apatie, bolesti a túžbe zomrieť. Ukázať, že zmena je možná. Cesta k lepším stavom, k uzdravovaniu sa, k radosti.