Denník N

Najviac ma vydesilo, keď mi zranili dcéru

Poháňa ma frustrácia zo súčasného stavu sveta.

Pred niekoľkými týždňami mi rozhovor poskytla palestínska fotografka Eman Mohammed.

Všetky fotografie pochádzajú z jej stránky, uverejňujem ich s láskavým dovolením autorky. 
Obrázky som vyberala podľa vlastného uváženia – ovplyvnená obludnosťou niektorých slovenských reakcii na tragické udalosti tohto týždňa v pásme Gazy. Rozhovor s Eman mal vyjsť za iných okolností, pohľad na internety zmenil môj plán. 

Verím, že ľudskosť jej výpovede – slov i fotografii – zasiahne širokú verejnosť, vrátane tých, ktorí hľadajú ospravedlnenie pre neospravedlniteľné. K ľudskosti vyzývam nás všetkých. 

Narodila si sa do utečeneckej rodiny v Saudskej Arábii. Z ktorej časti Palestíny pôvodne pochádza tvoja rodina?

Hovorí sa, že moja rodina je z al-Ramla, no jej korene pôvodne siahajú do Španielska. Zakladajúci členovia rodiny údajne utekali pred španielskou inkvizíciou a našli útočisko v Palestíne. To bolo pred stovkami rokov.

Vyrastala si v Saudskej Arábii, kedy si začala robiť prvé fotky? 

Prvé nezabudnuteľné spomienky mám z Gazy, keď som začala pozorovať mamu, ako natáča rodinu pomocou jednoduchej videokamery. Mama je veľmi vášnivý človek a to, samozrejme, vzbudilo moju lásku k fotografii. No neskôr som zistila, že ma viac zaujíma dokumentárna fotografia a svoju kariéru som odštartovala ako reportérka. Postupne som sa posúvala k fotožurnalistike.

Ako by si opísala fotografovanie spoločenského života v Gaze v porovnaní s fotením života saudskoarabskej spoločnosti? 

Nemôžem hovoriť o živote v Saudskej Arábii, žila som tam iba krátko a vo veľmi útlom veku. Spoločenský život v Gaze sa podľa mňa veľmi rýchlo mení a je veľmi zložitý. Odzrkadľuje to do veľkej miery to, ako ľudia žijú na okupovanom území a v regióne zasiahnutom vojnou. Ďalej to odráža – to považujem za veľmi dôležité – odolnosť Palestínčanov v Gaze, ich schopnosť tešiť sa aj z najjednoduchších vecí a to, že sa v Gaze život nikdy nepovažuje za samozrejmosť.

Ako tvoji kolegovia – muži –  reagovali na tvoj TED talk, kde si opísala diskrimináciu reportérok – žien  – v Gaze? 

Mnohí kolegovia to nezobrali dobre. Keď som sa vrátila domov, zažila som od niektorých ľudí hrozné reakcie. Bolo to sklamanie, ale očakávala som to. Niektorí ma dokonca obvinili z vlastizrady. Na druhej strane, viem, že medzi kolegami mám pár podporovateľov, ktorých často nie je veľmi počuť, ale keď to bolo zlé, snažili sa ma brániť.

TED talk o práci fotoreportérky v Gaze nájdete tu:

Zažila si iné formy diskriminácie? O čo išlo, pri akej príležitosti to bolo? 

Som palestínska utečenka, imigrantka v USA, muslimka a žena tmavej pleti, teda som si diskriminácie užila viac ako dosť.

Niekedy to bolo na základe pohlavia. Ako vám povedia mnohé ženy, konkurenčné odvetvia ako médiá sú v tomto tvrdé. Bohužiaľ, zle so mnou zaobchádzali a obťažovali ma za to, že som muslimka, keď som nosila hidžáb. Mám vlastnú skúsenosť s tým, že nevedomosť a strach z neznámeho na miestach ako USA dokáže vyvolať silný odpor, nespravodlivý voči príslušníkom menšín.

Odsťahovala si sa žiť do USA. Aké to tam teraz je pre Palestínčanku? 

Stále o sebe hovorím, že žijem medzi USA a Palestínou, hoci je to už dosť dávno odvtedy, čo som bola doma.

Je to veľmi zložité, mala som mnohé ťažké dni, ak nie aj mesiace, najmä odkedy je pri moci súčasná vláda. Bolo veľmi zaujímavé byť outsiderom v hlavnom meste Spojených štátov, sledovať ako novinár tvorbu rozhodnutí, ktoré majú obrovský vplyv, zatiaľ čo sa vzdialenosť medzi Blízkym východom a Spojenými štátmi zväčšuje a vy viete, ako sme sa dostali do situácie, v ktorej sme. Táto skúsenosť bola veľkou výzvou.

Ako vnímaš rastúcu xenofóbiu v Európe, protimuslimské a antisemitské nálady? 

Je to hanebné a veľmi znepokojujúce. Ešte nepochopiteľnejšie pre mňa je to, ako sa v priebehu rokov história takto opakuje voči menšinám na Západe.

Čo si študovala? 

Vzťahy s verejnosťou a žurnalistiku.

Ktorá z fotografii, čo si spravila, ťa podľa tvojho názoru preslávila? 

Žiadna z mojich fotiek ma neurobila „slávnou“. Úprimne, nemyslím si, že som slávna. Ale verím, že príbehy, ktoré som do hĺbky pokrývala, každý jeden z nich, mi pomohli rozbehnúť kariéru a urobiť si meno. Najväčší ohlas verejnosti mala pravdepodobne séria „To, čo je pod troskami“.

Ako by si opísala svoju obľúbenú fotografiu, ak takú máš?

Je ťažké vybrať si obľúbenú fotku. Ale povedala by som, že obrázok Mohammeda Khadera, ako kŕmi svoje holuby pred svojím zničeným domom, ma počas mojej kariéry zasiahol najviac.

Zo série „To, čo je pod troskami“

Dokáže ťa fotka rozplakať? 

Áno, vie ma oberať o spánok po celé dni alebo mesiace, ak nie roky.

„Keď stratíte svoje dieťa, bude z vás naveky zlomená žena,
nič viac, nič menej.“ Entesar Hamouda (43) sedí vedľa fotografie svojho syna Ferasa Hamoudu a kabátika, ktorý mal na sebe pred tým, ako ho zabili počas vojny v Gaze v roku 2009. Entesarine pokusy o dieťa 20 rokov zlyhávali. Po treťom potrate už bola presvedčená, že sa nádeje na materstvo musí vzdať. Akoby zázrakom len o dva mesiace neskôr zistila, že je tehotná a čaká chlapca. Feras sa narodil v roku 2006. Zabili ho iba 25 dní po jeho druhých narodeninách. Zo série „Rozbité suveníry“

Kde máš svoje hranice? Aké fotky by si nerobila? 

Neuverejnila by som konkrétne fotografie, ak by sa mi zdalo, že by mohli niekomu uškodiť. Alebo fotky, ktoré vznikli za eticky sporných okolností. Je to od prípadu k prípadu. No fotila by som vždy, keď môžem. Neriskovala by som niekoho život pre moju fotku, ale určite budem dokumentovať tak veľa, ako dokážem.

Máš nejakú prácu, ktorú si sa rozhodla nezverejniť? Prečo? 

Áno, pretože som pochybovala o dôveryhodnosti príbehu. Nechcela som, aby ma vnímali ako propagandu.

Aký bol najdesivejší zážitok v tvojom živote? 

Keď som zistila, že moja dcéra bola zranená pri leteckom útoku.

„Syna vám nič nenahradí. Ani ďalší syn.“ Safia Abo Zour s 5-mesačným bábätkom Mohammedom. Malý Mohammed má meno po staršom bratovi. V pravej ruke Safia drží svetrík, ktorý jej 4-ročný syn mal na sebe, keď bol posledný raz v škôlke. Zabil ho útok izraelského letectva na ich rodinný dom v roku 2011.Zo série „Rozbité suveníry“

Aké fotky si vystavovala v Tel Avive a v kibuce Be´eri? Aké boli reakcie návštevníkov výstavy? 

Bolo to o následkoch vojny v Gaze v rokoch 2008/2009. Diváci mali veľa otázok a mnohí mali záujem o ďalšiu diskusiu. Nebola som tam osobne, ale takúto spätnú väzbu som dostala od organizátorov výstavy.

Kde momentálne vystavuješ? 

Na rôznych miestach na Blízkom východe, v Európe a naposledy v Spojených štátoch.

Plánuješ nejaké výstavy v Európe? 

Momentálne sa nič nechystá. Mala som v minulosti výstavy v Európe a určite chcem zorganizovať v budúcnosti ďalšie.

Aký je tvoj aktuálny projekt, na čom teraz pracuješ? 

Robím na lokálnom projekte o prisťahovaleckých komunitách v Spojených štátoch.

Čo je tvojím hlavným cieľom ako fotografky? Aký je tvoj odkaz? 

Chcem byť schopná zdokumentovať veci a poskytnúť verejnosti dostatok informácii, aby ľudia na ich základe mohli postupovať ďalej a konať. Chcem informovať a vzdelávať verejnosť o nevypovedaných príbehoch v rôznych komunitách.

Čo ti dáva motiváciu pokračovať? 

V príbehoch, ktorým sa venujem, ide o odvahu tých, čo prežili aj o jedinečných rozprávačov. Mojou hlavnou motiváciou však je frustrácia zo súčasného stavu sveta.

Gaza

Akú fotku ešte túžiš v budúcnosti urobiť?

Chcem odfotiť spravodlivosť.

Teraz najčítanejšie