9 postrehov z Medzinárodného novinárskeho festivalu. Hovorilo sa o Jánovi Kuciakovi, dôveryhodnosti novinárov a budúcnosti médií
Minulý týždeň sa v talianskej Perugii konal International Journalism Festival. Vyše 700 rečníkov z 50 krajín spolu diskutovalo o médiách, sociálnych sieťach a výzvach, pred ktorými stojíme. Zaznamenať všetko, čo tam odznelo, by vystačilo na jeden obrovský zborník. Prinášam preto len pár postrehov – akúsi zjednodušenú esenciu toho, čím sa dnes novinári a odborníci na médiá zaoberajú.
Ján Kuciak, zavraždená maltská novinárka Daphne Galizia, väznení a prenasledovaní novinári. Najväčšie riziko novinárom hrozí 6 až 18 mesiacov po zverejnení reportáže. Útoky na médiá pribúdajú a ani najlepšie zákony novinárov neochránia, ak sú politici skorumpovaní. Krajina, ktorá sa dlho prezentovala ako hlas slobodného sveta, má dnes na čele muža, ktorý systematicky útočí na médiá. Je preto dôležité, aby ľudia opäť pochopili, že novinári nie sú ich nepriatelia. Mimochodom, najnovší rebríček slobody tlače organizácie Reportéri bez hraníc bude zverejnený 25. apríla.
Dôvera v médiá je jedna z najvýraznejších tém, ktoré v posledných rokoch rezonujú na novinárskych konferenciách. Ľudia vravia, že nedostatok dôvery nesúvisí len s kvalitou žurnalistiky, ale je to súčasťou vážnejších problémov v spoločnosti. Problémom je nedôvera v inštitúcie ako také, no možno ešte horšia je dôvera v nedôveryhodných. Strata dôvery je spôsobená aj tým, ako funguje online biznis posledných desať rokov. Preto sa hovorí o tom, že novinárčinu už nemožno optimalizovať len na kliky a na čas strávený na stránke, ale radšej na dôveru čitateľov. (Čo to obnáša, povedal vo svojej prednáške profesor žurnalistiky Jay Rosen.) Vraví sa, že žurnalistika nie je len produkt, ale je to vzťah. Vzťah k čitateľom, vzťah ku komunite. Úlohou novinárov je viac počúvať ľudí, vytvárať priestor na dialóg a tráviť viac času so svojimi čitateľmi. Neznamená to však, že novinári majú robiť len ďalšie a ďalšie veci naviac, ale majú sa tiež snažiť identifikovať to, čo by mali robiť menej.
Predplatné vs. členstvo. Neustále sa vracia debata o tom, či je lepšie len zamknúť obsah na webe (s vedomím, že väčšina článkov skrátka nie je hodná toho, aby za ne ľudia platili), alebo či je lepšie vytvoriť akúsi formu členstva / klubu podporovateľov. Problémom týchto debát je, že ľudia majú často veľmi nejasnú predstavu o tom, čo je ešte subscription model, a čo je už membership. Osobne si napríklad myslím, že časť čitateľov Denníka N si ho predpláca výlučne preto, aby mohli dočítať texty do konca (subscription), no značná časť má k nemu silnejší vzťah a cítia sa súčasťou komunity, ktorá okolo neho vznikla (membership). Manažéri médií tiež diskutujú o tom, či majú mať predplatitelia obsah bez reklám. Jedni vravia, že keď funguje médium bez reklám, pozornosť ľudí už nie je komoditou, o ktorú sa musia novinári usilovať, a tak nemusia vznikať clickbaity a iné nechutnosti. Druhí oponujú, že aj keď online reklama neprináša vydavateľom dosť peňazí, trh neustále rastie. Rozhodnutie sprístupniť predplatiteľom web bez reklám tak môže jedného dňa zbytočne skomplikovať život médií – a raz budú musieť zapnúť reklamy alebo zásadne zvýšiť ceny predplatného.
O zodpovednosti za obsah už dnes hovorí Facebook aj iní veľkí hráči, pritom sa tomu veľmi dlho vyhýbali. Svoj názor nezmenili preto, že by sa z médií dozvedeli niečo nové o svojich nedostatkoch. Vedeli o nich už dávno, ale novinári o nich písali tak dlho, až sa ľudia naštvali a stratili trpezlivosť. V tlaku na zodpovednosť dnes nemôžu médiá poľaviť. Rovnako treba vyvíjať tlak na väčšiu transparentnosť.
Sociálne médiá naďalej nemajú konkurenciu v schopnosti zasiahnuť ľudí – či už veľké masy alebo veľmi úzke a špecifické komunity. Pozitívnym trendom posledných mesiacov je, že konečne dozrieva vzťah medzi sociálnymi sieťami a ich používateľmi. Ešte nás ale čaká dlhá cesta. Ak napríklad Mark Zuckerberg vraví, že Facebook je extrémne idealistická firma, treba mu vysvetliť, že tí, ktorí mali v minulosti vplyv na obrovské množstvo ľudí a boli riadení čistým idealizmom, už napáchali strašné tragédie.
Facebook zopakoval, aké priority má pre európske médiá v tomto roku: chce dať v newsfeede prednosť dôveryhodným a lokálnym zdrojom informácií. Niektorí však varujú, že ak táto firma nedokáže zmazať ani priame vyhrážky smrťou, asi by nemala skúšať posudzovať kvalitu a dôveryhodnosť médií. Iní reagujú, že Facebook už aj tak dnes posudzuje “kvalitu” príspevkov a bude dobré, ak do tohto hodnotenia pridá nové kritériá. A hoci ľudia veria Facebooku menej ako v minulosti, opatrne dúfajú, že dokáže zmerať, ktoré médiá sú považované za dôveryhodné.
Postavenie žien v redakcii, platové nerovnosti, sexuálne obťažovanie – kampaň #metoo posilnila debaty aj o týchto témach. V Perugii sa veľa hovorilo o tom, ako písať o sexuálnom obťažovaní či o tom, ako by mali novinári konfrontovať násilníkov, no nevystaviť sa nebezpečiu. Ženy-novinárky vravia, že sa nemusia vo všetkom vyrovnať mužom, no môžu vynikať v iných oblastiach – niektoré veci vidia z inej perspektívy, k niektorým udalostiam sa vedia dostať bližšie, niektorí ľudia sa skôr zdôveria ženám, viac im dôverujú a sú schopní sa pred nimi viac otvoriť. Zahraničná korešpondentka BBC ukázala, ako si brávala do práce aj svoje dieťa.
Internetová reklama je jeden veľký bordel. Je plná podvodov, umelo generovaných zobrazení, naklikávajúcich botov… Hoci máme k dispozícii real-time dáta, často vlastne nevieme, v akej miere sa online reklama dostáva k reálnym ľuďom. (Dobrý príklad podvodov ukázal nedávno novinár Craig Silverman.) Budeme potrebovať jasnejšie pravidlá a nové funkčné metriky, ktoré budú všeobecne akceptované. Toto je možno priestor, v ktorom môžu giganti ako Facebook a Google naozaj pomôcť.
Ochrana osobných údajov na internete si možno bude vyžadovať aj reguláciu zo strany štátov. Ak dokážeme regulovať televízie či reklamu, je možné nastaviť rozumné pravidlá aj pre internet, a to bez narušenia sieťovej neutrality. Jedni vravia, že internetové firmy by mali chrániť osobnú údaje ľudí podobne, ako to robia doktori. Druhí dodávajú, že ak už nejaká firma vlastní dáta o napríklad 50 miliónoch ľudí, možno by mala žiadať o licenciu. Po škandále s firmou Cambridge Analytica Facebook obmedzil prístup k niektorým dátam. Negatívnym dôsledkom je napríklad aj to, že cenné investigatívne zistenia z posledných mesiacov by sa už dnes nepodarilo zrealizovať. Prichádzame tak o časť kontroly, ktorú doteraz robili novinári. Ozývajú sa tiež hlasy, že Facebook urobil veľký pokrok v tom, ako si ľudia môžu spravovať svoje dáta na sieti. Teraz sú na ťahu iní – a to aj médiá.
