Ona

Prítmie, veľa svetla v miestnosti nie je. Na nočnom stolíku tanier, obyčajný biely, žiadny prvotriedny servis. To by človek ani nečakal, ale tá večera dojala aj skromného. Hrča cestovín vynímajúca sa uprostred taniera, povrch postrašený trochou strúhaného syra. Teplotu jedla komentovať nemožno, určite nie slušne, studené ako psí čumák. Nie, toto prirovnanie sa jej nepáči, také milé zviera a odporné jedlo.

Pristúpi bližšie, do ruky vezme tanier, u sestričiek je mikrovlnná rúra. Polievka, plávajú v nej kúsky zeleniny, nájde sa aj čosi na zahustenie. Presná špecifikácia nemožná, sama nevie, čo by to mohlo byť. Zostala jej z obeda, na horšie časy. „Idem ju skúsiť, kapela už vyhráva,“ zodvihne tanier do výšky. „Som na tom rovnako,“ ozve sa vzrastom nízka žena od poslednej postele zastrčenej v rohu izby. „Keby niečo, vieš, kde som,“ gestikuluje rukami s trpkým výrazom v tvári. „No neviem, prišla Libuša, tipujem, že ti zájde chuť.“ „Ako vieš?“ „Bola som pýtať fľašu pre malého, mala si vidieť ten ksicht. Prihriala som si to vo vlastnej réžii, ale prekážala som jej aj tak.“

Chvíľku váha, hlasné zvuky vlastného brucha ju prinútia, nie, nenechá sa, predsa nezomrie od hladu. Dvere privreté, cez maličkú škárku preniká svetlo. Postojí, počúva, smiech, poriadne hlasný, určite nepracujú. Zaklope, jemne, aby neprovokovala, nemá podobné potreby. Dvere sa rozletia, tiene televíznej obrazovky, pred ňou Libuša. Zavalitá tvár sfarbená do červena, dve brady, to je pohľad. „Potrebujem použiť mikrovlnku,“ tisne tanier pred seba, snáď pochopí. „Veď bola večera,“ odvrkne a tvár jej sčervenie ešte viac. Hapká, hľadá argumenty, výhovorky.

Netrvalo to dlho, len niekoľko sekúnd, ale ten pocit, hrôza. Sedí zhrbená na drevenej stoličke, sŕka polievku a pozerá na malého. Aj spánok môže byť šťastím, len keby už boli doma, ak nie, tak aspoň nie s Libušou.