Denník N

Prechod na otrokársku spoločnosť a jej význam pre kapitalizmus

Prechod z jedného spoločenského systému na druhý doteraz trval väčšinou niekoľko storočí a vyznačoval sa nerovnomernosťou, prerušovaním a častokrát iracionálnym vývojom a správaním aktérov.

Prechod z predotrokárskej triednej spoločnosti alebo prechodnej spoločnosti na triednu spoločnosť na otrokársku spoločnosť, najmä v Grécku nie je izolovaný od celkového dejinného vývoja. Jeho dôsledky možno cítiť až dodnes a vo veľkej miere rozhodol o dnešnom hospodárskom vývojom stupni Balkánu, Grécka a Blízkeho východu.

Dejiny tak skôr tvoria jednu súvislú kontinuitu než rozdelené epochy a medzi nimi neobyčajné obdobia prechodu. Možno skôr hovoriť o jednom veľkom prechode ako o prechode k otrokárstvu, ktorý nemá nič spoločné s dneškom.

Predstavy o otrokárskom systéme Grécka a Ríma a o feudalizme sú skôr opačné ich skutočnej dynamike a pokrokovosti. Zatiaľ čo sa na antiku takmer vôbec nepozerá cez uhol pohľadu otrokárstva, feudalizmus je univerzálne vnímaný ako temné a zlé obdobie.

Z ekonomického hľadiska však grécke a rímske spoločnosti boli ťažkopádne a nedynamické, založené a závislé na vojenskom vykorisťovaní, pričom nezaviedli takmer žiadny technologický pokrok a zvýšenie produktivity. Oproti tomu bol feudalizmus prekvapujúco dynamický a vo svojom období rozmachu v 9. až 13. storočí zaviedol podobne veľa technologických zlepšení a spôsobil taký nárast obyvateľstva, aký Európa až do 19. storočia nezažila.

Možno zjednodušene povedať, že Rímska ríša bola tisícročným rozvojom vojenského vykorisťovania bez rozvoja výrobných síl, zatiaľ čo feudalizmus pripravil v štyroch storočiach podmienky pre prechod do kapitalizmu, ktorý napokon trval ďalšie štyri storočia.

Feudalizmus bol nevyhnutný pre vývoj kapitalizmu. Konkrétne to bola najmä právna a ekonomická privilegovanosť miest, rovnako ako konkurencia medzi feudálnymi mocnosťami a kolonializácia, ktoré umožnili vývoj kapitalizmu. Rímska spoločnosť naproti tomu nemala vhodné podmienky pre vývoj miest a kapitalistickej výroby.

Zatiaľ čo vo feudalizme bola výroba založená na rente a zapojení výrobcu do produktivity, pričom bolo v záujme roľníka ju zvyšovať, otrokárska výroba nebrala ohľad na produktivitu a otrokom bolo jedno, koľko vyrobia, čo spôsobilo tiež jej postupný úpadok.

V tejto časti sa najmä zameriam na grécke mestské štáty, ktoré sa vyznačovali veľmi veľkou vnútornou triednou stabilitou, zatiaľ čo boli rovnako závislé na vonkajšej expanzii, aby udržali túto stabilitu, čo spôsobilo ich úpadok.

Všeobecný vývoj v gréckych mestách, ktoré boli narozdiel od rímskych a stredovekých miest najmä sídliskom vládnucej triedy bol v smere od prechodnej spoločnosti, ktoré boli založené na dedičnej aristokracii vládnucej nad závislým, ale slobodným (ak nie v dlhovom otrokárstve) roľníctvom k známym otrokárskym spoločnostiam antiky.

Triedny boj v týchto mestách spôsoboval vznik novej triedy obchodníkov, ktorá sa spojila s roľníctvom proti aristokracii. Tieto tyranie, ktoré znamenali vládu jedného človeka zaviedli čoraz väčšie zrovnoprávnenie roľníctva a aristokracie. V Aténach a v Sparte sa toto zrovnoprávnenie dosiahlo za cenu tvorby novej otrockej triedy, ktorá bola pozostavená najmä z vojenských zajatcov a importovaných kúpnych otrokov. Tento fakt veľmi nízkej reprodukcie samotných otrokov a závislosti na zdrojoch, ktoré dopĺňali ich počty, bol veľmi dôležitým dôvodom pre úpadok tohto výrobného spôsobu.

Tvorba veľkej verejnej otrockej triedy, ktorá slúžila štátu, rovnako ako individuálne v domoch občanov umožnila relatívnu rovnosť a triedny mier v Aténach medzi aristokraciou, roľníkmi a remeselníkmi, a v Sparte medzi rôznymi vrstvami slobodného roľníctva.

Spolu so zavedením relatívneho triedneho mieru medzi týmito triedami došlo tiež k tvorbe relatívnej demokracie. Aj keď aristokracia stále udržiavala popredné postavenie v demokracii, kvôli čomu bola zavedená voľba losom, bola aténska demokracia až na prirodzenú demokraciu prechodných a predtriednych spoločností to “najlepšie”, čo sa za dvetisíc rokov dosiahlo. Všetko ale za cenu otrokov, netreba zabúdať.

Zatiaľ čo bola aténska otrokárska spoločnosť závislá na svojom obchodnom impériu, pomocou ktorého získavala prostriedky pre svoje loďstvo (keďže dane v týchto spoločnostiach, všeobecne až do 19. storočia boli buď žiadne, alebo nízke), ktorým tiež zamestnávala inak potenciálne nespokojný ranný proletariát a získavala otrokov, tá spartská bola rannejšou a preto čistejšou formou otrokárskej spoločnosti. Sparta jednoducho zadelila spoločnosť na dve triedy, jednu slobodných roľníkov a druhú spoločných otrokov tej prvej triedy. Tým sa vytvorila relatívna kolektívna rovnosť v prvej triede, pričom Sparta tiež mala relatívne demokratický politický systém a narozdiel od Atén aj práva pre slobodné ženy. Neznamenalo to ale, že vrámci triedy slobodných roľníkov neexistovala majetková a príjmová diferenciácia.

Triedne zloženie aténskej a spartskej spoločnosti napokon určovalo aj ich vojenský úspech a napokon rozhodlo o úspechu Sparty v peloponézskej vojne, rovnako ako o jej relatívne krátkej hegemóni nad Gréckom (do roku 371), keďže ako spoločnosť sa nedokázala ďalej rozvíjať.

Macedónsko napokon prevzalo post Sparty a Téb, pretože narozdiel od gréckych mestských štátov nebolo založené na otrokárstve, ale na veľkom slobodnom roľníctve spolu s vojenskou aristokraciou (podobne ako začínal Rím).

Macedónske dobytie Blízkeho východu a jeho helenizácia napokon spôsobila prežitie východnej časti Rímskej ríše a Byzancie, rovnako ako neskoršiu zaostalosť tejto časti sveta voči západnej Európe, keďže macedónska kampaň tu neviedla k zavedeniu otrokárskej spoločnosti na vzor Atén a Rímu (otrokárstvo hralo stále veľkú rolu, ale nie tak dominantnú), ale k udržaniu prechodnej spoločnosti a slobodného roľníctva až do neskorého stredoveku.

Akú to má relevanciu pre dnešok?

Jedným zo spôsobov, ako sa kapitalizmus udržuje je, že vytvára a využíva diferenciáciu v pracujúcej triede, ktorá sa už pohybuje na hranici toho, že vznikajú dve rôzne triedy (rozdelenie na imperiálny a koloniálny svet), alebo kapitalizmus sa môže ako systém meštianstva zachrániť ešte tým, že vytvorí na spôsob Atén novú otrockú triedu (napríklad budúci androidi).

Zdroj:

Anderson, Perry: Von der Antike zum Feudalismus. Spuren der Übergangsgesellschaften, Orig. 1974

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie