Nálepka

Kuchyňa, na sporáku čosi nahlas bubloce. Nadvihne pokrievku, nachystanou varechou premieša obsah hrnca, pohyby zručné, na mladú gazdinku viac ako dosť. Žiadny zázrak, fazuľová polievka, vôňa strukoviny sa pomaličky šíri po byte. Polievka je základ, ešte niečo ako druhý chod a obed má z krku. Zvŕtať sa v kuchyni, to jej ide, zvykla si, doma to inak nešlo. Traja bratia a ona, kto by už tancoval okolo hrncov, chlapci mali iné povinnosti. Pomoc mame bola pre ňu povinnou jazdou. Výhody? Boli aj tie, ako dievka súca na vydaj vedela už všetko.

Džavot, inak povedané detská vrava, drobný prštek zapichnutý v knižke. Číta nahlas, pousmeje sa, pozrie smerom k synovi. Nechce na to myslieť, len ten pohľad, aj oči celkom ako Richard. Prvorodený, povedal  jej otec s plnou vážnosťou v hlase, len čo na neho pozrel. Maličký uzlíček čerstvo donesený z pôrodnice, taký krásny a voňavý. Trasúce sa prsty s vlhnúcimi očami, tento obrázok má pred očami stále. Vymazala by ho, celkom rada, len keby to šlo. Nie, niektoré okamihy ani čas neprekryje, nejde to.

Možno by dokázala zabudnúť, keby sa to netýkalo práve jej. Nemôže za to, na svet sa nepýtala, vyššia moc je nevyspytateľná, nie vždy idú veci podľa želania. Áno, prvý mal byť syn, ocko si to veľmi želal. Nevyšlo to, radosť vystriedala frustrácia, sklamanie. Aj ona bola drobnučké bábätko voňajúce po materskom mlieku, jemné a krehké. Len to poradie, nálepka prvorodená na nesprávnom mieste.