Náckovia a ich predstava o spravodlivosti: praktická ukážka z Banskej Bystrice

Občas ma pozvú porozprávať na strednú školu a občas počas prednášky vytiahnem fotografiu z Mazurekovho procesu, na ktorom je napísané Milada Horáková 1950, Milan Mazurek 2018. Spýtam sa ich, kto je Milan Mazurek. Väčšinou vedia. Spýtam sa ich, kto bola Milada Horáková. Väčšinou nevedia.

A tak im rozprávam o tom, že Milada Horáková bola sociálnodemokratická politička, ktorá sa zasadzovala za práva žien, počas vojny bojovala proti fašistom a potom ju popravili komunisti. Hovorím o monsterprocesoch a o tom, aký je rozdiel medzi osobnosťami a postavičkami. Vysvetľujem, aký by napríklad mohol byť rozdiel medzi ňou a Milanom Mazurekom, ktorého kariérnym vrcholom je vykrikovanie po rodine s deťmi a rozčuľovanie sa nad tým, že v znaku Realu Madrid chýba kríž.

To posledné nepoviem, väčšinou nie je treba, namiesto toho to uzavriem pozitívne: práve to, že si hocikto môže na transparent napísať takýto nezmysel a jediným trestom, ktorého sa dočká, je výsmech, najlepšie dokazuje, že žijeme v demokracii. 

Tak to totiž je.

Nácek sa môže označovať za frustrovaného voliča a z predavača v e-shope sa stane poslanec len vďaka tomu, že vie fakt nahlas nadávať. Hocikto si vo svojej popletenej hlave povie, že niet rozdielu medzi političkou popravenou vo vykonštruovanom procese a pouličným grázlom – a nezavrú ho ani do blázinca. Čo, ak nie toto, je dôkazom demokracie?

Lenže Mazureka súdia a tak sa nedá inak. Zástup frustrovaných voličov si zoberie späť Banskú Bystricu a protestuje proti spolitizovanému procesu. Samozrejme, frustrovaní voliči sú frustrovaní, a tak sa to neobťažujú nikomu nahlásiť, pretože toto je policajný a fašistický štát, ktorý netreba rešpektovať, teda okrem volieb. Tie rešpektovať treba, ale len ak dopadnú dobre, lebo vtedy sa to volá demokracia.

Taká je nazi estetika v praxi: neohlásené zhromaždenie usporiada neohlásený koncert z vlečky len tak postavenej na chodníku. Môžeme sa kochať pohľadom na frustrovaných voličov, ktorí pokyvkávajú hlavami do rytmu pesničiek z Arabely, to všetko pod pódiom s preškrtnutým hákovým krížom a nápisom Stop totalite a do toho vykrikujú Na stráž. Hľa, zástancovia demokracie. Môže to byť ešte absurdnejšie?

Na chvíľu sa vrátia do detstva, do toho šťastného obdobia, keď ešte neboli frustrovanými voličmi. Až sa žiada Darinku Rolincovú poľutovať: jej pesničky totiž z vlečky spieva žena, ktorá si túto agrárnu poctu vyslúžila len tým, že nahrala pesničku Evropo, dýchej, čím dokázala, že existuje aj nazi dancefloor.

Ale potom sa to, chvalabohu, stane. Polícia urobí to, čo robiť má a razantne ukončí street party. Zakročí proti nepovolenému zhromaždeniu a nepovolenému koncertu z vlečky auta, ktoré stojí tam, kde by stáť nemalo. Iba žeby nie.

Náckovia zaberú miesto, na ktorom je regulérne nahlásené iné zhromaždenie a polícia, namiesto toho, aby ich poslala preč, žiada ľudí z pôvodného zhromaždenia, aby nevyvolávali konflikty. Zmôže sa len na to, že na miesto pošle dvoch mestských policajtov, ktorí sa komicky a bezmocne autu snažia nasadiť papuču. Čo myslíte, čo sa stane? Samozrejme, nepodarí sa im to: frustrovaní voliči na nich nakričia, napadnú ich, odoženú ich preč, vynadajú im, ešte si to aj natáčajú na mobily, lebo super sranda a policajný štát v jednom. Nevylučuje sa to.

A tým sa to skončí. Teda nie. Frustrovaný poslanec a odborník na obliehanie Viedne Milan Mazurek vyhlási, že fašizmus a vôbec. Veď my ich raz budeme súdiť. Brilantné.

Práve toto sa v Banskej Bystrici v pondelok odohralo.

Prebehlo neohlásené zhromaždenie a na ňom neohlásený koncert z auta odstaveného na chodníku. Keď mu policajti chceli dať papuču, náckovia ich napadli. Minimálne štyri priestupky a to ani právnik nie som. Čo nasledovalo? Nič. Zakročila polícia? Nezakročila. Nastavala tam zábrany, čiže vedela, že neohlásené zhromaždenie prebehne – a potom tam poslala dvoch mestských policajtov, ktorí mali tú smolu, že boli akurát v službe. Prečo? Naozaj boli v kolektíve až takí neobľúbení Neviem. Kde bola ozajstná polícia? Neviem. Teda vlastne viem. Odpoveď je jednoduchá a šokujúca zároveň.

Polícia bola pripravená zasiahnuť, len ju o to nikto nepožiadal. Namiesto toho si zodpovední prehadzovali zodpovednosť a diskutovali o tom, kto má právo ju o zásah požiadať a kto má právo zhromaždenie rozpustiť. Dve školy, pred ktorými sa protest konal, mali strach. Áno, strach. Mesto nekonalo, mestská polícia nekonala. Nestalo sa nič. Ešte lepšie ako zlé cover verzie Darinky Rolincovej. 

Ak by som aj ja bol frustrovaný volič alebo povedzme len človek, ktorému menej záleží na pravidlách, usúdil by som, že stačí toto: zavolám si sto fakt našvaných a dostatočne veľkých kamošov a uprostred dňa si môžem len tak urobiť koncert v centre krajského mesta len preto, že chcem. Mesto mi ako pozdrav pošle dvoch mestských policajtov. To sa naozaj môže stať? Môže si všetko dovoliť každý alebo len dostatočne veľká skupina nabúchaných chlapcov? Je toto správa, ktorú chceme vysielať? Takto sa buduje dôvera?

To, čo sa stalo v Banskej Bystrici, ukázalo okrem nazi estetiky a neschopnosti zabrániť nepovolenému protestu aj čosi úplne iné. Ukázalo sa, akú majú náckovia predstavu o spravodlivosti.

Spravodlivosť u nich znamená právo silnejšieho, spravodlivosť pre nich znamená agresiu, znamená výlučne to, čo chcú oni. Spravodlivosť znamená nedodržiavať zákony, ktoré sa im nepáčia – a nepáči sa im ich väčšina.

Fašisti hovoria o obnovení spravodlivosti, chcú robiť poriadky a súdiť, a pritom ukazujú, že si spravodlivosť predstavujú ako bezprávie. Jedna ulica, ktorú mali v rukách v Banskej Bystrici, stačila na to, aby to predviedli. No a teraz si predstavte, že ich cieľom je mať v rukách celú republiku.

To je všetko, páčiť sa vám môžem tu.