Denník N

Poetika priestoru * Duch miesta

Foto: Zuzana Ivašková / Eva Benková
Foto: Zuzana Ivašková / Eva Benková

Poetiku miesta vnímame, cítime, zakúšame ako básnický obraz. Fenomenologicky. Je to sublimácia skutočnosti na pocit prežívaného šťastia, či už zdieľaného alebo vnútorného, ukrytého v pamäti predmetov. Je to spriestornenie času – zakúšanie poetiky priestoru je časom snenia.

Náš existenciálny priestor nie je logickým či funkčným priestorom. Definuje sa v našom osobitom vzťahu k miestu, ktoré obývame či navštevujeme; v kvalite tohto vzťahu. Zároveň je kvalita tohto vzťahu mierou jedinečnosti a prirodzenosti miesta. Poetika resp. duch miesta je niečo čo je vo všeobecnosti spájané s autenticitou, prívetivosťou, výrazným charakterom daného priestoru, jeho teplom. Toto teplo však môže byť pociťované rôzne v závislosti od povahy miesta – jeho otvorenosti alebo uzavretosti. Pokúsme sa teraz uchopiť povahu oboch priestorov ich vzájomným porovnaním.

Zuzana Ivašková a Eva Benková sa v publikácii Trhovisko na Žilinskej ulici pokúsili zachytiť esenciu konkrétneho miesta – priestoru, ktorý je charakteristický svojou otvorenosťou, dynamikou, tradíciou a socializačným potenciálom. Trhovisko na Žilinskej ulici v Bratislave je priestorom, v ktorom dochádza k stretu mesta a vidieka a v ktorom sa popri nakupovaní vytvárajú či upevňujú vťahy účastníkov tohto verejného podujatia. Formálne ide o jednoduchý priestor, ktorého skelet tvoria nevzhľadné oceľové stánky. Duch miesta tu ožije vždy v deň trhu, keď sa stánky zaplnia, keď sem prídu návštevníci.

Trhovisko je s touto lokalitou zrastené, akoby tu bolo vždy, jeho dejiny sú v nepamäti, sú akýmsi časom snenia, čo je tiež pojem, ktorým premoderné spoločnosti označovali čas stvoriteľského pôsobenia božských bytostí a skrze ktorý sa vzťahovali k vlastnému pôvodu. Ide o čas mýtický, nie historický. Poetiku miesta je ťažko zachytiť partikulárne, analyticky. Ide o organický subjekt, ktorý nemá hľadisko a pódium. Bolo by azda priveľmi zjednodušujúce označiť predavačky/-ov za protagonistky/-ov, nakupujúcich za divákov, či zeleninu za kulisy onoho spektáklu. Skôr by sme mohli toto divadlo označiť za jedno veľké pódium, ktoré je zároveň hľadiskom, pričom ústredný naratív tejto hry sa formuje a rozvíja v neutíchajúcej vrave, živelnosti a celkovej atmosfére miesta. Poetika trhoviska na Žilinskej je sociálne produkovaná a teda samotné kulisy (stánky a tovar) zohrávajú skôr zástupnú úlohu. Hlavným menovateľom je samotná forma medziľudskej interakcie a charakter priestoru. Trhovisko akoby stálo mimo systém, nemá povahu inštitúcie zviazanej pravidlami, ktorá na návštevníkov aplikuje svoje predefinované normy a formáty. Formou trhoviska je práve absencia formy ako sterilného mechanického konštruktu, ktorý by umelo navodzoval príjemný pocit z nakupovania za účelom zefektívnenia predaja. 

Naopak totálnou prítomnosťou formy sa vyznačuje súkromné prostredie, ktoré je artikulované architektúrou priestoru a charakterom, ktorý do neho vnáša jeho obyvateľ – prostredie domu či domova. Génia domu a trhoviska síce zakúšame rozdielne, avšak ich spoločným znakom je už spomínaný výrazný charakter, prívetivosť, identifikácia s miestom, ono ľudské teplo.

Povahu uzavretého priestoru domu ďalej nazrime prizmou Bachelardovej Poetiky priestoru. Gaston Bachelard je francúzsky filozof, fenomenológ, ktorý nabáda svojich čitateľov vidieť inak, než vidíme bežne, pričom kladie dôraz na imagináciu – t.j. vidíme iba to čo si predstavujeme, nie to na čo sa pozeráme. Bachelard vyzdvihuje význam umelcov, ktorí nám pomáhajú kultivovať tento spôsob videnia – poetický pohľad. Pokúša sa o topoanalýzu, ako systematickú štúdiu miesta nášho intímneho života, uloženého v spomienkach no zároveň formujúceho našu prítomnosť. 

Dom je na rozdiel od trhoviska plný predmetov, ktoré sú nabité významami (pamäťou) a ktoré znovuprežívame v kontakte s nimi. Poetika trhoviska je akoby inverzná voči poetike domu. Dom je miesto kam sa vraciame, jeho intimita nie je verejne zdieľaná, naopak je introspektívou; je to priestor súkromný a tajomný. Podobne ako to bolo v prípade trhoviska, i Bachelard pracuje s konceptom nepamäti či hmlistých obrazov a snenia. Návrat do spomienok prirovnáva k otvoreniu hlbokej skrine z iného storočia, ktorá uchováva jedinečnú vôňu; je to práve tá vôňa a nie samotný obraz, ktorá spomienku zhmotní. Tá vôňa je naším pocitom z miesta, z jeho materiálneho obrazu. Napriek tomu, že spomienka, ktorá sa viaže k domu a jeho predmetom je individuálna; a akýsi objektívny kľúč k nej má jeho majiteľ, aj tí čo vnímajú priestor zvonka, reagujú na materiálny obraz domu rovnako či podobne. Dom s komínom z ktorého sa dymí, ku ktorému vedie cestička, svetlo v obloku, izba s ohniskom, knižnicou, rôznymi ošumelými vecičkami.. to sú archetypálne, spoločné obrazy, ktoré si spájame s pocitom bezpečia, pokoja, dôvery. Dom je kútom nášho sveta, ako poznamenal Bachelard, skôr než sme vrhnutí do sveta, sme uložení do kolísky domu. Dom nám poskytuje útočisko, ochranu a istú ilúziu stálosti; je to priestor kde sa môžeme schúliť. “Schúliť sa patrí k fenomenológii slovesa obývať. Intenzívne obýva len ten, kto sa vie schúliť”, dodáva Bachelard. 

Obraz obývaného domu, teplo domova – to je priestor plný predmetov, jedinečných vecí. Ako tvrdí Heidegger, dom je miesto v ktorom zhromažďujeme veci, ktoré priestor zvecňujú. Veci vytvárajú kvalitu miesta, jeho identitu, organizujú priestor. Zároveň z psychologickej literatúry vieme, že prostredie chudobné na podnety môže viesť k pasivite a obmedzeniu intelektuálnych schopností (J.Piaget); priestor formuje identitu človeka. 

Dom plný podnetov je zároveň miesto v ktorom sa môžeme stratiť, zasniť, naša subjektivita vtedy akoby splýva s vecami okolo. Priestor je živý v rovine snenia, ako celkového pocitu z priestoru, nie v rovine faktov, jednotlivín. 

Poetika domu a poetika trhoviska sú akoby dialektikou uzavretého a otvoreného; vnútorného a vonkajšieho, súkromného a verejného, sociálneho a introspektívneho, ticha a vravy. Aby sme mohli do jedného vstúpiť, musíme to druhé opustiť. 

Trhovisko nás fascinuje svojou otvorenosťou a nesmiernosťou, ohraničenou len klenbou neba. Poetika tohto miesta sa naplno rozvinie v prívetivom počasí. Na druhej strane, poetika domu sa rozvíja v nečase, čaro a intimita útulného priestoru domu rastie s nehostinnosťou vonkajšieho prostredia. Trhovisko je akýmsi apollínskym princípom, zatiaľ čo dom tenduje skôr k dionýzovskému princípu, čo je tiež dané jeho vertikalitou. Bachelardov dom má pivnicu, do ktorej po schodisku zostupujeme a podkrovie kam zase stúpame. Pivnica ako jungovský symbol pre nevedomie je tajomným priestorom v moci podzemných síl, kam sa v noci bojíme vstúpiť. Pokrovie je zase akousi korunou stromu, miesto z ktorého je výhľad, je miestom spomienok na detstvo. V noci si podľa Junga strach v podkroví vieme skôr racionalizovať. 

Poetika miesta – domu je podľa Heideggera kvalitou miesta ako i kvalitou nášho bývania. Domov je existenciálny priestor a človek naozaj býva len ak mu jeho domov poskytne orientáciu v prostredí, ktorého je súčasťou ako i identifikáciu s ním. Strata našej identifikácie s priestorom, ktorý obývame môže následne viesť k odcudzeniu. Človek je súčasťou živého sveta a významy vecí vytvorených človekom sú odrazom prírodných významov, t.j. človek nevytvára významy vo vzduchoprázdne, ale reaguje na prostredie ktorého je súčasťou. Nórsky architekt Norberg-Schulz tvrdí, že funkcionalistické projekty rodinných domov Mies van der Roheho či Le Corbusiera, napriek tomu že postrádajú esenciu či poetiku klasických stavieb, dokážu svojou kompozíciou integrovať priestor tak, aby plne uspokojil nároky moderného človeka na slobodu a identitu. Tieto projekty boli totiž koncipované ako jedinečné a rešpektovali charakter prírodného miesta do ktorého boli vsadené. Problém však nastal vtedy, keď pôvodne hravé formy ranného modernizmu prerástli do sterilnej jednotvárnosti rozsiahlych urbanistických projektov – sídlisk. Domov nemôžeme podľa Heideggera definovať inštrumentálne či funkčne ako miesto, ktoré uspokojí naše základné fyziologické potreby. Tak ako u Bachelarda, bývať podľa neho znamená bývať poeticky. Poézii však nemôžeme rozumieť ako úniku pred skutočnosťou. Básnik nie je rojko, ktorý si vysníval fantastický svet aby sa mohol vznášať nad zemou. Naopak, poézia je tá, ktorá dokáže vrátiť človeka späť na zem. Bývať poeticky znamená vidieť fenomenologicky, zakúšať priestor; nie ho len snímať v rovine faktov, analyticky. Bývať poeticky znamená vnímať významy vecí v priestore a v súlade s charakterom priestoru, identifikovať sa s priestorom. 

Heideggerovo bývať nie je významovo redukované na obývanie súkromného príbytku – je to bytie v priestore ako živej totality verejného a súkromného.  Genius loci je teda totalitou charakteru polohy miesta, architektúry a štruktúry osídleného priestoru, jeho života ako i vecí ktoré dotvárajú jeho jedinečnosť.

Hovorili sme o trhovisku, ako o otvorenom priestore, ktoré bolo historicky späté s životom námestia a tvorilo centrum mesta. K námestiu vedie ulica, ktorá je uzavretejším, no stále verejným priestorom. Charakter ulice však má potenciál jednotlivé súkromné priestory či už rozdelovať (široká rušná cesta) alebo spájať (úzke uličky aké nájdeme napr. v Benátkach či niektorých stredovekých talianskych mestách) a teda vytvárať akýsi urbanistický interiér, ktorým prúdi život. Práve organická štruktúra uličiek a námestí stredovekých miest, ozvláštnuje tento priestor tajomstvom. Klasickú architektúru fasád nevnímame len učebnicovo, ale skrze dejinnosť, príbeh či mytológiu. Praha má svojho Kafku, Benátky Cassanovu a Rím je knihou príbehov, živou mytológiou, ktorá sa k nám prihovára či už cez antické stavby, Michelangelovu renesanciu alebo Berniniho ušlachtilé baroko. Obraz dávnej historickej skutočnosti, mýtus alebo legenda dotvárajú charakter miesta, robia ho skutočnejším práve vďaka aure dávnovekosti či prítomnej neurčitosti, nejasnosti, zahalenosti. A je to práve tá tajomnosť či skrytosť významov s ktorou pracuje i poézia. Poézia nám umožňuje vidieť neviditeľné. Byť poetický, poeticky bývať neznamená vytvárať si ilúzie, fabulovať, skreslovať realitu, ale vnímaný objekt a priestor zakúšať, významovo rozvíjať a identifikovať sa s ním; byť “vo vnútri”. 

Ak opustíme priestor, ktorý obývame – t.j. prestaneme rešpektovať charakter miesta, ktorý utvárame, či v ktorom staviame, resp. necháme sa viesť čisto funkčnými a ekonomickými motívmi, hrozí, že takto vytvorené miesto stratíme. Vznikne nám tu akési nemiesto – abstraktné miesto, miesto bez výrazného charakteru – matematicko-technologický priestor, či povedané slovami Le Corbusiera, stroj na bývanie. Novovznikajúce satelitné obytné štvrte sú príkladom takéhoto nemiesta. Ide často o uzavretú štvrť, jednotvárnu zástavbu domov, geometricky dokonalý priestor s jasnými líniami, ktorý má zmysel len vo vzťahu k centru – mestu ku ktorému prináleží. Bez centra stáca svoje opodstatnenie, nemôže existovať ako jedinečný priestor s identitou. Satelitná štvrť je koncipovaná funkčne, priestor je navrhnutý tak aby formálne poskytol obyvateľom “štandard”, komfort, priestor z ktorého budú dochádzať do práce. Jeho poézia je katalógová. 

Identita miesta a naša vlastná identita sú však spojené nádoby a kríza prostredia neúprosne vedie ku kríze človeka. Trhovisko i dom sú geometrickými miestami, ktorých hĺbka a význam sú v intimite, ktorú konštituujú a sprostredkujú. Poskytujú nám pocit bezpečia, dôvery či prináležitosti. Stálosti. Obe miesta sa vyznačujú prirodzenosťou, na ktorej sa podieľame či už ako návštevníci alebo obyvatelia. Naozaj byť v poetickom priestore znamená vidieť ho istou optikou, zakúšať ho, byť na ňom bytostne účastný, splynúť s ním, vnímať ho ako celok v jednotlivosti jedinečných významov, z vnútra; snovo. Snenie je zároveň únikom z miest bez poetična, ne-miest modernity bez minulosti a človeka, miest bez intimity a ozajstnosti. Je to únik človeka pred umelým, mechanickým a konfekčným svetom bez pamäti.

***

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Marek Pavlík

www.eleuzina.sk ***** Kultúrne centrum v Banskej Štiavnici