BLOG
Daniel Vargovič
Daniel Vargovič
1 370

55 dní od vraždy…všetci máme na rukách krv

Ubehlo už 55 dní od vraždy. Podstatná časť emócií v spoločnosti ochladla. Život sa takmer vrátil do starých koľají a nemožno sa tomu čudovať. Politická kríza, ktorú započala vražda bola najväčšou akú si naša mladá krajina pamätá. Napriek tomu môžeme už dnes s istotou povedať, že možno o pol roka, možno o rok, možno o dva, bude tento ohavný čin len čiernou spomienkou, ktorá stratí svoju hybnú silu ovplyvňovať politické dianie. Pretože najväčšou slabinou elektorátu nie je jeho naivita, ale krátka pamäť a veľmi ochotná schopnosť zabúdať. Pretože my chceme zabúdať, chceme sa pozerať iba dopredu.

Myšlienka tohto textu začala vznikať ešte v čase, kedy sa očakávalo, že policajného prezidenta odvolajú alebo sa odvolá sám. Dopadlo to tak, ako málokto čakal a udalosti včerajšieho dňa ešte viac zvýrazňujú podstatu riadkov, ktoré budú nasledovať. Robia to, pretože stále môžu.

Na začiatok chce autor uviesť, že absolútne nesúhlasí s tvrdením, že je tu vybudovaný štát, kde je možné zavraždiť novinára. Je to lacná politická fráza, ktorá je síce ľahko zapamätateľná, ale tam to končí aj začína. Ak nejaký človek pod veľkým tlakom stratí sebakontrolu a pôjde do takéhoto rizika, podobný skutok (aj keď s rádovo menšou pravdepodobnosťou) sa teoreticky môže stať aj zajtra v Nemecku či Dánsku. Ide o procesy, ktoré nastanú PO vražde, ktoré sú pre vyspelosť daného štátu a jeho demokracie určujúce. A áno, práve v nich ako mladá demokracia dosiaľ tápeme.

Tápeme kvôli našej minulosti. Joachim Gauck mal pravdu, keď povedal, že náš bývalý režim v ľudoch vybudoval apatiu a pasivitu. Robil to tak dobre, že málokto z ľudí, ktorí pociťujú nostalgiu za týmto obdobím, vôbec prizná pravdivosť tejto vety. Ľudia boli zvyknutí, že ich problémy vyrieši niekto vyššie, niekto hore. To sa však teraz nestane, a tak si vyložme karty na stôl. Mladá generácia sa na veci verejné konečne pozerá odlišne, no napriek tomu je naivné si myslieť, že sa ako spoločnosť zmeníme z mesiaca (február) na mesiac (marec). Prestaňme sa tľapkať po pleci kvôli masovým protestom, prestaňme sa chváliť kvôli ego-hladkajúcim článkom v zahraničnej tlači. Zvýšená aktivita je úžasná vec, ale tak rýchlo to nepôjde. Stačí sa pozrieť mimo svoj zorný uhol a uvidíme, že je tu obrovský počet ľudí, ktorí veci vidia inak. Alebo ich nevidia vôbec. Možno tých ľudí nájdeme vo vedľajšom dome, možno len stačí na jeden večer zmeniť spoločnosť pri pive.

Hovorí sa, že ľudia majú iba takú vládu, akú si sami zaslúžia. V tomto prípade to snáď nie je pravda. Autor by nerád veril tomu, že všetky chybné kroky, ktoré dodnes vykonali vládne garnitúry si Slovensko a jeho obyvatelia zaslúžili. Nepochybne je však pravdou, že politici robia iba to, čo im samotní voliči dovolia a tolerujú.

Práve to je pointou dnešného textu. Pretože za stav v akejkoľvek krajine nie je zodpovedný iba váš zlý sused, ktorý do urny vhodil hlas, s ktorým bytostne nesúhlasíte. Zodpovedným je aj človek, ktorý rezignoval na kontrolu mandátu tohto hlasu a pričinil sa tak o atmosféru a praktiky, ktoré ovládli akýkoľvek štát prostredníctvom ktorejkoľvek garnitúry.

Veď sa len pozrime na príklad Slovenska a priznajme si vinu v mene celej spoločnosti. Je to tak ľahšie. Za 25 rokov sme sa bezpochyby posunuli k lepším zajtrajškom, no kritiky je na rozdávanie stále dosť. V našom štáte sa udialo veľa korupcie, veľa bezprávia a krívd. Pozor, nielen v politike ! Ako sme na to všetko (česť výnimkám) reagovali?

Keď sme videli neprávosť, dívali sme sa radšej inam. Za status quo sme obviňovali tých druhých, ktorí nevedia čo robia a koho volia. Neozvali sme sa, keď nám brali, čo je naše. Nekričali sme, keď ubližovali slabším. Posadili sme sa, keď bolo treba stáť a mlčali sme, keď bolo treba hovoriť.

Vina za to, čo sa stalo nie je len „ich“. Je aj tvoja, moja, naša. Nikoho a zároveň všetkých. Možno ak by sme boli aktívnejší či ráznejší, možno by si to človek, ktorý prekročil červenú čiaru vraždou lepšie rozmyslel.

Moc to hrá na taktiku vyčerpania a autor tuší ako to dopadne. Oni vedia, kým sú. Viete to vy?

Autor nemal v úmysle dotknúť sa nijakého jednotlivca, ale verejnosti ako takej. Je zrejmé, že naša spoločnosť ešte nestojí na takých pilieroch, na akých by sme si stáť priali.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|