BLOG
Jozef Sliacky
Jozef Sliacky
1 262

Slovenský Sokrates

Pred 300 rokmi, 17. apríla 1718, sa narodil v Terchovej právny historik Adam František Kollár. Patril k významným poradcom cisárovnej Márie Terézie.

Adam František Kollár prišiel na svet v Terchovej päť rokov po poprave najznámejšieho rodáka tejto rázovitej dediny Juraja Jánošíka. Ako dátum jeho narodenia väčšina zdrojov udáva 17. apríl 1718, niektoré o dva dni skôr. Keďže jeho otec sa zmenil z roľníka na strážcu medených baní, detstvo prežil na Starých Horách a v Banskej Bystrici. Aby mohol študovať, vstúpil do rádu jezuitov, ale názorové rozdiely ho priviedli k rozhodnutiu, že z neho vystúpil ešte pred vysvätením. Filozofiu, orientálne jazyky a teológiu napokon vyštudoval vo Viedni, kde našiel miesto v Dvorskej knižnice a v roku 1774 sa stal jej riaditeľom. K významnému postaveniu mu dopomohol Gerhard van Swieten, osobný lekár Márie Terézie, ktorý ocenil Kollárovo vzdelanie, prehľad i vlohy pre vedeckú prácu. Práve s touto inštitúciou sa spája jeho pracovná aktivita, ktorá vyústila do systematického katalógu jej teologických tlačí a rukopisných kódexov.

Adam František Kollár vynikol najmä ako právny historik a ako pedagóg, čo ocenila cisárovná Mária Terézia, ktorá dala na jeho rady a dokonca sa stala krstnou matkou jeho jediného dieťaťa, dcéry, ktorej dal meno po panovníčke. Žiaľ, matka i dcérka veľmi rýchlo zomreli. Kollár sa podieľal na reformách školstva, keďže práve vzdelanie považoval za cestu z feudálnej zaostalosti.

Podľa vzoru Francúzskej akadémie sa Adam František Kollár pokúsil založiť vo Viedni vedeckú spoločnosť Societas literaria. To sa mu síce nepodarilo, keď si nezískal náklonnosť jezuitov, úspešnejší bol však vo vydávaní dvojtýždenníka Privielegierte Anzeigen, ktorý prinášal najnovšie vedecké poznatky.

Vynikol aj ako znalec cudzích jazykov, predovšetkým orientálnych, a práve jeho zásluhou vznikla vo Viedni v roku 1778 Akadémia orientálnych jazykov. Pripravil a vydal učebnice latinčiny, turečtiny, prekladal aj z perzského a arabského jazyka. Nezabúdal však ani svoje rodové korene a patril k priekopníkom slavistiky. Už v roku 1763 prispel do diela Mikuláša Oláha Hungaria et Attila, kde napísal, že „ak je niekto rodom Slovák ako ja a podľa môjho príkladu vynaloží trochu času na poznanie ostatných nárečí, veľmi ľahko porozumie jazyk a písmo celého slovanského národa… Toto som chcel zdôrazniť kvôli mojim Slovákom, aby reč a svoj kmeň neprestali milovať preto, ako sa to často stáva, že sú posmievaní takými, ktorí tiež bývajú v Uhorsku…“

Pri skúmaní v archívoch Dvorskej knižnice zozbieral poznatky a dokumenty, ktoré vyústili do 25-zväzkového uhorského diplomatára.

V roku 1775 ho povýšili do šľachtického stavu a k svojmu menu si mohol písať de Kerestény, keďže Mária Terézia mu darovala dedinu tohto názvu v Šopronskej stolici. Stalo sa tak napriek tomu, že šľachta ho nemala v láske, keďže publikačne i radami Márii Terézii navrhoval zrušenie nevoľníctva a zdanenie šľachty a posilnenie panovníkovej moci. Pobúrenie najmä maďarskej šľachty vyvolal v roku 1764 jeho spis O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci v cirkevných záležitostiach apoštolských kráľov uhorských. Na titulnej strane sa sám prezentoval ako „Pannonius Neosoliensis“ – Banskobystrický Panón. Podľa jeho návrhu by mali uhorskí králi – teda aj Mária Terézia – právo menovať biskupov a zdaňovať nielen šľachtické, ale i cirkevné majetky. Nečudo, že v zápisnici z Uhorského snemu sa písalo: „Tento Kollár podlým výkladom, porušujúc kánony a privilégiá krajiny, urážaním uhorskej vlády a roznecovaním nenávisti medzi národom a kráľom, opovažuje sa ignorantsky prekrúcať zákony krajiny,“. Objavili sa aj ostrejšie vyjadrenia: „Toto ovocie pochádza z toho, keď sa niečím stane chudák z hnoja,“ poukazujúce na jeho neurodzený pôvod a návrhy na vyhnanie z krajiny. Kollár navrhoval, aby časť daňového bremena prešlo z poddaných na šľachtu, pritom sa pýtal: „Koho totiž, pýtam sa, teší žiť alebo plodiť deti v takej krajine, kde sa verejné ťarchy neznášajú rovnako, kde bohatí si prisvojujú všetky výhody v štáte, ťarchy však odmietajú, čo je proti právu a princípu rovnosti, a proti svätým zákonom nášho kráľovstva a na nešťastného poddaného roľníka a ubiedený ľud všetko váľajú?“

Hoci si cisárovná Kollára vážila, podľahla tlaku šľachty i Vatikánu a zakázala predaj jeho knihy a napokon jej spálenie v Bratislave. Hodno dodať, že o rok neskôr prikázala spáliť aj všetky pamflety, ktoré sa objavili v súvislosti s Kollárovým spisom.

Pre názory a kritiku cirkvi a šľachty sa Kollárovo meno v 19. storočí nespomínalo. Do historického povedomia sa dostal až v 30. rokoch minulého storočia, keď sa právom zaradil medzi najvýznamnejšie osobnosti, ktoré vzišli zo slovenského národa. Adam František Kollár, ktorého už jeho súčasníci nazývali „slovenským Sokratom“, zomrel vo Viedni 10. júla 1783.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Ročník 1953. Od roku 1975 amatérsky, od roku 1992 profesionálny publicista (teda ako redaktor alebo SZČO), teraz penzista so socialistickým dôchodkom.

Blogy

|