BLOG
Ján Lazík
Ján Lazík
1 008

V područí depresie

Alebo ešte raz o depresii ako ochorení, ktorým som trpel. Osobný opis toho, aké je to byť v jej područí. Depresia je vážne ochorenie, často podceňované, pokiaľ sa nelieči, končí sa zle. Dobrou správou je, že nie je neliečiteľná.

Zdroj: Pixabay.com

 

Pre tých, ktorí nečítali ešte môj prvý článok, na ktorý chcem nadviazať, tak ho nájdu na https://dennikn.sk/blog/1094099/postupne-premeny-odepresii/ , kde som popísal všeobecne dráhu môjho života, kedy vstúpila v čase gymnaziálneho štúdia do môjho života depresia. Teraz by som podrobnejšie popísal, čo sa vlastne odohrávalo.

Akoby sa obloha zaťahovala mrakmi a Slnko bolo vidieť čoraz menej. Pomaly, nebadane sa krok za krokom stmievalo, smútok trval čoraz dlhšie, verným spoločníkom sa stal dokonca pocit prázdnoty. Mnohé činnosti, ktoré som mal rád, či už šlo o písanie, počúvanie hudby, učenie sa cudzieho jazyka… prestávali dávať pocit uspokojenia. Radosť z týchto činností sa vytrácala. Nech som robil čokoľvek, jedného dňa som už  jednoducho nepociťoval uspokojenie a radosť pri žiadnej záľube.

Plačlivosť bola častejšia a častejšia, všetko začalo byť pochmúrnejšie. Dni v škole začali ísť akosi mimo mňa, bol som síce prítomný fyzicky na hodinách, ale do veľkej miery som bol duchom inde. Cítil som sa čoraz viac vyprahnutý. Slzy postupne vystriedal ,,suchý plač“, nepoznám výstižnejší pojem. V mojom vnútre zavládla veľká bolesť, nebol som schopný nakoniec plakať navonok, slzy už von nechceli ísť.

Dobre som vedel, čo ma zožiera, niekoľko záležitostí zasahovalo hlboko, príliš hlboko a ja som nenachádzal riešenia. Málokto zvonka rozumel peklu odohrávajúcemu sa vo mne.

Niektorí nechápali, mysleli si, že všetko zachráni obyčajné povzbudenie alebo tvrdenie typu: Vzchop sa! Spamätaj sa! Alebo ešte niečo horšie, výčitka: ,,To máš z toho, že robíš toho málo!“ Nepochopenie pre človeka, ktorý trpí depresiami, je ako riadny úder kladivom po hlave.

,,Vzchop sa!“ iba posilňovalo vo mne pocit bezmocnosti i bezradnosti. Seba-výčitky sa stávali silnejšími. Prilievali benzín do ohňa a oheň iba rástol, silnel, hoci mohli mať dobrý úmysel . Stena medzi mnou a okolím sa prehlbovala. Túžil som úplne seknúť v štvrtom ročníku dočasne so školou(t.j.odklad ročníka), našťastie som sa nechal prehovoriť múdrejšími dospelými, ktorí zmenili môj názor, za čo som im dodnes vďačný.

Spánok sa zhoršoval. Boli to noci mučivých myšlienok a predstáv, ktoré bodali a nedovoľovali vôbec zaspať, väčšinou až po pár hodinách alebo vôbec. Pretáčal som sa zo strany na stranu, snažil sa zahnať všetky myšlienky, čo ma gniavili na duši, neúspešne. Obzvlášť počas VŠ, keď depresie nastúpili znova, zaspať včas bolo nedosiahnuteľnou métou.

Tí, ktorí zažili niečo podobné, vedia, ako sa človek v depresii dokáže bičovať(,,Som nemožný… všetko stojí za … všetko len pokazím, nič mi nejde… nič nedokážem poriadne…“). A tak som si vyčítal veľa vecí, čo som chcel urobiť a neurobil som, čo som neurobil a mal som urobiť resp.chcel.

Byť prvýkrát v tom desivom čiernom víre je pre samotného človeka ťažko badateľné, neuvedomí si, do čoho upadol. Až po čase, pokiaľ už mal skúsenosti s depresiami, vie zbadať sám na základe istých príznakov toto ochorenie a povedať si: Som v tom zrejme… znova.

Zdalo sa mi, že uvažujem racionálne o sebe a svete navôkol, ale bol to hlboký omyl. V takých stavoch si neuvedomuje nik svoje negatívne myslenie, nízke sebavedomie a mnoho ďalšieho, spravidla je až niekým z blízkeho okolia upozornený na to, že sa s ním niečo deje.

Akékoľvek úspechy vtedy bagatelizujeme a akékoľvek svoje neúspechy zveličujeme. Každý nezdar sa stáva dôvodom, prečo si robiť výčitky. Stávame sa nadmieru ľútostivými a berieme si akékoľvek poznámky od druhých príliš osobne, takže naši blízki a priatelia sa musia obrniť trpezlivosťou, byť citlivými a chápavejšími, aby vedeli správne zareagovať a sprevádzať nás na strastiplnej ceste tmavým údolím.

Niekedy nevedia, v takom prípade pomáha, keď sa sami vzdelávajú v tejto oblasti, aby sa naučili, ako správne reagovať na človeka trpiaceho depresiou.

Byť v područí depresie bolo jednoducho peklo. Vynakladať energiu na tie najprostejšie činnosti ako vstať z postele, urobiť si rannú hygienu, raňajky, bolo nesmierne náročné v takých stavoch. Vôľa je v depresii do veľkej miery ochromená, takže apelovať na vôľu človeka s týmto ochorením nemá veľký zmysel.

Nie je to z lenivosti, ak ich človek zvláda s námahou alebo vôbec. Depresia sa prejavuje totiž na somatickej(telesnej) úrovni v podobe nechuti do jedla(alebo naopak nadmerná pažravosť), únavy, problémami so spánkom, zanedbávaním zovňajšku, domácnosti, sexuálneho života atď. Nie je to prejav zlyhania ani osobnej slabosti, je to ochorenie ako každé iné.

A predsa sa neberie ešte vážne, ako by sa malo. Nie je tak zjavná navonok ako nejaké fyzické ochorenie, ktoré je ľahko viditeľné, to bude jeden z  hlavných dôvodov, prečo sa k nej často pristupuje ľahkovážne. Lenže neliečená a podceňovaná zabíja.

Keď som bol v područí tohto ochorenia, chcel som sa v priebehu rokov niekoľkokrát zabiť, mal som k tomu blízko. Niekedy tomu zabránila súhra istých okolností, inokedy slabá, avšak predsa len nepatrná kvapka nádeje, stále živá kdesi v hĺbke môjho srdca a kombinácia psychoterapie s farmakoterapiou.

Neoddeliteľnou súčasťou bolo hlavne naučiť sa dávať najavo mnohé emócie a pocity, ktoré som zvykol dusiť. Hnev, smútok, sklamanie, strach. Je požehnaním mať v tomto smere aspoň pár priateľov, o ktorých sa môžeme oprieť, možnosť sa niekomu vyrozprávať s dôverou bez obáv, že nás bude príkro posudzovať.

Zľaviť do veľkej miery z perfekcionizmu, neporovnávať sa príliš s druhými a neklásť na seba príliš veľké nároky, boli taktiež nevyhnutnými míľovými krokmi smerom k uzdravovaniu sa.

Dovoliť si byť krehký a netváriť sa, že sme silní, ak nezvládame určité veci. S týmto majú obzvlášť problém mnohí muži, pokiaľ sú vedení  vo výchove spôsobom, aby veľa vydržali, zniesli a neprejavovali veľmi city….v prípade depresií môžu mať potom bariéru obrátiť sa na pomoc i z tohto dôvodu.

Skrátka, byť v područí depresie nie je ľahká záležitosť a každý, kto by tvrdil, že stačí iba pozitívne myslieť a ono sa to nejako samo spraví, ju zrejme nikdy nemal alebo vôbec nevie, o čom hovorí.

Môže trvať roky, kým sa človek uzdraví, pretože sa môžu vracať(niekedy sa zvyknú striedať lepšie a horšie obdobia s depresiami) a spravidla bez odbornej pomoci riskujeme, čo sa nevypláca. A ak niekto má tento problém, nech sa nehanbí vyhľadať odbornú pomoc, prvý krok býva najdôležitejší, hlavne sa nebude vysporadúvať sám s trápeniami.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Som človek, ktorému nie je jedno, čo sa deje okolo nás a vo svete. Zaujímam sa o psychológiu, sociológiu, filozofiu, cudzie jazyky a aj o tzv.hate speech, ktorý som začal od minulého roka viac objavovať na sociálnej sieti.

Blogy

|